Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Musím konštatovať, že imidž „človeka, ktorý nechodieva na komiksové filmy“ mi nezostal veľmi dlho.
Po tohtoročnom megaúspešnom filme Spider-Man: Brand New Day sa štúdio Marvel rozhodlo spustiť veľkolepú marketingovú masáž kvôli prichádzajúcemu filmu Avengers: Doomsday. V rámci propagovania nového dielu svojej vlajkovej série do kín opätovne nasadilo film Avengers: Endgame (USA, 2019), ktorý v rámci filmov od Marvelu zavŕšil tzv. infinity ságu.
Svojho času išlo o obrovskú kultúrnu udalosť. V roku Pána 2019 nebolo možné existovať bez toho, aby ste všade nezachytávali rozhovory, mémy a referencie na Endgame. Vyzeralo to vtedy, akoby všetci okolo vás boli na danom filme v kine.
Veď sa na chvíľu aj stal najvýnosnejším filmom v dejinách. A jeho tohtoročné opätovné uvedenie spôsobilo, že túto pozíciu znovu prebral od filmu Avatar.
Každopádne, povedal som si, že keď už kiná znovu uviedli tento film, ktorý fanúšikovia často považujú za posledný silno relevantný film od Marvelu, svojím vplyvom pôsobiaci takmer ako monokultúra, treba to vidieť.
V mojom prípade pozretie tohto filmu malo žiaduci vedľajší účinok – konečne som začal rozumieť množstvu blogov Edwarda Fesera, amerického tomistického filozofa.
Ten je totiž obrovským nerdom – obľubuje komiksy a filmy, často o nich píše a vo svojich článkoch ich prepája s filozofickými úvahami. V mladosti dokonca zvažoval, že sa stane tvorcom komiksov. Až potom ho zlákala akademická kariéra a v súčasnosti učí na Pasadena City College v Los Angeles.
Feser nemá rád Star Wars, ale staršiu tvorbu Marvelu obľubuje a často ju používa vo svojich blogoch ako ilustráciu, či už išlo o tému podôb mužnosti, otcovstva, či dokonca klasického teizmu.
Práve poslednému menovanému tematickému okruhu by som sa chcel dnes povenovať trochu hlbšie a ukázať, že hlboké teologické pravdy sa niekedy vedia dostať aj na miesta v popkultúre, kde by sme ich najskôr nečakali (teda aspoň ja určite nie).
Feser sa presúva späť k filmu The Avengers (USA, 2012) a ukazuje, že pár hlášok z tohto filmu má až nečakane hlboký teologický význam.
Keď Natasha označí Thora a Lokiho za „takmer bohov“, Captain America odpovie, že existuje len jeden Boh a ten takmer určite nenosí taký kostým. V inej scéne Hulk zmláti Lokiho po tom, ako sa chvasce, že je bohom, a uzavrie to hláškou „úbohý bôžik“.
Feser tvrdí, že hoci nevedomky, ale tieto scény v skutočnosti odpovedajú na ateistickú námietku, ktorá sa často označuje slovami „o jedného boha viac“. V skratke, ide o to, že ateisti veria v len o jedného boha menej ako veriaci (veď aj kresťania predsa popierajú Thora, Dia a podobne).
Takýto argument je však kategorickou chybou. Boh klasického teizmu nie je „jeden z bohov“ ani jedinečný exemplár nejakého druhu. Keďže je bytím samým osebe, nie je členom žiadneho rodu, keďže jeho esenciu nemôže zdieľať nič iné (nič iné nemôže byť bytím osebe, dve bytia osebe by boli nezmyslom).
Mytologickí bohovia teda nie sú na rovnakej úrovni ako kresťanský Boh, a to nielen preto, že si kresťania proste myslia, že ich Boh je „najlepší“. Nie je „najlepší“ v rámci nejakého druhu, ale vďaka jedinečnému pohľadu klasického teizmu je sui generis, čo znamená, že svoju podstatu nezdieľa s nikým iným.
Komiksové postavy z filmov od Marvelu po večeroch najskôr neštudujú klasickú filozofiu a teológiu. Zdá sa však, že intuícia, ktorá tuší, čo to skutočne znamená „byť Bohom“, je aj v postkresťanskej spoločnosti stále pomerne silná.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
