Deti a mladí sa potrebujú dotknúť príbehu starých ľudí a navzájom sa učiť

Na Slovensku žije podľa štatistík vyše milióna seniorov. S čím sa najčastejšie obracajú na poradenskú linku pre seniorov? 

Seniori riešia široké spektrum problémov. Bežní ľudia si potrebujú overiť informácie o zvýšení dôchodkov, keďže správy v médiách bývajú veľmi kusé a nepresné. Pýtajú sa tiež na kontakty na rôzne úrady, znenia zákonov, kde sa čo vybavuje. Stretávajú sa totiž s tým, že ľudia na úradoch nemajú dostatok času a často ani trpezlivosti na starších ľudí, tí navyše nevedia presne vysvetliť, aký problém ich trápi. Najčastejšie však volajú chronickí klienti, tých má každá linka. Takéto hovory tvoria až 60 % práce Senior linky.

Čo potrebujú títo chronickí klienti? 

Sú to ľudia, ktorí sa naviažu na linku, lebo nemajú vo svojom okolí zdroje sociálnej pomoci: teda podporu, blízku rodinu. Častokrát sú buď osamelí, ovdovení, rozvedení, alebo majú deti odsťahované niekde v zahraničí. Volajú preto, aby sa porozprávali. Niekedy vyťahujú rôzne typy problémov a niekedy hovoria priamo o tom, čo prežívajú, že sú sami a čas im osamote beží pomalšie. 

Volajú aj takí, ktorí už sú akoby trošku zmätení, možno so začínajúcou demenciou alebo psychickým ochorením. Títo ľudia nie sú vždy osamelí, ale veľmi často sa bránia tomu, aby boli nejako vyšetrení. Ešte pred obvodným lekárom to dokážu nejako uhrať, ale majú problém ísť k neurológovi alebo psychiatrovi. 

Poslednou skupinou sú väčšinou mamy alebo manželky, ktoré majú problémy v rodine a potrebujú sa poradiť, čo majú robiť. Často riešia problém závislosti a spoluzávislosti partnera, syna alebo dcéry, na ktorých nejakým spôsobom doplácajú: živia ich, snažia sa im pomáhať a často tolerujú psychické aj fyzické násilie. Ťažko prijímajú názor, že nie je riešením dávať im peniaze, ale poslať ich von na ulicu či na liečenie. Do tejto skupiny patria aj tí seniori, ktorí zažívajú zneužívanie či ubližovanie zo strany rodiny alebo v zariadeniach zo strany personálu či spolupacientov.

Pri poradenstve sa zrejme odkrýva aj pozadie rodiny. Aké sú medzigeneračné vzťahy seniorov?

Vidno tu izoláciu, ktorú často starí ľudia spôsobia snahou riadiť život svojich detí a vnúčat. Sú nespokojní s tým, čo ich deti robia a že nerobia to, čo im starý človek povie. Častokrát im chýba aj sebareflexia. Ťažko znášajú a chápu, že ich deti, často v strednom veku, sa točia v kolotoči „robota – deti“ a nestíhajú sa im toľko venovať. 

Vzťahy sú viac online, rodina sa nenavštevuje osobne. Ak seniorovi navyše zomrie partner alebo aj kamaráti z jeho vekovej skupiny, je čoraz viac osamelý. Stráca sluch, zrak, už nemá kontakt so svetom tak ako predtým. Nebaví ho už sledovať televíziu, bojí sa ísť von pre obavy z negatívnych správ.

Typickou črtou seniorov je krehkosť a zraniteľnosť. Nie je to dôvod na to, aby boli viac prijatí a chránení vo svojej rodine?

Je to náročné pre viaceré zmeny. Prvá priniesla posun veku rodičovstva, deti sa rodia čím ďalej, tým starším rodičom. V osemdesiatych rokoch bol priemerný vek rodiča 20-21 rokov, teraz sa to blíži k tridsiatke, v Bratislave to už tridsiatku prekračuje. 

Ak sa ženy stávajú neskôr matkami, aj ich mamy sa neskôr stávajú starými mamami. Ak máme veľmi nízku mieru dožitia v zdraví – je to okolo 57 rokov –, potom sa reálne stáva, že staré mamy nevedia byť už také nápomocné, ako boli nápomocní starí rodičia deťom z Husákovej generácie. Vtedy bolo bežné, že sa generácie lámali po dvadsiatich rokoch. 

Ak sa ženy neskôr stávajú matkami, ich rodičia si nemajú kedy a ako užiť v zdraví starorodičovstvo ani byť novej rodine na pomoci.

Súčasná generácia starých rodičov je však ešte často v práci…

Áno, situáciu nám komplikuje neskorší nástup do dôchodku. Mnohí z finančných alebo aj vekových dôvodov nejdú ešte do dôchodku, pracujú. Vtedy nie je šanca venovať sa vnúčatám v takej miere, ako sa im venovala generácia predtým. Aj preto sú mladé rodiny viac odkázané samy na seba, hoci nie celkom dobrovoľne.

