Biskup Tencer: František hľadal cestu k nepriateľovi. My často radšej vyrobíme nový guľomet

Ste kapucínom, teda patríte k františkánskej rodine. Čím vás osobne svätý František oslovil natoľko, že ste sa rozhodli ísť v jeho stopách?

V prvom rade ma oslovila jeho radikálna chudoba. Práve tá bola dôvodom, prečo som sa už ako diecézny kňaz rozhodol vstúpiť do rehole. Chcel som nasledovať svätého Františka a mal som pocit, že kapucíni berú tento spôsob života veľmi vážne. 

Môj vzťah k Františkovi by som prirovnal k tomu, keď sa chlapec zaľúbi do dievčaťa. Najprv vie iba to, že dievčina má peknú tvár. Potom si všimne, že sa pekne usmieva a že sa v jej prítomnosti cíti dobre. Postupne sa o nej dozvedá viac – kam rada chodí, čo ju baví. So záujmom sa prehlbuje aj poznanie.

A to poznanie môže človeka priviesť k dvom záverom. Buď si povie: Bol som naivný, že som za tým vôbec išiel. Alebo ho ešte viac utvrdí v tom, že sa rozhodol správne. U mňa sa stalo to druhé. František si ma získal ešte viac. 

Od Františkovej smrti uplynulo osemsto rokov a svet sa odvtedy radikálne zmenil. Prečo nás jeho spôsob života dokáže osloviť aj dnes?

Nemyslím si, že jeho doba bola od tej našej až taká odlišná. Samozrejme, bola iná ekonomicky, spoločensky či kultúrne – napríklad nevedeli nič o počítačoch. Ale ľudia mali rovnaké túžby ako my. Chceli sa mať lepšie, matky chceli, aby boli ich deti šťastné, a otcovia sa snažili zabezpečiť rodiny. Tieto túžby sú vpísané do ľudského srdca.

A podobné boli aj problémy. Závisť, nenávisť či neschopnosť deliť sa o dary, ktoré človek dostal, a využívanie ich iba pre seba. V tomto sa ľudia veľmi nezmenili. František svojím životom ukázal, aké krásne by to mohlo byť, keby sme sa s týmito neduhmi dokázali popasovať. A práve v tom podľa mňa zostáva jeho odkaz aktuálny aj dnes.

Nemáme však dnes oveľa viac možností, ktoré nás môžu odvádzať od toho podstatného?

Môžeme sa na to pozerať aj takto. Ale keď máme viac možností, ktoré nás môžu od podstaty odvádzať, máme zároveň viac možností, ktoré nás k nej môžu priviesť. Za Františkových čias sa napríklad nikto nemodlil za riešenie ekologických problémov v amazonskom pralese, pretože ľudia ani nevedeli, že existuje. 

Dnes sa aj vďaka internetu dozvedáme, čo sa deje na druhom konci sveta, môžeme tie miesta dokonca vidieť a môže nás to viesť k väčšej angažovanosti. Viem, že je vojna na Ukrajine, a preto ma môže trápiť. Kedysi by som asi ani nevedel, že Ukrajina existuje.

V úvode ku knihe A čo keby sa František vrátil? píšete, že príbeh nemusí byť historicky presný, aby v sebe niesol pravdu. Ako teda čítať príbehy o Františkovi, pri ktorých nevieme, či sa naozaj stali?

Historický a legendárny pohľad si podľa mňa neodporujú. História sa pýta, čo sa skutočne stalo a čo nie. Legenda zase môže niesť odkaz, ktorý dokážeme preniesť do svojho života aj o osemsto rokov neskôr. Potrebujeme oboje.

Treba rozlišovať medzi tým, o čom vieme, že sa stalo, a tým, o čom s istotou nevieme, či sa stalo. To ešte neznamená, že sa to nestalo. Napríklad nevieme, či František naozaj stretol vlka z Gubbia a či sa príbeh odohral tak, ako ho poznáme. Vieme však, že dokázal prijímať aj nepriateľsky naladených ľudí a privádzať ich k zmiereniu.

