Investor, ktorý daroval svoje topánky Bohu

Spomínate si na prvé biznisové stretnutie, ktoré ste absolvovali bez topánok?

(Smiech.) To veru ani nie, ale asi bolo viac-menej s ľuďmi, ktorí ma už poznali. A vtedy som ešte poriadne nerozumel tomu, prečo chodím bosý. 

A dnes to už viete? 

Boh ma inšpiroval, aby som chodil bosý. A ja som mu odovzdal svoje topánky.

A ako by ste to interpretovali tomu, kto v Boha neverí?

V prvý májový týždeň v roku 2019 som išiel po ulici a zrazu som mal v hlave záblesky obrazov, ako som bosý. Prenasledovali ma celý týždeň a v jedno ráno, konkrétne to bolo šiesteho, som sa rozhodol, že sa neobujem. Vtedy som ešte nebol veriaci. Teda, veril som vo vesmír, energie, čokoľvek, ale nie v kresťanského Boha. Prvý mesiac sa ma všetci pýtali – prečo chodíš bosý?

Nájdu sa vôbec takí, ktorí vám tú otázku nekladú?

Ale áno. Niektorí mi hneď hovoria – wau, to je super, to je zdravé, prípadne – to je paráda, ty sa uzemňuješ. Ani jedno z toho nebolo mojím motívom. Vlastne som nevedel, prečo som to spravil, iba som nasledoval obrázky v hlave. Začal som si o chodení naboso hľadať informácie na internete a zistil som, že je to zdravé, má to viacero výhod, no, samozrejme, aj riziká. Od tej chvíle som začal všetkým hovoriť, že to robím pre zdravie, hoci to nebola pravda.

Predpokladám, že vaše chodenie naboso sa nestretávalo len s pozitívnymi reakciami.

Od prvého momentu na mňa vykrikovali ľudia na ulici, bežne aj z druhej strany cesty. Väčšinovo išlo o tri typy emócií: Jedni mi vyjadrovali podporu, výskali, pískali, tlieskali, dvíhali palec. Druhí mi vulgárne nadávali, prejavovali agresivitu. A tí tretí mali o mňa strach. Pýtali sa ma, či sa mi niečo nestalo, či nepotrebujem pomoc. 

Čiže vaše rozhodnutie vyvolalo úplne nový typ komunikácie so svetom. Ako ste na to reagovali?

Áno, určite to ľuďom dáva nejakú správu, nie je to štandard. Pravdou je, že ma ich reakcie dosť otravovali. Bral som to však tak, že sa tým učím odolnosti, že je to výzva čeliť neočakávaným situáciám, reagovať bez prchkosti. 

Jedného dňa, to som už chodil bosý dva alebo tri roky, som bol pracovne v španielskom meste Burgos a navštívil som tamojšiu katedrálu. Bolo to krátko po tom, ako som začal veriť v Boha. Dorazili tam dva autobusy kanadských turistov aj s kňazom a hneď na mňa silno reagovali – aha, bosý chlapec! – a chceli sa so mnou fotiť. Zavolali ma na omšu, ktorú kňaz slúžil v jednej z kaplniek katedrály. Po jej skončení si ma vzal bokom a spýtal sa ma to, čo všetci: prečo chodím bosý. Povedal som mu, že pre zdravie. A on na to: Miško, ale mohol by si to odovzdať Bohu. Daj svojmu chodeniu naboso hlbší zmysel.

Ako ste na to zareagovali?

Kývol som, že to zvážim. Takto totiž pristupujem ku každému, kto za mnou príde s nejakou informáciou. Snažím sa mu byť otvorený. Keď som sa neskôr nad jeho slovami zamyslel, povedal som si, že asi je naozaj dobré, ak dám tie topánky Bohu. 

Ťažko sa tomu verí, ale od tej chvíle už na mňa nikto na ulici nevykrikuje. Niekto by tomu mohol rozumieť tak, že sa mi zmenilo vnímanie, ale ja sa skutočne celý život snažím pozorovať veci z odstupu. Niežeby sa mi odvtedy v tejto sfére už vôbec nič nedialo. Nie tak dávno ma napríklad nechceli na azorskom letisku pustiť bosého do lietadla. Portugalsko (pod ktoré spadajú aj Azory, pozn. autorky) je v tomto smere špecifické, tamojšia vláda v rámci úsilia o pozdvihnutie úrovne obyvateľstva zaviedla v roku 1917 zákon o povinnom nosení topánok. Tento zákon platil do roku 1950, no aj o 75 rokov neskôr to majú ľudia v krvi. Raz na mňa portugalský autobusár zavolal dokonca policajtov.

Ako sa to skončilo?