Znamená to, že nám preseknutie medzigeneračných vzťahov spôsobila aj ekonomika?

Stačí sa pozrieť na situáciu s bytmi, ale aj s mnohými inými vecami, ako ťažko sa človek dostane k dobre platenej práci či k bývaniu, aj keď má vzdelanie. Aj preto mnoho ľudí počas štúdia alebo po ňom odišlo do zahraničia, čím sme zas tých starších ľudí od nich oddelili. Mladí sa už nemôžu spoľahnúť na pomoc starších pri bývaní či financiách. Vycestujú a starší ľudia ostávajú osamelí. 

Ale okrem ekonomiky je tu ešte faktor rozvodovosti, ktorá sa kontinuálne zvyšovala, odkedy bol rozvod legalizovaný. Pôvodnými dôvodmi na rozvod boli hlavne nevera, alkoholizmus, týranie, no terajšia situácia je taká, že ľudia sa rozvádzajú v 90 % prípadov pre nezhodu pováh. Aj títo rozvedení starnú a sú sami. 

Ďalšia vec, ktorá nás ešte len dobehne neskôr, je znižovanie počtu detí. Je to problém finančný aj sociálny. V porovnaní s minulosťou sú dnes iné nároky pri zakladaní rodiny. Treba preto počítať s tým, že budú starnúť ľudia, ktorí nemajú deti. 

Už teraz je seniorov veľa. Ako vyzerá ich denná realita v kontexte zdravotných problémov?

Je to šialené, ešte viac, ak je človek osamelý. Ako sa má o seba postarať, chodiť na toaletu a vykonávať iné bežné veci? Svokru tak pustili z nemocnice po operácii bedrového kĺbu domov, až po čase mohla ísť na rehabilitáciu. Tlačia na to poisťovne, ale starší ľudia po amputácii či iných úkonoch nie sú pripravení byť doma sami. Často treba polohovaciu posteľ, sú obce, kde nie sú obchody, sociálne taxíky, nemá kto týmto ľuďom doniesť jedlo…

Bežným problémom je už len to, že starší ľudia sú väčšinou ďalekozrakí, no všade sú maličké písmenká. Nehovoriac o tom, ako musia bojovať s digitálnymi technológiami či službami, ktoré sú dostupné len online. Je to vyslovene nepriateľské prostredie voči seniorom. Navyše je všetko rýchle a chýba trpezlivosť voči starkým, a to najviac v nemocniciach a na úradoch.

Prirodzenou túžbou starého človeka je zažiť, ako sa mu „vracia tretí groš“, a byť plnohodnotne vtiahnutý do príbehu svojej rodiny. Ako sa s tým dá vyrovnať, ak seniori nemajú príležitosť žiť s rodinami svojich detí a užívať si vnúčatá?

Trápi ich to. Sú veľmi smutní a osamelí. No s „tretím grošom“ bude veľký problém, lebo už teraz nám na jedného dôchodcu pripadajú traja zárobkovo činní. O chvíľu sa to otočí a nebude mať kto zarábať na dôchodky, seniorov bude stále viac a viac v porovnaní so zárobkovo činnými. Klesá totiž počet detí – rovnako ako všade vo vyspelom svete.

Zároveň sa nám však zvyšuje vek dožitia, máme dobrú zdravotnú starostlivosť, čo prináša ďalšie nároky na financie aj na starostlivosť. Sú mnohé rodiny, ktoré doopatrujú svojich starkých, ak sa im to podarí popri materskej alebo ak odídu z práce. Nie všetky rodiny však majú možnosť spraviť to, zariadení je nedostatok a nie všetky majú rovnako dobrú úroveň. 

Starí ľudia sú už teraz teda sami, bez zázemia blízkych. Vnímajú to ako svoje zlyhanie?

Poviem to, čo vidím v našej rodine: moji svokrovci hovoria, že je hnusná doba. Sme ako veveričky v klietkach na kolieskach, čo behajú, a všetko je rýchle. Mnohí starší ľudia by pritom veľmi radi aj vo svojom dome privítali rodinu, majú záhrady, chcú sa o to podeliť. Možnosť na to však pri tomto rýchlom tempe nemajú a to prežívajú ťažko. 

Aj z toho u nich vznikajú depresie. Celý život totiž pracovali, snažili sa, vychovávali deti a zrazu sú deti ďaleko a oni nemajú možnosť zdieľať s nimi život. Online kontakt im nepostačuje, aj keby bol každý tretí deň. Kedysi bolo bežné, že deti prišli na prázdniny, ale teraz je aj toto iné. 

Majú teda starí rodičia príležitosť odovzdávať skúsenosti, zručnosti a čas ďalším generáciám?

V tých rodinách, kde sa ešte stretávajú, áno. Ale aj tu je to rôzne, častokrát odovzdávanie brzdia medzigeneračné problémy. Niekedy si starší ľudia myslia, že všetko vedia lepšie, a usilujú sa rodičov dirigovať. Výsledkom je poškodenie vzťahov. Opačný extrém je, ak rozmaznávajú vnúčatá, nerešpektujú rodičov, čo vedie k zníženiu frekvencie návštev.