Zároveň musíme byť opatrní, pretože popri historickom Františkovi vznikal aj jeho idealizovaný obraz. Svätý Bonaventúra napríklad do svojho životopisu zaradil príbeh o tom, ako sa František hodil do tŕnia. Súviselo to aj s dobovou predstavou svätca ako askéta. Či sa to skutočne stalo, dnes nevieme.

František sa rozhodol zrieknuť prakticky všetkého. Ako môže jeho radikálnu chudobu žiť človek, ktorý má rodinu, hypotéku a zodpovednosť za živobytie?

Zrieknuť sa všetkého neznamená prestať všetko používať. Aj svätý František mal habit, dokonca aj náhradný, a veci na jeho zašitie. Zrieknuť sa znamená skôr prestať pristupovať k veciam spôsobom „toto je iba moje, mám na to právo a nikomu to nedám“.

Veľmi dobre to vysvetľuje svätý František Saleský vo Filotei. Hovorí, že duchovnosť a spôsob života človeka, ktorý žije vo svete, musia vyzerať inak ako život rehoľníka. Keby sa matka starala o svoju rodinu tak, ako sa kapucíni starajú o majetok, bolo by to podľa neho trestuhodné. 

Každý je povolaný k tomu, aby sa všetkého zriekol, ale musí múdro posúdiť podľa svojej životnej situácie, ako to urobí. Niekde je hranica medzi surovosťou a naivitou. Nie je dobré byť suroví, ale rovnako nie je dobré byť naivní, pretože obe krajnosti môžu byť škodlivé.

Môže byť teda vnútorne slobodný aj človek, ktorý vlastní veľa?

Samozrejme. Ja by som si veľmi prial, aby boli dobrí ľudia veľmi bohatí, pretože dobrý človek dokáže s bohatstvom urobiť veľmi veľa dobrého. Keď však dáte bohatstvo babrákovi, ten nedokáže urobiť šťastným ani seba, nieto ešte druhých.

Na druhej strane však vidíme, že s väčším blahobytom a majetkom často prichádza aj väčšia sebestačnosť či osamelosť. Na Slovensku napríklad výrazne klesá pôrodnosť. Nemôže teda práve blahobyt viesť k tomu, že čoraz menej potrebujeme jeden druhého a niektoré veci už nie sme ochotní obetovať?

To je diskutabilné. Ponúknem vám iný pohľad. K nám na Island prišla moslimská rodina so šiestimi deťmi a dnes ich majú deväť. Keď sme sa o tom rozprávali, povedali mi: „Nikdy sme nemali toľko možností ako teraz. Teraz si môžeme dovoliť mať aj viac detí.“ Väčší blahobyt im teda umožnil mať väčšiu rodinu.

Podľa mňa je to skôr o prioritách. Niekto veľa investuje do štúdia či kariéry a založenie rodiny odkladá. Keď človek niečo uprednostní, niečo iné musí ustúpiť. Ja som z desiatich detí a na klasické dovolenky sme nechodievali. Aj tak sa dá prežiť krásny život.

Nechcem tým povedať, že každá žena má mať veľa detí. Ak však žena túži po veľkej rodine, jej muž tiež a dokážu sa o deti postarať, je dobré, keď ich majú veľa. Rovnako je dobré, keď je niekto bohatý a svojimi peniazmi dokáže robiť šťastnými aj druhých. 

Nemôže však práve chudoba človeka priviesť späť k tomu podstatnému – k väčšej odovzdanosti Bohu?

Ak hovoríme o chudobe ako o biede, tá je hrozným krížom. Predstavte si, že chcete, aby bolo vaše dieťa dobre živené, ale nemáte peniaze ani na to, aby ste mu kúpili jogurt. Takáto chudoba je strašná vec a nemali by sme ju idealizovať.

