Š. Murárik: Dobrá cirkevná škola musí byť celá nasiaknutá kresťanstvom

Verejnosti nie ste úplne neznámy, svoje postrehy z praxe učiteľa aj tie z objavovania študentskej duše ste vypísali v úspešných blogoch. Akí teda sú terajší študenti? 

Generácia dnešných gymnazistov – lebo s tými mám najviac skúseností – je zhruba taká, ako sa o nej hovorí, celkom tie charakteristiky sedia. Koniec koncov môžem vychádzať z toho, čo hovoria o sebe aj sami študenti. Počas úvodných týždňov na gymnáziu sa mali opisovať. Jednou z prvých vecí, ktoré o sebe sami povedali, bol fakt, že sú deťmi online sveta, sociálnych sietí. Tam prebieha veľká časť ich života a toho, ako nadväzujú vzťahy, ako komunikujú. A to ešte hovoríme o deťoch z rodín, kde existuje nejaká regulácia. To, že žijú v online priestore, ich v istom smere ovplyvňuje.

Je to generácia, ktorá žije rýchlo, má rada instantné veci, očakáva veľkú interaktivitu vo všetkom: potrebuje, aby ju veci zabávali, aby boli dynamické. To je pre ňu príznačné. Popri tom nesú tieto deti všetky znaky obdobia, v ktorom sa prirodzene nachádzajú: hľadajú sa, potrebujú konfrontovať svoje hodnoty, hľadajú kamarátov, ktorí ich prijmú. 

V nadväznosti na okolie sa začnú aj definovať. No zároveň je to veľmi zraniteľné obdobie. Okrem toho hľadajú odpovede na veľké otázky, potrebujú prijatie, vedenie, uznanie. Ak ich niekto rešpektuje ako osoby, sú schopní spraviť veľakrát veľké veci – v dobrom aj zlom. Keď sa toto všetko zmieša dokopy, môže sa to skončiť kadejako. Vždy je tu však aj vplyv genetickej predispozície a rodinnej výchovy.   

Dokáže dnešný školský systém dobre odpovedať na potreby súčasných mladých? 

Typické prejavy puberty netreba vyhodnocovať zle, je to niečo prirodzené. Je tu však veľa negatívnych vplyvov, ktoré vstupujú do života mladých. Stojíme pred výzvou: štát a škola potrebujú spraviť niečo aj v oblasti prevencie, ktorá zamedzí alebo minimálne zjemní negatívne deštrukčné vplyvy digitálneho sveta. 

V tomto sa dlho nič nerobilo, prijali sme to ako realitu, ktorá k nám prišla tak ako ku každej generácii ľudstva. Až na to, že túto generáciu to poznačilo takým výrazným spôsobom, že mladí majú problém sústrediť sa a pracovať – čo je základný predpoklad pre to, čo sa má diať v škole. Kedysi deti dokázali byť viac-menej v škole prítomné. Dnes, ak ich téma nezaujíma, dokážu sa vypnúť do troch sekúnd a byť úplne mimo. 

Učitelia sa čoraz viac snažia, prinášajú moderné prístupy, berú situáciu ako východiskovú pozíciu, že takíto mladí sú, a prispôsobujú formy a metódy tak, aby sa na nich naladili. Takže veci na hodine blikajú, svietia, sú dynamické, je to celé také, aby to študentov bavilo. 

To je jeden prístup, ktorý spraví minimálne to, že sa deti cítia byť na hodine prítomnejšie. Do istej miery to aj treba robiť. Ale tiež si myslím, že v rámci prevencie je dôležité deti aj chrániť, a to sa začína diať až teraz. 

Vidíme prvé lastovičky, začínajú sa nám ozývať konečne vlády, štáty, parlamenty a iniciatívy, že „hop, niečo sme spravili zle“. My sme vlastne deti vrhli do tohto sveta bez akéhokoľvek zábradlia a ony nám popadali do jám. Treba vyvážiť aj používanie toho, čím deti žijú, ale zároveň ich pred tým aj chrániť.

