Pozor na sny. Mont Saint-Michel ukazuje, ako menia svet aj srdce

Nie som svätý Jozef. Aj preto som šla na Mont Saint-Michel, Horu svätého Michala, trošku ako neveriaci Tomáš – či ako pochybujúci biskup Aubert, ktorého meno je s touto horou úzko späté. Ako sa dá plnohodnotne existovať na necelých štyroch kilometroch štvorcových, kde nie je možné zažiť dokopy nič a ktoré obklopuje len modrá farba? Čo robí všadeprítomná jednoduchá skala s mysľou, dušou, telom? Postačí na život mať nad hlavou archanjela? S týmto som šla na západ Francúzska. Pretože vidieť Mont Saint-Michel na čarovných fotografiách je primálo. Treba to zažiť.

Kým autobus uháňa po ceste uprostred Normandie, krajina sa nám pred nosom mení. Miznú čarovné domy s rozľahlými romantickými záhradami, ktoré akoby ani nepotrebovali zásah človeka. Miznú dokonca aj nespočetné jablone, obsypané červenými plodmi, typické pre tento kút Francúzska, a pred nami sa vynára prázdny obzor so zvláštne zvlnenou nekosenou lúkou, plnou vysokých tráv. 

Už tušíme, že za tým rozľahlým „ničím“, do ktorého nie je možné oprieť pohľad, je blízko morský príboj a to, za čím ideme: Mont Saint-Michel. Keď sa zrazu predo mnou vynorí jeho silueta v okne autobusu uprostred kukuričného poľa, pôsobí zahmlene a tajomne ako fatamorgána. Musíme prejsť ešte pár kilometrov a zákrut, kým sa tento skvost, vyšperkovaný do dokonalosti benediktínmi, objaví pred nami v plnej kráse spolu s hladinou oceánu.

Autobus zastaví na parkovisku za dedinou, pešo je to odtiaľto do cieľa dnešnej cesty polhodinka. Až prídeme nabudúce s inou časovou dotáciou, určite sa tak vyberieme – lepšie sa dá pokochať výhľadom. Teraz však presadáme do jedného z miestnych turistických autobusov a nechávame sa odviezť až takmer pred bránu kláštorného komplexu.

Beauvoir, dedina na pobreží pod horou, nie je sama osebe výnimočná, žije z ruchu a turistov. Z autobusu míňame niekoľko moderných reštaurácií, upravená zeleň a lavičky sú francúzskym štandardom. Prečo cestu lemujú kravy v životnej veľkosti, pomaľované avantgardnými vzormi? Na to som neprišla. Japonské turistky však pri nich špúlia pusy do objektívu čarovnejšie ako pri ktoromkoľvek múre kláštora.

Straty a nálezy

Ak máte Horu sv. Michala zafixovanú v pamäti a predstave ako miesto obklopené oceánom a odrezané od sveta, v takejto podobe sme ju nenašli. Mostom Pont Passerelle, dlhým 756 metrov, sme viezli ponad osušený piesok. Ba ani rieka Couesnon, ústiaca do mora pred Horou sv. Michala, veľmi piesku nepomohla. Povestné vyše štrnásť metrov vysoké prílivy s prudkým a rýchlym nástupom nás minuli. 

Turistom (a deťom ešte menej) to však očividne neprekážalo: celé skupiny so sprievodcom skúšali štuchať do piesku okolo hory a mosta. Sivobéžový piesok síce vyzeral nudne, ale úplne nevinný nie je. Stáročia „žral“ nielen ovce miestnym, ale „zhltol“ aj ľudí. Kým prišli na vinníka, do vzťahov sa votrel strach, napätie, podozrievavosť a domýšľanie. Miestne pohyblivé piesky robia nepredvídateľné pohyby s neželanými dôsledkami aj dnes – práve preto sa na ne dá vstúpiť len so sprievodcami.