V lietadle som na nich spravil veľké smutné oči a obul si ponožky. (Smiech.) A v autobuse sa jeden pasažier ponáhľal a dal mi svoje vojenské topánky, ktoré som obul pre dobro všetkých. Ale v tom čase som ešte neveril, preto sa mi tie veci diali.

Aj v Biblii sa píše, že strom sa pozná po ovocí. Jedna vec je takpovediac odovzdať čosi Bohu, druhá vec je, aké konkrétne dobro to prináša. Čo považujete za plody svojho rozhodnutia chodiť bosý?

Určite ma to robí odolnejším a životaschopnejším. Neustále mi to prináša zložité situácie, často aj nepríjemné, a ja chcem každú z nich využiť na to, aby som sa posunul. 

Ešte úplne na začiatku mi popri spomínaných zábleskoch prebehla hlavou aj myšlienka, že z tej „bososti“ možno vznikne aj marketingová značka. Spájať si odlišnosť s výhodami je však naivné. Hneď ako človek začne byť iný, čelí predovšetkým množstvu komplikácií. Netreba ísť vôbec ďaleko – ani vlastná rodina s tým nemusí súhlasiť, vaši najbližší vás od toho odhovárajú. 

Začiatok bol po mentálnej stránke pre mňa extrémne náročný. Keby som od začiatku vedel, že to chcem robiť pre Boha, bolo by to pre mňa oveľa jednoduchšie.

Čo vám teda dávalo silu vytrvať?

Proste som sa rozhodol. Bolo to čosi vnútorné a silné a povedal som si, že vydržím. A dnes ma takmer každý pozná ako toho bosonohého. Stretol som sa v živote s niekoľkými prezidentmi či ministrami a so všetkými naboso. (Úsmev.)

Z toho vznikajú asi aj celkom zaujímavé debaty, však? 

Áno, občas sa tá téma otvorí a vtedy vysvetľujem, že to nerobím preto, aby som niekoho pohoršil, ale že ide o prejav pokory, určitej odovzdanosti. A pravdou je, že napokon sa z toho predsa len stala akási moja značka. Ľudia ma vidia bosého v obleku či v zime na ulici – a proste si to zapamätajú. 

Raz som bol na konferencii v Dubaji, ktorej súčasťou bola aj obrovská výstava, a jeden z jej návštevníkov na mňa zakričal: „Ja ťa poznám, videl som ťa na konferencii, ty si ten, čo chodí bosý!“ Niežeby som o túto pozornosť stál, ale prišla ako vedľajší efekt.

Vášmu biznisu asi prospieva to, že si vás ľudia pamätajú…

Áno, keď niekto chce alebo potrebuje predať firmu, tak veľmi veľa ľudí si spomenie – aha, veď je tu ten bosý investor, čo kupuje firmy. Medzičasom som si dal šľapaje aj na vizitku. (Úsmev.) 

Na druhej strane určite pre svoje chodenie naboso o veľa príležitostí aj prichádzam. Som presvedčený, že mnohí so mnou nechcú robiť práve preto, považujú ma za podivína. Nedávno som bol na podnikateľskej štátnej misii a portugalský prezident všetkých zúčastnených podnikateľov zavolal na galavečer. Do protokolu som napísal, že rád prídem v smokingu, v čomkoľvek, ale že nebudem mať topánky. A Portugalci mi odpísali, že v tom prípade prísť nemôžem. Tak som nešiel. Momentálne sa na to pozerám už tak, že kto je viac ako Boh, aby som sa kvôli nemu obul. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že sa už nikdy v živote neobujem.

A už sa vám aj stalo, že ste pre niekoho neboli ako bosý dostatočne serióznym partnerom a odmietol s vami rokovať?

To neviem, priamo do očí mi to asi nikto nepovedal, ale je to veľmi pravdepodobné. Niektorí ľudia sa berú príliš vážne. (Úsmev.)

Demonštrovanie viery cez vonkajšie znaky, najmä natoľko viditeľné, bolo podstatne rozšírenejšie v minulosti, v súčasnosti pôsobí skôr podozrivo. Zvyknete ľuďom – povedzme aj z biznisu – na rovinu hovoriť, že to robíte kvôli Bohu? Ako na vás reagujú?

Áno, hovorím to priamo. Niektorí si myslia, že si z nich robím „srandu“, a zasmejú sa. (Smiech.) Iní to prijmú potichu. A je pravdepodobné, že mnohé ich reakcie si ani nevšimnem, veď moje bosé nohy nie sú predsa dôvodom, prečo sa to stretnutie uskutočňuje.

A čo to pre vás vlastne vnútorne znamená, odovzdať topánky Bohu?