Ako to máte nastavené vo vašej škole?

Preventívne pôsobenie tu ide ruka v ruke s rodičmi. Tí vedia, že dávajú deti do školy, ktorá je offline a ktorá od nich chce, aby sa v takomto prostredí učili. Naopak, škola od rodiny očakáva, že bude sprevádzať deti vo výchove v tom, aby internetu a sociálnym sieťam úplne neprepadli. Jedno bez druhého totiž nefunguje dobre. Mne sa teda nepáči prístup prispôsobovania sa mladej generácii úplne vo všetkom. To nestačí. Potrebujeme naozaj najprv deti chrániť.  

Piaristické gymnázium, kde ste predtým pôsobili, bolo iné ako bežné školy. Vaše gymnázium má slogan, že chcete formovať osobnosti. Je potrebné sa takto vymedzovať, ak máme na Slovensku 250 cirkevných škôl? Robia potom ostatné cirkevné školy svoju prácu zle?

Cirkevné školstvo na Slovensku robí dobrú prácu, tieto školy, minimálne gymnáziá, patria k lepšiemu priemeru. Stále platí, že dať dieťa na cirkevné gymnázium znamená dať ho na dobrú školu. Toto školstvo je tvorené predovšetkým tak, aby kresťanstvo bolo prítomné v klíme a nastavení týchto škôl. V závislosti od toho, aký je pedagogický zbor, zriaďovateľ, či je na škole kňaz, aká je tradícia školy, môže byť výsledok rôzny. V niektorých prípadoch sú cirkevné školy len pokresťančené štátne školy. 

Myslím si, že stále stojíme ďaleko od ideálu: prístup k vzdelávaniu v niečom príliš kopíruje štátne vzdelávanie. Štátny vzdelávací program je dobrý a vyčerpávajúci, ale ak ho prekopírujeme do svojej školskej reality a pridáme dve hodiny náboženstva plus nejakú pastoráciu, školská realita sa nebude veľmi líšiť od iných škôl. Ak je náboženstvo aj na cirkevných školách len céčkovým predmetom, prílepkom, nemá šancu transformovať vzdelávanie.   

Tvrdíte teda, že predsa len existuje rozdiel medzi bežnou cirkevnou školou a novým gymnáziom?

Naša škola sa snaží postaviť kresťanstvo do centra a od neho odvodzovať veci smerom von. Kresťanstvo sa tu snaží naozaj byť základom všetkého, čo robíme. Je to východisko aj konečný cieľ nielen vzdelávania, ale aj všetkého v našom živote. 

Reflektujeme ho vo všetkom, čo sa učíme, v našich aktivitách, v spôsobe, akým máme nastavené pravidlá, ako si volíme, čo budeme robiť na hodinách, aké nové predmety vytvoríme. Je to integrujúci princíp nášho vzdelávania. Kresťanstvo integruje celé kurikulum, pričom pod tým rozumiem nielen obsah vzdelávania, ale aj klímu na škole, aj to, čo sa robí nad rámec kurikula.

Čo to znamená na bežnej hodine?

V našom vzdelávaní si volíme dejinný princíp, čo znamená, že ideme v jednotlivých ročníkoch cez dejiny tak, že sa deťom učebná látka, obsah vyučovania, nejakým spôsobom spája do zmysluplného celku. Aj toto sa vytratilo z nášho školstva. Poznanie sa rozsekalo na vedné odbory, ktoré sa učia príliš separátne a izolovane. 

My sa usilujeme o návrat k tomu, že poznanie má byť nejakým spôsobom koherentné a deti ho majú spoznávať v súvislostiach. Je náročné takto učiť, ale deti vedia, že čokoľvek sa v poznaní vysvetľuje, má to spolu tvoriť jeden celok. Nemajú to byť samostatné hrnce, každý existujúci osve. 