Stratiť sa tu teda dá aj život, no očividne to nie sú jediné straty tohto miesta. Sú tu ešte aj iné, dobrovoľné, pri ktorých sa paradoxne dá veľa nájsť. Na tie, hlavne na ich dejisko o pár desiatok metrov vyššie, som bola osobitne zvedavá. Rovnako ako aj na motiváciu generácií mníchov, pre ktorých bol tento vrch požehnaným miestom.

Inak to, čo robí Mont Saint-Michel s telom, sa dá pocítiť hneď, ako turista prejde cez vstupnú bránu. Miesto romantiky ho čaká veľmi prudké stúpanie hore úzkou uličkou plnou turistov, malinkých obchodíkov so suvenírmi a reštaurácií, v ktorých to poctivo francúzsky voňalo. Kým sme vyšli pred schodisko samotného kláštora, fučali sme ako lokomotívy a statočne z nás tieklo. A to sme ešte netušili, koľko schodov a prevýšení nás ešte čaká. Napriek spotenému tričku však bol pokoj to prvé, čo sme po celý čas cítili.

Rozpačitý staviteľ

Pozerala som na mohutné kamenné schodisko pred sebou a v duchu som sa pýtala, ako dlho stavbárom trvalo postaviť už len to. Osekávanie kameňa v čase stavby kláštora na Mont Saint-Michel niekedy okolo roku 700 neprofitovalo zo žiadnych dnešných vymožeností techniky: použiť bolo možné len ruky, hlavu a srdce. Nie prvý raz mi vo Francúzsku pri pohľade na precízne, do závratnej výšky vyskladané kamenné sakrálne stavby napadlo: Kde sme my dnes, ak nestaviame takéto zázraky? Pretože techniku máme…

Biskupovi Aubertovi, ktorému vďačíme za vznik Mont Saint-Michel, zrejme tiež nebolo jasné, ako sa dá na skale uprostred oceánu postaviť to, čo od neho trikrát v sne žiadal svätý Michal. Jeho kult a úcta boli už vtedy v Európe veľmi silné a bol blízky aj biskupovi Aubertovi. No zrejme ani to nepostačilo, aby sa odvážil postaviť na hore kópiu Chrámu sv. Michala, ktorý sa nachádza na talianskom polostrove Gargano. Podľa legendy Aubertovi pre jeho neochotu archanjel Michal vypálil do čela dieru. Stáročia sa táto informácia brala s úsmevným nadhľadom, až kým skutočne nenašli na hore lebku s dierou v čele z čias, ktoré zodpovedali životu biskupa Auberta.

Tak či onak, do stavby sa biskup napokon pustil, hoci netušil, ako toto miesto bude vyzerať čo len sto rokov po jeho smrti. Pôvodná stavba zďaleka nemala také rozmery, veľkoleposť a podobu, akú má dnes. Podstatná bola úcta k sv. Michalovi a komunitný život kanonikov, ktorí sa o horu starali. Na čom biskup trval, boli relikvie priamo z Gargana, po ktoré poslal dvoch kanonikov: bol to kus mramoru s odtlačkom archanjelovej nohy a časť jeho purpurového plášťa. Aj vďaka tomuto prezieravému kroku sa hora veľmi skoro stala vyhľadávaným pútnickým miestom.

Isté je, že každá fáza stavby svätyne a kláštora na Hore svätého Michala si počas stáročí vyžadovala náročnú, pre nás nepredstaviteľnú prepravu obrovských kusov kameňa cez pás oceánu na ostrov, ako aj vynesenie na miesto stavby. Presne tým istým strmým brehom, po ktorom sme fučali my. Možno aj preto sa ušlo trošku slávy aj rozpačitému staviteľovi a Kaplnka svätého Auberta stojí bokom na samostatnom výbežku ostrova. Voda ho oblieva skôr ako celú horu, takže aj kaplnka zvykne „plávať“ uprostred oceánu.

