Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Synodalita je na programe dňa, chce sa zaoberať všetkými otázkami vnútri i mimo Cirkvi a nachádzať na ne odpovede. Otázka žien nemôže zostať bokom, najmä keď je jasné, že Katolícka cirkev má podobu a prejavy s prevažne mužskými črtami.
Aby bola Cirkev v súčasnosti i budúcnosti skutočne synodálna, jedna z prvých zmien – ak nie úplne prvá z nich – by sa mala týkať postavenia žien. Ak neexistuje vzájomné načúvanie a spoločná cesta mužov a žien, ak ľudstvo nemôže kráčať spoločne vo svojej celistvosti, ako potom môžeme očakávať, že synodálne kráčanie uspeje v jeho ďalších rozmeroch?
Svieži vietor emancipácie žien na kresťanskom západe, a to najmä v Latinskej Amerike, v jeho počiatkoch nevyšiel z cirkví. Bolo to skôr vďaka procesu sekularizácie a uprostred veľmi konkrétnych politických bojov (o volebné právo, mzdy, pracovný čas, sexualitu či práva týkajúce sa telesnej autonómie). Ženy začali „opúšťať“ domáce prostredie, v ktorom sa cítili uväznené, a aktívne vstupujúc do verejného priestoru, kde začali pôsobiť v sociálnych štruktúrach, politike a hospodárskej i kultúrnej sfére.
Počiatky výskytu a uznávania žien v kresťanskom svete nastali pred siedmimi desaťročiami. Po veľkej udalosti Druhého vatikánskeho koncilu sa hlasy žien začali čoraz viac ozývať, dožadovali sa širšieho priestoru vo vnútri Cirkvi. Dosiahli ho buď prevzatím koordinácie komunít na rôznych úrovniach alebo spochybňovaním nemožnosti prístupu ku kňazskému úradu vyhradenému len mužom, či teoretickou reflexiou o náboženskej skúsenosti a doktrinálnom obsahu kresťanskej viery zo ženského pohľadu.
Cirkev je stále výrazne patriarchálna.
V oficiálnom diskurze Cirkvi v priebehu storočí boli ženy umlčiavané a jazyk týkajúci sa Boha, posvätného a náboženského charakteru bol vymedzený len mužom. Revolúcia, ktorú uskutočnil Ježiš a jeho evanjelium spočívajúca v tom, že považoval mužov a ženy za rovnocenných v právach a poslaní, mala síce odozvu v ranej Cirkvi, ale o niečo neskôr sa vedúce pozície, rozhodovacie a dôležité funkcie stali prevažne mužskou doménou.
Prítomnosť žien a ženského princípu bola potlačená aj spôsobom, akým sa pomenovávalo božstvo. K tomuto prístupu viedol patriarchálny vplyv, kultúrna tradícia, ktorá bola v Ježišovej dobe veľmi silná a prejavovala sa v biblickom jazyku. Bol to prístup, ktorý pripisoval univerzálnu hodnotu mužskému princípu a zabúdal na význam ženskej polovice ľudstva. Táto praktická i kognitívna pozícia dala v historickom a hermeneutickom vývoji ľudstva váhu a priestor mužovi ako najvyššiemu vzorcu ľudského bytia. Podobne sa v západnej kultúre stali univerzálnymi aj iné parametre definujúce bytie, ktoré okrem toho, že malo mužskú podobu, bolo zároveň biele a európske.
Koncepcia západnej a kresťanskej civilizácie je výrazne androcentrická. Inými slovami, kombináciou dvoch biblických príbehov o stvorení muža a ženy – jahvistického (Gn 2, 18-24) a kňazského (Gn 1, 26-27) – je stvorenie interpretované v zmysle hierarchického vzťahu medzi pohlaviami. Žena je stvorená neskôr: z muža a pre muža. Z toho má vyplývať ontologická, biologická a sociologická závislosť ženy a – čo je ešte závažnejšie – predstava, že iba človek-muž je teomorfný (má obraz a podobu Boha). Táto koncepcia, ktorá sa rozšírila do celej neskoršej teológie, hlboko ovplyvnila teologický a cirkevný jazyk západu.
Spôsob, akým sa rozpráva o Bohu, formuje a riadi život nielen náboženských komunít, ale aj celej spoločnosti: okrem iného produkuje vzorce sexuality a rodu. Patriarchálny a androcentrický výklad Boha prispel k všeobecnému vylúčeniu žien z verejného života a k ich podriadeniu sa predstavám a potrebám sveta, ktorý bol tvorený prevažne mužmi. V Cirkvi sa toto vylúčenie prejavuje prakticky vo všetkých oblastiach: v doktrínach, modlitbách, liturgiách, v teologických systémoch, duchovných modeloch, misijných víziách a v riadení a disciplíne Cirkvi. Pritom však v dejinách predchádzajúcim posledný koncil to boli práve ženy, ktoré – nemajúc prístup ani miesto vo verejnej sfére Cirkvi – neúnavne pracovali a dokonca predstavovali väčšinu v mnohých službách, ktoré boli pre život Cirkvi nevyhnutné: v katechéze a v organizácii komunít a farností. Keď išlo o rozhodovanie, vykonávanie líderstva a o verejné uznanie, vždy boli neviditeľné. Avšak bežní ľudia v jednotlivých komunitách ich prítomnosť vždy vítali a uznávali.
Po koncile sa táto situácia začala meniť a ženy sa stali viditeľnejšími na kurzoch teológie, v riadiacich orgánoch, v rôznych cirkevných organizáciách: špeciálne v organizovanom laickom apoštoláte. Uvedomujúc si svoju vlastnú identitu Božieho ľudu, ocitali sa v náboženských združeniach, v rôznych formách zasväteného života, v rodinách, kde sa často stali hlavou a oporou rozpadnutých zväzkov a bolestných situácií odlúčenia a opustenia detí.