V tom chceme byť príkladom ostatným cirkevným školám. Ony sa ocitli tam, kde sa ocitli, z nejakých dôvodov, neboli tu ideálne podmienky, spamätávame sa z toho dodnes. Preto máme nádej, že navnadíme cirkevné školy robiť školstvo odvážnejšie, tak, aby to kresťanské v nich viac a výraznejšie svietilo.

Doteraz ste učili na veľmi dobrom piaristickom gymnáziu, ktoré má svoju značku kvality. Čo dobré si odtiaľ prinášate na svoje nové pôsobisko? 

Veľmi sa mi páčilo, že piaristi si odvážne dopriali čas na sebareflexiu. Pozreli sa na to, či takéto vzdelávanie prináša to, čo chcú. Následne sa piaristické školy posledných osem rokov pomerne výrazne inovovali zvnútra. Nečakali, kým ich aktualizuje štát cez reformu, samy iniciovali zmenu. Všetky vlastné zdroje použili na to, aby sa stávali zvnútra lepšími. Do istej miery sa to darí doteraz a to je skvelé. Je to aj dôvod, pre ktorý si piaristické školy vybudovali také dobré meno, lebo aj verejnosť vidí a oceňuje ich snahu. Je tam proste „drive“ robiť veci kvalitnejšie s vlastnými iniciatívami. 

Druhým bonusom je prítomnosť rehole, ktorá má vo svojej charizme starostlivosť o mladých, a je to cítiť z mnohých jej kňazov. Záujem o mladých je reálny, živý a mladí mu rozumejú. Deti majú priestor zaradiť sa a žiť naplno svoju vieru aj vďaka tomu, že piaristi majú animátorské krúžky, skauting, spoločenstvá, stretká, sviatostnú prípravu. Rehoľa sa tak stala živou a plodnou pre duchovný život detí. 

Čo bude iné na Gymnáziu KAN? 

Škola sa začne reálne meniť až vtedy, keď sa dotknete kurikula. Môžete meniť klímu, vzťahy, extrakurikulárne aktivity, čo sa robí po škole, môžete vytvoriť fantastický systém práce, ale to všetko, hoci je to dobré, sú len okrajové veci. Jadro vzdelávania je aj tak kurikulum. Ak sa ho nedotkneme, vzdelávanie sa zvnútra nezmení. Myslím, že to je niečo, čo sa na gymnáziu robí oveľa ľahšie. Je tu silný kurikulárny tím ľudí, ktorí vedia kurikulum zorganizovať s múdrosťou a odbornosťou do zmysluplných celkov. 

Vďaka tomu, že sú tu ľudia, ktorí to chcú robiť a vedia to robiť dobre, nebude štátny vzdelávací plán len okopírovaný. Ak si napríklad vezmete sylaby Citadely, jedna vec súvisí s druhou a krásnym spôsobom je to prepojené. Učí sa unikátne kurikulum naprieč predmetmi, učitelia o sebe vedia, formácia detí je oveľa celostnejšia. 

Robí sa to ľahšie na školách, ktoré vznikajú a je v nich veľká zhoda na tom, ako to chcú robiť. Oveľa ťažšie to ide na školách, ktoré už fungujú, sú etablované ako obrovské kolektívy a učitelia sú ako mocipáni svojho predmetu. Málokedy si takýto učiteľ, ktorý učí rovnako 25 rokov, prejde takou reflexiou, aby to chcel robiť inak. Jemu to takto dáva zmysel a je to pre neho pohodlné, preto to bude robiť takto ďalej. 

Dotkli ste sa spoločnej témy pre všetky školy: dobrá škola totiž môže mať všeličo dobré, ale pokiaľ nemá zrelých a profesionálnych učiteľov, nikam sa nepohne. Kde však nájsť takýchto učiteľov? Ako to riešite vy?

Nemáme čarovný prútik. Jedinou cestou je komunikovať to, čo škola robí, zrozumiteľným, atraktívnym spôsobom. Tak, aby potenciálni kandidáti, ktorí by na miesto mali nárok, o škole vedeli a mali v sebe túžbu tu pôsobiť. 