Napriek tomu som presvedčená, že je dosť rodín, kde sa dokážu generácie rešpektovať a prichádza k odovzdávaniu múdrosti. Zažívam aj to, že mladí môžu starším pomáhať tam, kde už oni nevládzu alebo nerozumejú tomu, čo je teraz bežné – napríklad práca s počítačom či vybavovanie vecí, odvoz k lekárovi. Na oplátku starší ľudia upečú koláč, ponúknu niečo zo záhrady. Dôležité je, aby spolupracovali obe strany, aby si uvedomovali, aká je to úžasná hodnota a že tu nemusí byť dlho. 

Aké sú kreatívne možnosti odovzdávať múdrosť a skúsenosť a zároveň ostať v kontakte?

Nebáť sa aplikácií, aj keď je to online. Vnúčatá tak môžu ukazovať svoje výtvory na kameru a starý rodič ukazuje niečo iné. Prípadne si posielajú balíky. Vždy je to o hierarchii hodnôt a o možnostiach, ktoré ten človek má. 

Na druhej strane ono „cti otca svojho a matku svoju“ neznamená otrocky rodičov poslúchať, ale rešpektovať ich, byť im za všetko vďační. Mať slobodu odmietnuť, čo nebolo alebo nie je dobré. Vždy by tam však mala byť komunikácia. Už len preto, lebo si stále máme čo dať – tak rodičia deťom, ako aj deti rodičom. Je to o otvorenom srdci, počúvaní, schopnosti prijať toho druhého takého, aký je. Nemeniť ho na svoju predstavu. 

Čo robí so starými rodičmi a vnúčatami príležitosť byť spolu? 

Pre mňa ako človeka, ktorý vyrastal u starých rodičov, je to jasné. Rodič sa častokrát nevie úplne zastaviť, je naozaj v behu. Starý rodič má čas aj porozprávať rozprávku, aj len tak posedávať alebo proste len tak niečo robiť bez tlaku na výkon, ako to býva u rodičov. Môže ponúknuť iný typ skúseností, iné príbehy, múdrosť nahromadenú vekom. Práve preto boli starí ľudia vždy autoritou. A veľakrát to býva tak, že starý rodič a vnúča majú podobnú „krvnú skupinu“. Možno si to dieťa nerozumie s rodičmi, ale so starkými áno, lebo sú si v niečom podobní. Predsa len, je to tá istá krv.

Prichádzajú o niečo deti, ktoré nemajú kontakt so starými rodičmi?

Mnohým to chýba. Aj preto sú dobré rôzne dobrovoľnícke akcie, kde študenti chodia na návštevy do domovov dôchodcov alebo spolu so staršími ľuďmi robia rôzne aktivity, chodia s nimi na výlety. Mladí ľudia túto generáciu nezažili, nepoznajú ju, ale vďaka týmto stretnutiam môžu získať iný pohľad na starších a môže to byť obohacujúce pre obe strany. Kým mladí sa učia, starší potrebujú stále cítiť a mať zmysel života. Potrebujú vidieť, že ešte stále môžu a majú čo ponúknuť. 

Je potrebné, aby sa kontakty medzi mladými a staršími stali prirodzenou súčasťou života, zvlášť pre tých, ktorí starých rodičov nezažili alebo nezažili výchovu k prijatiu a rešpektu starších. Aj preto si nemusia mladí ľudia uvedomovať to, čo som napríklad ja dostala prítomnosťou starých rodičov: že sa majú v autobuse postaviť a uvoľniť miesto starším. Práve takéto stretnutia im môžu otvoriť oči. Môžu vidieť, čo ten starý človek zažil, vnímať dejinné súvislosti, aký príbeh má za sebou, prečo rozmýšľa tak, ako rozmýšľa. Je potrebné byť kreatívni v hľadaní spôsobov, ako obom týmto generáciám sprostredkovať stretnutia a čas. Niekedy stačí len drobná pomoc, rozhovor alebo len tak byť pri starkom.

Čo čaká spoločnosť, keď zabudne „vracať tretí groš“? 

Nebude to dobré, už len preto, že všetci raz budeme starí – ak teda budeme mať šťastie a dožijeme sa. Ako budeme vychovávať, tak bude postarané o nás. A ako sa my staráme teraz, možnože zažijeme to isté prijatie a starostlivosť od generácie po nás.

Vždy však treba hľadať najlepšiu možnosť: vo svojom okolí mám rodinu, kde mali manželia rodičov na východe republiky. Títo predali svoj dom a prisťahovali sa k deťom. Šli možno do menšieho, ale pre nich bola dôležitá hodnota blízkosti rodiny. Je to teda o umení hľadať riešenia, ktoré budú najlepšie pre medzigeneračné vzťahy. Tie krásne spomienky na čas so starými rodičmi nemôže vnúčatám nikto vziať.