Recept na pokoj

Kým čakáme na našu hodinu „H“, na vstup, opieram sa o tie nemenné kamenné skutočnosti. Už len výhľad smerom k dedine ponad strechu jedného z domov tesne pod kláštorom pod nami stojí za to. Zrazu mi pripadá svet so všetkými tými dennými záležitosťami nepodstatný. A to som len pred bránou, som tu dvadsať minút a nie som benediktín ani člen Mníšskeho bratstva Jeruzalem, ktoré po odchode benediktínov prevzalo duchovnú správu hory a kláštora. Mimochodom, za celý čas sme neuzreli ani len jeden lem habitu.

Vo vnútri kláštorného komplexu sa výstup po strmých kamenných kockách nekončí, no fascinuje iným spôsobom. Uprostred mora, vo výške, ktorá nie je zanedbateľná – najvyšší bod skaly, na ktorej je kláštor postavený, je vyše 80 metrov nad morom –, sa pútnikom v pravidelných rozostupoch priamo z vnútorných kláštorných múrov núka čistá pramenitá voda na pitie. Dažďovú vodu, ktorú kedysi benediktíni zachytávali na pitie, nahradil podzemný vodovod privedený z pevniny – ostrov totiž žiadny prameň nemá. Kým stúpame po nekonečných schodoch, z jedného výklenku s výhľadom na more sa na mňa škerí čajka. Škoda, že jej nerozumiem, asi by mi povedala všeličo zaujímavé.

Míňame iks nádherných starých okovaných dverí, ktoré zrejme vedú ešte do väčšieho ticha, jednoduchosti a pokory. Žiada sa mi niektoré z nich otvoriť a uniknúť z reality, no ani jedny túto možnosť nedávajú, rovnako ako tajomné bočné schodiská, zahradené reťazou. Ideme stále hore, až na rozľahlé nádvorie Chrámu sv. Michala, ponúkajúce výhľad na svet a oceán. Pozerám na vlny a nechýba mi nič. Ani jedlo, ani voda, ani za mak z toho, čo práve teraz riešia bežní ľudia v bežnej realite na pobreží. Možno aj v tom odhaľujem prvé odpovede na otázku, prečo tu generácie mníchov prežili a neodchádzali, aj na to, prečo tu stáročia vytrvalo chodia pútnici.

Pozerám do výšky na vežu a 800-kilogramovú sochu svätého Michala na nej. Mimochodom: hore ju vytiahli lanom po častiach za jeden deň a keď ju opravovali, musel byť pri tom vrtuľník. Archanjelova ochrana je zrejmá – už len preto, že hoci si na horu v búrlivých časoch brúsili zuby aj dobre vojensky aj počtom vybavení Angličania z vedľajšieho ostrovčeka Tombelaine, nikdy sa im ju nepodarilo dobyť. A to ju bránilo sotva dvadsať mníchov. Ak stačila viera v pomoc archanjela aj v takých nelogických nepomeroch síl, nepostačí táto viera aj dnes tam, kde potrebujeme?

Nemožné zrodené zo sna

Vchádzame z obrovských kamenných kvádrov na podlahe nádvoria Chrámu svätého Michala Archanjela priamo dovnútra. Fascinuje ma vidieť tie vynosené ťažké kamene, premenené na rady úhľadných kamenných kociek, dvíhajúcich sa do oblúkov. Na vrchole okien sa premieňajú na čipky gotických vikierov, spoza ktorých presvitá len nebo. Je priam nemožné myslieť na tomto mieste na niečo iné ako na toho, ktorý je vyššie ako zem, ktorý ju presahuje, ktorý je nad všetkým – a ktorý motivoval architektov, staviteľov, kamenárov či sklárov vystavať túto nádheru.

Svetlo zvonku a lomené oblúky robia svoje spolu s kamennými plastikami či krížom, zaveseným na boku od svätyne cez celú stenu. Ešte väčší úžas prenikne človeka pri vstupe do krížovej chodby kláštora. Tohtoročné sucho síce spálilo aj tunajšiu „rajskú záhradu“ uprostred nej, ale sedieť tu a meditovať by sa chcelo človeku dlhšie, ako len kým prejde tých pár minút po jej obvode. Jedna časť steny krížovej chodby je otvorená smerom k oceánu, takže cez okenné oblúky vidno len nekonečné sivomodré pole vĺn a oblaky.