Pre človeka musí byť atraktívna škola, lebo učiteľské povolanie až také atraktívne nie je. Mnoho dobrých, schopných ľudí sa vo veľmi skorom bode svojho kariérneho posunu rozhodlo nepokračovať v učení. A začína sa to už na strednej škole. Sám som v triedach videl úžasných potenciálnych učiteľov, a keď som sa žiakov pýtal, či niekto nad učiteľstvom rozmýšľa, skoro nik sa neozval. 

Sú však aj učitelia, ktorí začali, vyštudovali, ale keď narazili na učiteľskú realitu, pochopili, že tadeto cesta nevedie. Často je to nezlučiteľné s tým, ako uživiť rodinu. Byť učiteľom nie je zárukou dôstojného života. Vyžaduje si to kompromisy, nie každý je ochotný to robiť. Preto treba toto povolanie zatraktívniť aj pre ľudí, ktorí sa ho vzdali.

Máme na Slovensku dobrých učiteľov?

Stále verím, že na Slovensku máme učiteľov, ktorí, ako my hovoríme, pevne sedia na stoličke so štyrmi nohami. Tie nohy tvoria odbornosť – aby človek svoj predmet ovládal, aby bol tiež metodicky zdatný, aby dokázal to, čo vie, aj odovzdať, lebo niekedy to nie je to isté. 

Potrebuje byť tiež dobrým človekom, aby sa stal príkladom pre deti, čo tiež nie je samozrejmé. A v našom prípade tou štvrtou nohou je, aby bol veriacim človekom. 

Vieme, že takí ľudia sú, chceme ich spoznávať a prilákať do našej školy. Stále sa nám však aj vďaka pedagogickej akadémii a konferenciám ozývajú ľudia, píšu životopisy či motivačné listy. Tešíme sa z toho, lebo im práca u nás očividne dáva zmysel. Nám ostáva úloha vytvoriť podmienky na to, aby pracovné prostredie učiteľov bolo príjemné a motivujúce, pretože je to stále náročná práca. 

Latka, ktorú si škola nastaví, však závisí aj od financií a pravidiel, ktoré určuje štát, a tie nevieme ovplyvniť. Myslenie a kroky dnešného ministerstva školstva situáciu vašej škole neuľahčujú. Ako sa s tým plánujete vysporiadať?

Sme odkázaní byť reaktívni, pretože ministerstvo nie vždy všetky svoje kroky komunikuje vopred a partnersky. To bol aj príbeh e-prihlášok, školy o tom nevedeli a neboli na to pripravené. 

Jednou z foriem je prítomnosť školy v celospoločenskom dialógu o tom, ktorým smerom sa má školstvo uberať, ktoré rozhodnutia sú nasledovaniahodné a ktoré nie. Druhou možnosťou je tvoriť školstvo konzistentne, napredovať a ponúkať dobrú kvalitu dobrým spôsobom. Dať proste rodičom skúsenosť a presvedčenie, že táto škola je hodná toho, aby do nej deti chodili. Ak rodičia zakúsia, že škola reálne poskytuje nadhodnotu a vytvára priestor na výchovu a vzdelávanie tak, ako si to predstavujú oni, potom máme väčšiu šancu spoľahnúť sa, že sem svoje deti dajú, aj keby ich to malo niečo stáť. 

Vytvárať kvalitnú školu, celý ekosystém vzdelávania, o čo sa Kolégium (Kolégium Antona Neuwirtha, pozn. red.) usiluje, je náročné. Je tu kontinuálne rastúca základoškolská Citadela, aktuálne máme prvý až siedmy ročník. Vzniká gymnázium, ktoré má tiež svoje potreby a treba ho vybudovať od začiatku. Zároveň je tu kampus, ktorý bude fyzickým priestorom pre klasické vzdelávanie ako také. Na to všetko sú potrebné financie. Kvalitu nevytvoríme z dobrého úmyslu ani zo vzduchu, štátna podpora na to stačiť nebude. Dobré vzdelávanie bez spolupodieľania sa rodičov na nákladoch sa nezrealizuje.  

