S húževnatosťou na ceste k cieľu

V životopisnom dokumente 38, ktorý sa venuje odkazu výnimočného slovenského hokejistu Pavla Demitru, je zachytený veľmi zaujímavý obraz. Mužský turnaj v ľadovom hokeji na Zimných olympijských hrách v roku 2010 v kanadskom Vancouveri sľuboval našincovi crème de la crème slovenských hokejistov. Tradične najsledovanejšej disciplíny zimnej olympiády sa chystali zúčastniť najlepší svetoví hokejisti – a tí naši neboli, samozrejme, výnimkou.

Ošemetná situácia však sprevádzala protagonistu Pavla Demitru, vtedy hrajúceho práve za tím NHL z olympijského mesta – Vancouver Canucks. Pol roka laboroval s hybnosťou ľavého ramena. Takéto zranenie je pre hokejistu, pochopiteľne, mimoriadne obmedzujúcim faktorom a sám hráč vyskúšal za morom množstvo odborníkov. Všetko neúspešne.

Ako posledného navštívil svojho starého známeho lekára na Slovensku, ktorý mu raz dávnejšie pomohol dostať sa z vážneho zranenia stehenného svalu. Výsledkom bolo, že po dvoch týždňoch sedení s fyzioterapeutom Pavlom Purdekom mohol hokejista pochádzajúci z Dubnice nad Váhom hrať bez akýchkoľvek obmedzení. Zámorskí lekári tomu podľa filmu nemohli uveriť.

Najlepším dôkazom uzdravenia bol Demitrov gól proti Švédsku vo štvrťfinále olympijského turnaja. Z ľavej strany klziska pálil priamo do protiľahlého rohu brány, pričom ľavé rameno opísalo celú kružnicu – od maximálneho náprahu až po úplný došvih. Týmto gólom poslal Slovákov do vedenia 3:2, čím zavelil ku konečnej výhre 4:3 a postupu do semifinále.

Takmer nikdy sa želaný výsledok nedostaví na prvý pokus; povedané inak, na dosiahnutie gólu je väčšinou potrebných viacero striel.

Pavol Demitra sa zároveň stal najproduktívnejším hráčom tohto turnaja. Dosiahol 10 kanadských bodov za 3 strelené góly, ku ktorým pridal ešte 7 asistencií. Na bránu vyslal počas siedmich zápasov 13 striel. V percentuálnom vyjadrení bola úspešnosť jeho streľby 23,08 %, teda prakticky každá štvrtá strela sa skončila gólom, čo je úžasná produktivita.

Jeho špičkový gólový príklep do švédskej siete aj cesta, ktorá k nemu cez problémy s ramenom viedla, nám popri všetkej vtedajšej radosti zároveň ukazujú aj dva všeobecnejšie poznatky. V prvom rade je potrebný funkčný systém (v Demitrovom prípade zdravé telo), aby bolo vôbec možné snažiť sa o želaný výsledok (posielať strely na bránu súpera).

V druhom rade, takmer nikdy sa želaný výsledok nedostaví na prvý pokus; povedané inak, na dosiahnutie gólu je väčšinou potrebných viacero striel.

„Naplnenie“ tejto druhej roviny (koľko pokusov potrebujeme na „skórovanie“) zväčša závisí od našej pracovitosti, šikovnosti, šikovnosti súpera, našej tvrdošijnosti alebo aj od šťastia. Častokrát ide „iba“ o vytrvalé opakovanie rutiny, trénovanie, zlepšovanie sa s cieľom dosiahnuť cieľ – vo vyššie používanom príklade skórovať gól.

V dnešnom jazykovom okienku máme pripravený milý postreh na túto tému. V angličtine slovo „goal“, teda „gól“, nesie dva základné významy. Okrem toho, ktorý poznáme aj v našom jazyku, je druhým významom „cieľ“. Myslím, že to veľmi trefne opisuje snahu (nielen) športovcov dosiahnuť gól, ale aj cieľ svojho snaženia.

Je však skórovanie cieľom našich životov? Ultimátnym skórovaním by mal byť, samozrejme, život večný. Ale čo s týmto pozemským životom? Sú to asi spojené nádoby. Spojené nádoby v tom zmysle, že potrebujeme byť na správnom klzisku.

Môže sa totiž ľahko stať, že sa snažíme skórovať na ihrisku, ktoré nás vlastne nenapĺňa. Zvoliť si svoj boj je často ťažká, ale zároveň extrémne elementárna otázka.

Niekedy mám pocit, že v našich životoch sa krkolomne snažíme dosiahnuť niečo, na čo napríklad nemáme vlohy, na danej pozícii sme sa iba ocitli a tak podobne. Viac ako zápal pre hru nás ženie zotrvačnosť či očakávania iných.

Nechcem tým povedať, že človek bude vždy cítiť vnútornú neutíchajúcu túžbu a každé ráno vyskočí z postele ako v reklame na zubnú pastu. Ide však o to, že keď nemám jasno v tom, čo robím, ťažko tam budem excelovať, tobôž minimálne prosperovať.

Aj nesprávne voľby nás formujú – a niekedy oveľa ráznejšie ako tie správne.

Keď máme funkčný systém, zmysluplné zameranie, potom aj každodenná rutina robenia malých, niekedy na prvý pohľad nezmysluplných vecí má zmysel. Takého človeka v slovenčine opisujeme krásnym slovom – cieľavedomý.

Byť si vedomý svojho cieľa podporuje človeka v ťažkých chvíľach. Zároveň tomu, aby sme sa ocitli na správnom klzisku, predchádzajú mnohé voľby, dobré aj zlé. Na to často zabúdame (niekedy aj vedome), ale aj nesprávne voľby nás formujú – a niekedy oveľa ráznejšie ako tie správne.

Zároveň si nemyslím, že byť na „správnom“ ihrisku je nemenný stav. To, čo pre mňa platilo v tridsiatke, v štyridsaťpäťke už vôbec nemusí. Mať teda funkčný systém – zdravé telo na to, aby sme sa mohli pokúšať dosiahnuť to najlepšie – je opäť každodennou prácou a zároveň jej reflektovaním. Niekedy potrebujeme navštíviť lekára, aby nás dal dokopy.

A niekedy Lekár navštívi nás. Potrebujeme byť Máriou, inokedy zas Martou, odkazujúc na evanjelium. Niekedy je potrebné makať; niekedy počúvať a uvažovať. Život, ak o ňom neuvažujeme, sa môže totiž stenčiť na neveľmi peknú rutinu kmitania medzi klziskom a striedačkou bez toho, aby sme si vlastne spomenuli, prečo vôbec hráme.

Zosnulý Pavol Demitra si vybral preňho najvhodnejšiu hru. A po tom, čo jej dal všetko, jeho góly a asistencie robili radosť všetkým fanúšikom. Odovzdať hre všetko a potom ovládaním hry („mastering the game“) prinášať radosť všetkým, ktorí radosť chcú. Nie je vlastne toto naplnením slova svätosť?