Je to ako milodar. V Božom vnímaní to asi nič nezmení, ale je to môj „dar“ či obeta Bohu, za ktorý nič neočakávam a teším sa, že ho prijal. Je to vďaka za všetky milosti v mojom živote. 

Spiritualita či duchovno sa v súčasnosti považuje viac-menej za privátnu sféru, nejde o čosi, čo by sa všeobecne vnímalo ako súčasť objektívnej reality. Považujete s odstupom času svoje rozhodnutie chodiť naboso za prostriedok, ako na túto sféru upriamovať pozornosť?

S odstupom času áno, je to prostriedok, ako verejne povedať „verím“. Z môjho pohľadu sú však spiritualita a duchovno v dnešnej dobe už vyhľadávané, ľudia o tom komunikujú otvorene, teda aspoň v mojom okolí. Kresťanstvo však čelí zbytočne veľkým útokom od smiešne malého počtu ľudí. Niekto by si až mohol myslieť, že sú posadnutí. (Smiech.) 

Je to ako milodar. V Božom vnímaní to asi nič nezmení, ale je to môj „dar“ či obeta Bohu, za ktorý nič neočakávam.

Chodenie naboso mení vzťah k svetu aj na fyzickej rovine. Ako presne?

Poviem vám to opačne. Videli ste niekedy video s mačkami, ktorým dali na labky ponožky? Neveriacky na ne pozerajú, čudne dvíhajú labky a sú celé nešťastné. Tak sa teraz cítim ja, keď mi dajú na nohy topánky. Navyše sú mi každé úzke – aj tie barefootové. Samozrejme, naboso svet získava nový zmyslový rozmer. Cítite každý povrch, no žiadny vám neprekáža. Ani štrk, ani kamene, dokonca ani sklo. Človek sa poraní len vtedy, keď má napäté svaly na chodidle, ale chôdza naboso ich uvoľňuje.

Chodíte naboso pri akejkoľvek teplote?

Tak do mínus desať. Ale chladnejšie u nás ani nebýva. 

Nestúpajú vám ľudia na nohy?

S výnimkou azorského ministra financií mi za tých šesť a pol roka nestúpil na nohu nikto. Aj v tomto prípade sa to stalo počas fotenia a nebolo to nič vážne.

A stretávate na svojich cestách občas tiež ľudí bez topánok?

Môj kamarát a tréner chodil bez topánok už rok pred tým ako ja, takže mi to neprišlo divné. A raz som na ulici stretol chlapíka, ktorý išiel naboso, a tak ma to potešilo, že som mu utekal podať ruku. Zdá sa mi však, že to bolo ešte pred tým, než som prijal duchovný rozmer. V Austrálii vraj chodí veľmi veľa ľudí naboso a je to tam úplne bežné, nikto sa nad tým nepozastavuje. 

Verejnosti ste známy najmä ako spoluzakladateľ úspešných startupov eParkio, Save The Bees či BusinessCloud. Čomu sa primárne venujete dnes?  

Povedal by som, že mám dva hlavné projekty. V prvom sa venujem kúpe a predaju firiem. Tomu sa venujem intenzívne. A druhým projektom je Impact Nation Institute, ktorého cieľom je pomáhať malým a stredným firmám a začínajúcim podnikateľom a startupistom so spoločenským alebo environmentálnym prínosom. Dávame im mentoring, sieťujeme ich, prepájame s potenciálnymi partnermi a zákazníkmi. Snažíme sa im dať aj počiatočný kapitál a neskôr pre nich získať investora.

Pôsobíte tiež ako konzultant. Aj prostredníctvom sociálnych sietí dávate ľuďom a mladým podnikateľom mnoho rád. V jednom z vašich posledných postov ma zaujalo, že väčšina ľudí zlyhá preto, lebo nejde do vecí na sto percent. To je také neslovenské uvažovanie.

Samozrejme, tých sto percent je abstraktných, prakticky ich ani nemožno dosiahnuť.

Ja som to ani nepochopila ako kvantitatívnu záležitosť, ale ako výzvu na intenzívny ponor v protipóle s bezpečnou hrou na istotu.  

Áno, je to presne tak. Ak sa rozhodnem, že idem niečo vyskúšať, nie je to o tom, že si do toho namočím palec na nohe, ale že do toho vstúpim celý a zahodím všetky pochybnosti. Samozrejme, ony niekde na pozadí budú, ale keďže som urobil rozhodnutie, nenechám sa nimi vyrušovať. Pokiaľ to nebola dobrá voľba, ukáže sa to takmer okamžite. Ak to však neskúsite, nič sa nedozviete. 

