Mám sa dobre

Počet obéznych ľudí je vyšší než počet ľudí, ktorí hladujú, ak sa pozrieme na celosvetové štatistiky. Aj túto informáciu som mal možnosť dočítať sa počas dovolenkového obdobia. Celkovo, myslím, že viacerí z nás počas leta majú, respektíve majú chuť mať viac času na čítanie kníh, ktoré si s dobrým úmyslom kúpili v priebehu zvyšku roka.

Celkom ma tento poznatok zaskočil. Žijeme vlastne v dobe, pokračoval autor danej knihy, keď bežný priemerný človek má viac majetku ako zvrchovaní panovníci spred čo i len 200 rokov. Stačí začať od bežného vybavenia domácnosti. Už len taký splachovací záchod! Nehovoriac o vymoženostiach ako telefón, umývačka riadu, ale tiež zdravotné poistenie či prístup k informáciám.

Zaujímavé je teda to, že rozdiely sa stierajú. Vraj. Lebo hneď spakruky je možné povedať, že majetok najbohatších ľudí je aktuálne takisto nesmierne ustrelený oproti majetku chudákov z chatrče. Domnievam sa však, že pointa teraz tkvie v tom, že pri rovnomernom prerozdelení zdrojov by sme v súčasnosti boli ak nie schopní, tak minimálne schopnejší ukončiť hlad, vzdelať tých, ktorí nemajú k vzdelaniu prístup, liečiť zomierajúcich na triviálne choroby a tak podobne.

Lenže, evidentne to nie je prioritou.

Kde to vlastne žijeme

Ako inak sa dá vysvetliť, bez výhovoriek(!), že to nerobíme? Iste, sú organizácie, existujú rôzne fondy, rozvojová pomoc, ale povzdych nad touto nespravodlivosťou – aj tento môj – sa takmer vždy okamžite skončí, keď nám do cesty príde ďalší problém nášho bežného, každodenného života.

Často horekujeme nad problémami dnešného sveta, neuvedomujúc si, ako sa vlastne máme dobre.

A áno, ani tento článok nič nevyrieši. Skôr je mojím osobným pozastavením sa nad faktom, o ktorý som sa nijako nezaslúžil. Narodil som sa do krajiny, kde mám bezproblémový prístup k pitnej vode – dostupnej v priemere asi tak v rámci piatich krokov. To isté sa týka potravín – len možno treba vykonať pár krokov navyše. Máme bezplatné, a treba zdôrazniť, že dostatočne kvalitné vzdelanie, a to až po to univerzitné. Dostupná zdravotná starostlivosť a štát, ktorý poskytuje rôzne dávky, ak život začína byť nedôstojnou výzvou.

Nebavme sa teraz, prosím, o typoch ľudí, ktorí tento systém zneužívajú; lebo mnohým sa toto môže javiť ako prvá výhrada. Znamená to však, že je lepšie toto všetko zrušiť pre vinu niektorých jednotlivcov? Samozrejme, že nie. Aj krádeže sa dejú, hoci väčšina nekradne a krádeže odsudzuje. Podobne by bolo absolútne nerozumné rezignovať na dobrý systém len preto, že niekto nehrá fér.

Všade dobre… A čo s tým?

Chcem tým skôr povedať, že často horekujeme nad problémami dnešného sveta, neuvedomujúc si, ako sa vlastne máme dobre.

V rámci dovoleniek sa okrem čítania kníh veľa cestuje. Ďalšia obohacujúca skúsenosť. Mne vždy pomôže uvedomiť si, ako mám vlastne rád našu krajinu. Ľudia žijúci pár stoviek kilometrov niektorým smerom sa nemusia mať vôbec tak dobre ako my v našej zemepisnej šírke.

Nikdy potom po návrate domov nerozumiem, akí sme v našej krajine napriek nášmu objektívnemu bohatstvu nekonečne nervózni. Máme autá, ktoré nám šetria more času, ale zároveň spália kopec nervov. Už dlho v sebe nosím až sprosto jednoduchú otázku: Prečo sa k sebe správame ako psy?

Asi to bude mať podobne nepríjemnú odpoveď ako otázka o prerozdelení zdrojov. Lebo sa o to, o seba, nezaujímame.

Radikálna zmena prístupu k zdrojom či k sebe navzájom je, samozrejme, čistá utópia. Najjednoduchšie idey sa často nedajú očakávať v realite. Aj keď mnoho vecí, ktoré aktuálne považujeme za prirodzenú súčasť života, bolo kedysi nepredstaviteľných.

Je mi len smutno, nekonečne smutno, keď pri súčasnom stave, keď sa máme nekonečne dobre, na tento stav vlastne zabúdame. Prehlušia ho povrchné zbytočnosti. Pritom niekde v hĺbke svojho vnútra všetci nosíme túžbu po niečom väčšom, niečom zmysluplnom. Túžbu túžob, ktorú pozemské statky aj tak nenaplnia.

Aspoň tak to tvrdia kresťanskí apologéti v inej knihe, ktorú som mal možnosť počas dovolenky otvoriť. Niekedy si túto túžbu zamieňame s dosahovaním menších. To však nezastaví naše prahnutie po tej väčšej. Mať toto prahnutie na pamäti nám minimálne pomôže povzniesť sa nad vyrušujúci hluk každodennosti.

Máme však k dispozícii oveľa viac statkov ako ktokoľvek pred nami. Vyrušení ako nikdy. Preto je dobre vedieť sa nad ne povzniesť – či skôr zatiahnuť na hlbinu? A byť. Byť vďačný a šťastný tam, kde som, s tým, čo mám.

Ako keď som sa pri letnom cestovaní spýtal chlapíka za barom, ako sa má. „I´m fine. Why not?“

Mám sa dobre. Veď prečo nie?