Pohovorme si trochu o dialógu. Čo je to dialóg? Sú to dva druhy monológov – váš monológ a môj monológ? Alebo je to niečo, do čoho vstúpite a poviete: „Som pripravená na výmenu názorov?“
Ak je to skutočný dialóg, musíte byť pripravený na výmenu názorov. Inak je to jednostranná konverzácia. Myslím si, že v tom spočíva význam dialógu. Musíte nájsť spôsob, ako vpustiť druhého do svojho srdca a prijať ho, a tiež nechať sa prijať druhým. Ak sa tak nestane, nenazývam to dialógom. Nazývam to konverzáciou – vzájomným spoznávaním. To však nie je konštruktívny dialóg. Dialóg pre mňa tiež znamená odložiť nabok všetko, čo si myslím. Musím počúvať.
Vstupujem do tohto dialógu s vami s otvoreným srdcom, otvorenými ušami, počúvam vás a vaše dôvody. Očakávate, že konvertujem?
Vôbec nie.
Prečo?
Pretože skutočný dialóg, úprimný dialóg, neočakáva, že sa ľudia obrátia k inému náboženstvu, že sa obrátia alebo zmenia to, čím sú. Lebo inak by som s vami viedla rozhovor zo zištných dôvodov. A dialóg znamená byť pripravený vás rešpektovať, milovať vás. Neočakávať niečo. Inak je to egoistické.
Existuje nejaká červená čiara, ktorú neprekročíte, bez ohľadu na to, čo sa stane?
No, to záleží na okolnostiach. Ak je to niečo, čo môžem prijať, môžem povedať: „Nikdy som o tom nerozmýšľala, naozaj ste mi otvorili oči. Je to niečo, o čom musím naozaj premýšľať.“ Nehovorím hneď: „Dobre, súhlasím s vami a to je to, čo skutočne chcem urobiť.“ Hovorím: „Nechajte ma o tom popremýšľať.“ Spomalím. Budem o tom premýšľať. Môžeme sa stretnúť a znova o tom hovoriť.
S kým nevediete dialóg? Je vo vesmíre medzi týmto miestom a ďalšou galaxiou niekto, o kom by ste povedali: „S ním alebo s ňou nehovorím“?
Úprimne? Nie, nie je. Nestanovujem si žiadne hranice. Je to veľmi úprimná odpoveď. Možno sa budem báť s niekým stretnúť. Alebo možno budem mať pocit, že ma niekto neprijme. Z mojej strany však môžem povedať: Som pripravená stretnúť sa s kýmkoľvek. Aspoň to skúsiť. Ak to nevyjde, tak to nevyjde. No aspoň sa pokúsiť nestavať múry – lebo to je to, čo často robíme. Zvyčajne medzi sebou staviame múry a máme predsudky. „Tento človek je terorista. Tento človek má iné politické názory ako ja. Tento nie je katolík.“ Na tom nezáleží. Máme veľa predsudkov a rôznych vecí, ktoré ľuďom pripisujeme. To je to, čo medzi nami skutočne stavia múry. Z mojej strany by som teda rada bola pripravená stretnúť sa s kýmkoľvek, aj keď so mnou nemusí súhlasiť a môže sa so mnou hádať. No aspoň máme šancu pozrieť sa jeden druhému do očí.
Okrem iných vecí, ktorým sa venujete, sa výrazne zameriavate na náboženský dialóg s budhistami v Japonsku, s moslimami v Indonézii, s ekumenickým patriarchom v Istanbule. Majú všetky tieto stretnutia niečo spoločné? Alebo je každé odlišné?
Samozrejme, existujú rozdiely, ale je tu aj veľa spoločného. Viete, čo naozaj máme spoločné? Predovšetkým duchovný rozmer. A potom túžbu robiť spoločne niečo pre dobro ľudstva.
Priblížte nám to trochu. Viedli ste dialóg s budhistami – čo sa s vami deje pri takomto stretnutí?
Napríklad pri stretnutí s budhistami som zistila, že majú veľa chvíľ ticha. Keď som sa vrátila a pozrela sa na svoj život, uvedomila som si, že robím veľa vecí. Som veľmi aktívna. Hovorím na mnohých stretnutiach. Modlím sa, ale nepraktizujem ticho. Od nich som sa teda naučila, aké dôležité je mať chvíle ticha. To je jeden príklad. Každý deň meditujem. Zvyčajne si vezmem knihu, čítam a meditujem. Naučila som sa, že môžem knihu odložiť a len mlčať. Sú aj chvíle, keď hovorím s ľuďmi, alebo sme na stretnutí v rámci fokoláre a musíme sa rozhodovať, neprestajne premýšľame a hovoríme. Teraz praktizujeme chvíle ticha aj na našich stretnutiach, aby sme pochopili, o čom hovoríme, aby sme uchopili, čo si myslíme, aj keď ide o praktické veci. Možno každý povedal niečo iné. A tak potrebujeme trochu ticha, vnútorného ticha, aby sme pochopili, čo naozaj chceme urobiť, a potom vyjadrili svoje myšlienky. To je jedna z vecí, ktoré som sa naučila.
Avrum Burg
Rozhovor bol pôvodne nahratý pre podcast Jerusalem Talks. Zverejnila ho americká redakcia Living City. (Redakčne krátené)