Ľudia často nevedia, čo chcú, neraz váhajú medzi dvomi možnosťami. Vtedy úplne postačí hodiť si mincou. Bez ohľadu na to, čo padne, pocítia buď sklamanie, alebo radosť: a to im jasne ukáže, čo naozaj chcú. Samozrejme, hodiť si mincou vždy nestačí, treba sa proste rozhodnúť. Netreba sa toho báť, väčšina rozhodnutí nebolí. A takmer z každej cesty sa dá vrátiť. V Starom zákone sa píše stokrát a v Novom zákone 44-krát: „neboj sa“.  

Na sociálnych sieťach uverejňujete mnoho povzbudivých citátov, inšpirujete ľudí k láskavej komunikácii, ochote sa navzájom počúvať, prepájate biblické citáty s neurovedeckými zisteniami. Zjednodušene povedané, šírite posolstvo, že sa oplatí byť dobrý. Ako vnímate polarizáciu, s ktorou na Slovensku aktuálne veľmi zápasíme?

Treba si uvedomiť, že každý jeden z nás prispieva k nálade spoločnosti. A tiež to, že akékoľvek rozdeľovanie môže byť psychologickou operáciou nejakého nepriateľa. Pričom nie je podstatné, kto je tým nepriateľom – či je to diabol, alebo nejaká rozviedka. Rozdeľovanie celku vždy pochádza od zlého. 

Možno máme problém s človekom s krížikom na krku alebo s človekom v dúhovom oblečení, či voličom inej strany. Avšak aj s tým najodlišnejším človekom máme 99 percent spoločného – a na toto by sme sa podľa mňa mali zameriavať. Ak budeme rozdelení, tak dovoľujeme, aby tu niekto používal taktiku „rozdeľuj a panuj“.

Ešte sa vrátim k tým prekladom prísloví z Biblie do jazyka neurovedy. Je fascinujúce to takto spojiť a tým ukázať, ako pozoruhodne potvrdzuje veda dávnu intuíciu. Z čoho najviac čerpáte životnú orientáciu? Práve z vedy a Biblie?

Svoju kariéru som začal ako nedoštudovaný ítečkár predajom produktov do domácností. A, samozrejme, nevedel som, ako na to. Myslel som si, že budem úspešný, keď budem rozprávať. Pravda je však iná – paradoxne treba viac počúvať. 

Som človek, ktorý neustále hľadá nejaký manuál, nejaké riešenia – technický typ. (Úsmev.) Rovnakými prostriedkami som sa snažil zistiť, ako funguje predávanie. Začal som si študovať motivačné a psychologické knihy, neurolingvistické programovanie (NLP), absolvoval som rôzne vzdelávacie programy, aby som pochopil, ako funguje mozog, a zistil som, že niektoré veci fungujú a niektoré menej – ako napríklad spomínané NLP. 

Postupne som si uvedomil, že ľudia z rôznych odvetví hovoria rovnaké alebo veľmi podobné veci – akurát inými slovami. A keď som sa obrátil a začal spoznávať Bibliu, zistil som, že to platí aj pre ňu, hoci v jej štúdiu som ešte len na začiatku. 

Zároveň som typ, ktorý pochybuje – a považuje to za správne aj u ostatných. Raz som zavesil na sociálne siete video, ktoré mi niekto spochybnil slovami, že si vymýšľam alebo klamem, už si to presne nepamätám. V reakcii na to som spravil ďalšie video, v ktorom som dotyčného pochválil, že mi neverí, lebo aj mne samému ide o to, aby sa ľudia zamýšľali, kládli si otázky a išli za vlastným poznaním. Ja sám sa aktuálne snažím hľadať pravdu v Biblii. 

Zmenila vám viera aj vzťah k biznisu?

Viac som si uvedomil, aké podstatné sú pre mňa hodnoty mojich biznispartnerov. Považujem za dôležité, aby sme boli vnútorne v zhode. Nemyslím tým, že majú byť kresťanmi. To, že je niekto kresťanský podnikateľ, neznamená, že je spoľahlivý alebo že je dobrým človekom. 

Michal Matúš
Investor, odborník na budovanie hodnoty pre akcionárov a spoločníkov s cieľom, aby firma pracovala pre nich a nie oni pre firmu. Nadšenec pre manažérske poradenstvo, startupy, pozitívny dosah. Spoluzakladateľ ocenených projektov eParkio, Save The Bees či BusinessCloud. Je zakladateľom projektu Impact Nation Institute, ktorého cieľom je pomáhať malým a stredným firmám a začínajúcim podnikateľom a startupistom so spoločenským alebo environmentálnym prínosom v raste a získavaní kapitálu.