Keď sme pri financiách: vízia vašej školy môže nadchnúť a určite aj nadchýna mnohé rodiny. Ale často ich kasa nepustí. Nestane sa škola takto len elitnou výkladnou skriňou pre tých, ktorí si to môžu dovoliť?  

Môže to tak vyzerať. Chápem, že z perspektívy niektorých rodín to tak je. Znovu však hovorím: kvalitnú školu nevytvoríme bez spolupodieľania sa rodičov na financovaní. To sa jednoducho nedá. V opačnom prípade ostaneme na tom štandarde, s ktorým sme všetci nespokojní. Aj preto poskytujeme sociálne štipendium a úľavy pre viacdetné rodiny. No napriek tomu mi je jasné, že pre mnohé z nich je to stále finančne nedostupné. 

Mohli by sme však porovnať, aké školné je v našej škole a aké v iných súkromných školách, nepatríme k tým najdrahším. Napriek tomu by som bol veľmi šťastný, keby bolo školné finančne prístupné, a tú možnosť by som privítal ako prvý. 

Momentálne je to pre našu školu neudržateľné. Aj preto, lebo sme dlho žili s nastavením, že niektoré veci, aj vzdelávanie, sú zadarmo. Čakáme, že nám túto hodnotu zabezpečí štát. Sme však ochotní platiť si za mnohé iné veci. Treba teda tiež posunúť toto myslenie: vzdelávanie je hodnota, za ktorú rodiny majú byť ochotné zaplatiť aj na úkor niečoho iného. Ak sme ochotní zaplatiť za bývanie, za auto, za dovolenku, prečo ešte veríme, že dobré vzdelanie by malo byť bezodplatné?

Čo teda majú urobiť rodičia, ktorí si túto školu nemôžu dovoliť, hoci súznie s ich hodnotami? 

Najjednoduchšou odpoveďou bude ponuka programov Kolégia. Je tu minimálne jeden, ktorý sa snaží priniesť klasické vzdelávanie aj do bežných škôl – to je Akadémia veľkých diel. Už niekoľko rokov ju ponúkame v troch dostupných alternatívach. Pre základné školy, pre stredné školy a dokonca existuje Akadémia veľkých diel pre rodičov. 

To je cesta pre tých, ktorí chcú podporiť tento typ vzdelávania u svojich detí alebo aj u seba. Aj to je projekt, ktorý stojí na spolufinancovaní rodičov, ale je výrazne dostupnejší. Cena je porovnateľná s cenou jazykového kurzu, no ponúka pritom hodnotu, ktorá je oveľa väčšia.  

Stránka vášho gymnázia hlása, že študenti tu nebudú memorovať, ale debatovať a objavovať. Kde vidíte svojich žiakov o päť, pätnásť, dvadsať rokov? Čo má z nich vyrásť vďaka inému spôsobu vyučovania a prepojenému učebnému obsahu?

Svojich žiakov vidíme tam, kde každý dobrý rodič vidí svoje dieťa, a v lepšom prípade na Slovensku. Deti síce túžia zažiť úspech v zahraničí a vedia, že ho tam dosiahnu skôr ako tu. No práve preto chceme, aby sa väčšina našich absolventov vrátila na Slovensko a budovala spoločnosť tu. 

Náš cieľ dosiahneme tým, že mysliaci, slobodní, charakterní ľudia pretvoria túto spoločnosť tak, aby ich bolo vidieť, cítiť, aby boli prítomní. Nemáme ambíciu vychovať desiatky filozofov, práve naopak. Nech sú naši absolventi kdekoľvek, kde ich život a dary zavedú. Nech tam pôsobia, nech sú tam dobrí a nech tam svietia. 

Takýchto ľudí chceme vychovať a takých potrebujeme: v ambulanciách, na ministerstvách, v obchodoch, v podnikaní. Určite chceme, aby boli aktívni a nenechávali si svoje dary pre seba. Nech dobro, ktoré získajú, šíria ďalej.