Človek sa tu na jednej strane cíti taký malý, že aj miestne muchy sa mu zdajú veľké. No na druhej strane kdesi v sebe vníma, že je stvorený pre niečo viac ako to, čo zjesť či čo kúpiť. Pozícia príliš vysoko nad zemou a oveľa bližšie k nebu a nekonečnu vody akoby oslobodzovala to, čo je v nás spútané niekedy až pokrivenou túžbou mať. Tu človek viac túži len „byť“ a ide mu to oveľa jednoduchšie. Detailne vytepané rastlinné motívy v oblúkoch či výhľad na chrám z každého rohu krížovej chodby nie sú len na to, aby očarili, ale pomáhajú meniť to, čo považujeme za dôležité…

Z krížovej chodby sa dostávame priamo do refektára, bývalej jedálne mníchov. Jeho rozloha by postačila na usporiadanie stredne veľkej svadby. Bolo teda aj mníchov kedysi toľko? Jednoduchosť priestoru, kde dominuje znovu len veľký drevený kríž na čelnej stene pod stolom opáta, dovoľuje vyniknúť jedinečným vysokým lomeným oknám, ktoré znovu hrajú hru so svetlom a farbou oblohy.

Motáme sa nekonečnými chodbami, ktoré nás zrazu vovedú do obrovského priestoru s kolesom. Vysvitne, že je to dômyselný vynález mníchov, pomocou ktorého zásobovali kláštor bez nutnosti vyšliapať s potravinami strmý chodník. Trošku trpkejšie si „užili“ koleso väzni v čase, keď Francúzska republika urobila z kláštora väzenie. Pohon kolesa totiž zabezpečovali väzni. Boli nútení kráčať v ňom tak dlho, kým sa všetky zásoby nedostali hore. Reťaz visiaca z okenného výklenku pred kolesom ešte aj dnes končí kdesi dolu a čaká na príležitosť.

Schádzame druhou stranou kláštora dolu a aj tu vidno, ako je kostol prilepený na kusoch skaly, obostavanej kamennými kvádrami. No aj tak tu hrala rolu statika: váha kameňa v materiáli a nerovný terén by boli rizikom. Aj preto je osemdesiatmetrový chrám postavený na štyroch podzemných kaplnkách, ktoré istia jeho stabilitu.

Znalá kláštorných pomerov, čakám, či vôbec majú kláštornú záhradu – a dočkám sa. Jej zelená existencia aj uprostred horúčav tohto leta sa mi zdá ako ešte väčší zázrak než celý komplex kláštora. Zeme, ktorá by živila rastliny a stromy, je tu totiž mizerne málo. Napriek tomu záhrade nič nechýba – ani priestor, ani pestrosť, ani útulné zátišia s lavičkou pod stromom. Zeleň tu nepredstaviteľne raší z každej pukliny v skale, akoby život nemal hranice na to, aby mohol byť. Aj to je signál.

Pozor na sny

Pozriem na hodiny a neverím: vyše troch hodín sme v kuse chodili po schodoch, prevýšeniach, chodbách a zákrutách a moje inokedy slabé nohy nič. (Ba nebolo im nič ani na druhý deň.) Stojíme už dolu pod kláštorom na zastávke kyvadlovej dopravy. Obzerám sa za kláštorom, tentoraz už s vežami pod mrakom, kým popoludní bol zaliaty slnkom.

Svätému Michalovi na veži však zmeny počasia a sveta očividne neprekážajú. Stojí tam a aj bez slov hovorí: „Som verný, lebo viem, že nik nie je ako Boh.“ Tak pozor na sny, ktoré posiela aj cez svojich poslov. Čo ako neuskutočniteľné sa zdajú, dokážu premeniť svet aj srdce. Aj dnes.

FOTO: Mária Kohutiarová