Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Vo všeobecnosti je známe, že plač je prostriedok, ktorým deti vyjadrujú čokoľvek: plačú, lebo sú hladné, smädné, unavené, niečo ich bolí, je im teplo, zima, nudia sa, boja sa, možno sa necítia pohodlne alebo potrebujú ísť na toaletu. Niekedy plačú aj preto, že im chýba mama, chcú cítiť jej vôňu, jemnosť, teplo, tlkot srdca.
Kto sa však pravidelne stará alebo sa v minulosti staral o deti, dobre vie, že deti majú mnoho ďalších spôsobov, ako komunikovať. Už od narodenia vydávajú rôzne zvuky, ktoré tí, čo ich poznajú, vedia priradiť ku konkrétnym potrebám alebo sa aspoň pokúšajú ich uhádnuť.
Prečo len toľko plače?
Okrem fonetických signálov predstavujú gestá (či už vedomé, alebo nevedomé) ďalší široký repertoár komunikácie, ktorý majú deti k dispozícii: určité pohyby očí alebo pier, zvláštny spôsob krútenia nožičkou, špecifické trenie rúk alebo naklonenie hlavičky. Z toho vyplýva, že plač je jedným zo spôsobov – určite najhlasnejším a najúčinnejším –, ako upútať pozornosť a vyjadriť potrebu, ťažkosti alebo túžbu. Určite nie je jediným a ani preferovaným spôsobom.
Podľa slov doktorky Eriky Komisarovej, medzinárodne uznávanej psychoanalytičky, deti v západnom svete plačú viac ako deti v akejkoľvek inej časti sveta. Doktorka vysvetľuje tento rozdiel vyššou mierou stresu a následnou vyššou hladinou kortizolu, ktorým sú deti v západnej kultúre vystavené. Zároveň v kultúrach, kde deti trávia oveľa viac času vo fyzickom kontakte s matkou, sa ich hladiny kortizolu regulujú samovoľne, pretože sa cítia v bezpečí v blízkosti dospelého, na ktorého sa spoliehajú.
„Obdobie od 0 do 3 rokov,“ hovorí Komisarová, „nazývame prvým kritickým obdobím vývoja pravej hemisféry mozgu, resp. sociálno-emocionálneho mozgu – do troch rokov je vyvinutých 85 % pravej hemisféry mozgu dieťaťa. Funkcia pravej hemisféry je veľmi dôležitá pre náš emocionálny vývoj a duševné zdravie v budúcnosti – pravá hemisféra reguluje naše emócie a pomáha nám zvládať ťažkosti a stres, pomáha nám tiež vnímať sociálne signály a budovať dôveru v intímnych a láskyplných vzťahoch. Mozog dieťaťa prechádza fázou plastického rastu, ktorú nazývame neurogénnou, počas ktorej bunky rastú ako divé; tieto bunky sú stimulované láskyplnou interakciou s primárnou osobou, ku ktorej sa dieťa viaže. Keď sa dieťa v tých prvých troch rokoch cíti v bezpečí a istote v milujúcom náručí svojej matky, táto časť mozgu sa u neho môže vyvíjať zdravým spôsobom; ak však primárna osoba, ku ktorej sa dieťa viaže, chýba, táto časť mozgu sa formuje úplne iným spôsobom.“*
Výchova k samostatnosti alebo ovocie individualizmu?
Doktorka Komisarová poukazuje na kľúčový bod, ktorý podľa nej viedol k tomu, že deti na Západe sú výrazne uplakanejšie ako deti v rozvojových krajinách: je to tendencia klásť samostatnosť dieťaťa medzi priority, ktoré treba dosiahnuť v rámci výchovného procesu.
Dôležité je tiež nezamieňať si dva podstatné aspekty: je kľúčové, aby sa dieťa v súlade so svojím vlastným tempom naučilo starať sa o seba, o svoje veci a o svoj priestor, aby sa z neho stala osoba schopná postarať sa o seba samu. Podstatou tejto diskusie však nie je praktická stránka, ale existenciálna. Pojem samostatnosti je spojený s individualizmom, teda so spoločnosťou, ktorá uprednostňuje jednotlivca pred vzťahmi.
Človek, tvor vzťahový
Ľudská bytosť je počatá vo vzťahu, rastie vo vzťahu a prichádza na svet vo vzťahu. Pre jej zdravý rast je preto nevyhnutné, aby zostala vo vzťahu, žila v ňom a bola v ňom vychovávaná. Silná spoločnosť je výsledkom silných vzťahov a prvým vzťahom, ktorý máme, je práve ten s osobou, ktorá nás nosí v lone a privádza na svet, z čoho sa neskôr stáva vzťah v rámci úzkej rodiny, rozšírenej rodiny a komunity, do ktorej je rodina začlenená.
Týka sa to úplne prvých rokov života, ale čoskoro sa sieť vzťahov začne budovať v rámci školského a mimoškolského prostredia, aby sa nakoniec premenila na sieť vzťahov v dospelosti – pracovných, spoločenských a súkromných. Človek nemôže byť zdravou osobou, ak nie je začlenený do sociálnej sústavy, hoci aj malej, ale zdravej.
To, čo sa môže zdať ako jednoduchý, pre niektorých možno zbytočný čin – držať svoje dieťa v náručí, hladkať ho, mať ho pri sebe vo dne aj v noci –, je v skutočnosti nevyhnutnou súčasťou zdravého vývoja dieťaťa. Materský inštinkt to vždy vedel, ale individualistická spoločnosť matky presvedčila, že sa mýlia.
Veda však toto inštinktívne správanie matiek potvrdzuje: nie vzdialenosť, ale práve blízkosť je to, čo deťom umožňuje rásť zdravo, pokojne a bezpečne.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