Teologická reflexia o ženskom tele je kľúčovou otázkou pre prekonanie tejto situácie. Do prostredia Cirkvi, v ktorom prevláda mužská telesná prítomnosť, žena vstupuje ako rušivý prvok. A toto rušenie spočíva predovšetkým v jej telesnosti, ktorá je odlišná od mužskej a vyjadruje a poukazuje na inú skúsenosť s Bohom.
Teologické úvahy na túto tému ukazujú, že jedným z najdôležitejších zdrojov diskriminácie žien v Cirkvi je niečo hlbšie a oveľa závažnejšie ako jednoduchá fyzická sila, intelektuálne vzdelanie alebo schopnosť pracovať. Cirkev je stále výrazne patriarchálna. A patriarchát zdôrazňuje nadradenosť mužov nielen na intelektuálnej či pragmatickej úrovni, ale aj na úrovni, ktorú by sme mohli nazvať ontologickou. Inými slovami, ženy sú utláčané už pre samotnú svoju podstatu. Táto skutočnosť však nie je vlastná len kresťanstvu, ale aj iným náboženstvám.
V rámci tejto telesnej diskriminácie existuje – na teologickej úrovni – veľmi silná súvislosť s tým, že je ženám pripisovaná zodpovednosť za vstup hriechu do sveta a za smrť ako jeho dôsledok. Toto vnímanie oficiálne odsúdil pápež Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Mulieris dignitatem, no napriek tomu stále zostáva ústredným problémom väčšiny žien v Cirkvi. Z tohto dôvodu boli mystické zážitky mnohých žien často vnímané s nedôverou a podozrením, s prísnym a dôkladným dohľadom zo strany mužov poverených ich kontrolovať, napravovať alebo aj diskvalifikovať. Mnohé a bohaté mystické zážitky žien, ktoré Boh obdaril skutočne veľmi intímnymi duchovnými zážitkami, zostali ignorované vo svete, v ktorom prostriedky komunikácie zostávali v rukách niekoľkých, a prípady ako Tereza z Avily boli výnimkami, ktoré potvrdzovali zaužívané pravidlo.
Boží obraz sa nachádza tak v ženách, ako aj v mužoch.
V priebehu histórie Cirkvi boli ženy držané v opatrnej vzdialenosti od sakrálnych prvkov a všetkého, čo ich obklopuje, od liturgie, rituálnych predmetov a priestorov a od priameho spojenia s Bohom. Napriek všetkým pokrokom a úspechom, ktoré sa dosiahli v účasti žien na mnohých úrovniach cirkevného života, na nich naďalej dolieha stigma, že sú zvodné, a budia obavy, že sú zdrojom hriechu. Vzťah medzi ženami a mystikou, v zmysle vysokej mystiky a hlbších zážitkov Boha, bol náročný a zriedkavo legitimizovaný, čím zostával skôr v oblasti menej významných náboženských praktík.
Toto je skutočnosť, ktorá si v rámci Cirkvi vyžaduje veľmi serióznu úvahu. Ak je totiž možné zápasiť proti intelektuálnej diskriminácii žien (prostredníctvom štúdia a vzdelávania) a proti profesijnej nespravodlivosti (snahou prejaviť svoje schopnosti a odbornosť) – čo ako ženy máme robiť so svojou telesnosťou? Máme ju popierať? Vyhýbať sa jej? Ignorovať jej obohacujúcu odlišnosť?
Boží obraz sa nachádza tak v ženách, ako aj v mužoch. Ak Boh, v ktorého veríme, môže mať mužské aj ženské vlastnosti, potom na opis Boha bude potrebné používať mužské aj ženské zámená, metafory a obrazy. Keď je žena – rovnako ako muž – teomorfná, to znamená stvorená na Boží obraz a podobu, je nevyhnutné, aby tento Boh, ktorého obrazom sú obaja, nebol opisovaný alebo vnímaný ako čisto andromorfný, ale ako antropomorfný. Vieme, že budeme musieť naďalej zápasiť s obmedzenosťou ľudského jazyka, ktorý nedokáže vyjadriť majestátnosť a nevysloviteľnosť božstva. Zatiaľ sa však pokúsme skombinovať dva symboly, dva jazyky a dve metafory – mužský a ženský – aby sme sa stále viac približovali k pochopeniu božstva. A tu sa ako sľubná cesta javí trojičný model.
Viera v Najsvätejšiu Trojicu môže určite významne prispieť k návratu do otcovského a materského domu, po ktorom ľudia 21. storočia túžia, hoci si to často neuvedomujú alebo to nedokážu pomenovať. Aby sa to však stalo, je potrebné, aby ženy a muži pochopili, že sú spoločníkmi na tej istej ceste, rešpektovali sa vo svojich odlišnostiach, ba práve kvôli nim si vážili jeden druhého. Iba tak bude možné vybudovať ľudskejší svet pre všetkých a Cirkev viac orientovanú na stretnutie, spoločenstvo a lásku. Jednoducho, byť viac v súlade s Božím snom, aby rozmanitosti kráčali spoločne a ohlasovali symfonickú pravdu a pluralitnú jednotu.
Maria Clara Lucchetti Bingemerová
Autorka je laička, vydatá žena a matka piatich detí. Vyštudovala systematickú teológiu na Pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme a v súčasnosti vyučuje na Katolíckej univerzite v Riu de Janeiro (Brazília). Od roku 2024 je poradkyňou Generálneho sekretariátu synody.
Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 10.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