Niečo úplne iné je chudoba ako čnosť. Možno by bolo presnejšie hovoriť o nenaviazanosti. V evanjeliu čítame: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Aj tento výraz však môže byť zavádzajúci – niekto si pod „chudobným v duchu“ predstaví nevzdelaného alebo nevýrazného človeka.

V jednom modernom nemeckom preklade Biblie to preto vyjadrili približne slovami: „Blahoslavení tí, ktorí majú otvorenú náruč pre Boha.“ To sú úplne iné slová, ale podľa mňa veľmi dobre zachytávajú podstatu. Nejde o biedu, ale o človeka, ktorý nie je natoľko pripútaný k tomu, čo má, aby už v jeho živote nezostal priestor pre Boha.

Za začiatok svojho obrátenia František nepovažoval nejaký mystický zážitok, ale stretnutie s malomocnými. Kto sú podľa vás „malomocní“ dnešnej spoločnosti?

Myslím si, že sú to ľudia, ktorí zúfalo potrebujú našu pomoc a ktorých nemáme radi. A ja sa opýtam vás: Koho nemáte rada?

Asi ľudí, ktorí si nevážia pomoc…

Tak to sú pre vás tí malomocní.

Čiže každý si musí pomenovať, kto sú preňho títo ľudia?

Áno. František hovorí, že malomocných kedysi nedokázal ani vystáť. Keď sa však obrátil, začal sa na nich pozerať inak. Nevedel ich vyliečiť z malomocenstva, ale videl v nich bratov.

Od človeka, ktorému pomôžeme, máme niekedy príliš veľké očakávania – že sa zmení, že bude vďačný. Lenže tak to nefunguje. My totiž veľmi často používame slovo „ale“: Dostaneš sociálne dávky, ale… Nájdeme ti prácu, ale…

Ten človek však nevie zaručiť, že všetko bude tak, ako chceme my. Jedno je isté: teraz je hladný. Naša reakcia by sa mala začať tým, že mu dáme najesť. Potom uvidíme, čo môžeme robiť ďalej. 

Zároveň však nie je hanba nepomôcť, ak niekto zneužíva vašu dobrotu. Kresťanská láska totiž nemusí vždy znamenať, že sme usmiati a trpezliví. Niekedy môže byť kresťanskou láskou aj to, že druhého napomenieme.

Ak teda vieme, že máme problém prijať určitých ľudí, mali by sme si to vedome pomenovať a snažiť sa svoj postoj k nim zmeniť – podobne ako František?

Určite áno, môžeme s tým niečo robiť. To však nebol primárny záujem svätého Františka. Uňho to bol dôsledok. On nehovorí: Mal som problém s malomocnými, tak som sa rozhodol tento problém vyriešiť. 

František nám ukazuje, že problémy sa dajú riešiť aj bez použitia násilia.

Hovorí: Keď som sa obrátil a zamiloval si Boha, to, čo mi dovtedy spôsobovalo problém, sa zmenilo. Na vzťahu k malomocným vlastne ilustroval, čo s človekom robí obrátenie. To je niečo iné, ako keď si poviete: Mám tento problém a idem ho riešiť. 

František žil v čase vojen a sám mal skúsenosť vojaka a zajatca. Neskôr sa počas križiackej výpravy vydal bez zbrane za egyptským sultánom. Čo môže jeho spôsob uvažovania o mieri povedať svetu, v ktorom sa stále viac hovorí o zbrojení?

<Jednoznačne nám ukazuje, že problémy sa dajú riešiť aj bez použitia násilia. Keď som vyrastal, bolo napríklad takmer nemysliteľné, že dieťa sa dá vychovať aj bez bitky. Dnes sme pochopili, že to ide a že môžeme mať dobre vychované deti, ktoré nikto nebije. 

Potreba dať dieťaťu na zadok bola často skôr potrebou rodiča, ktorý bol v skrate a vyriešil situáciu tým najjednoduchším spôsobom. Keď sa však rodič snaží nájsť iné spôsoby výchovy, zistí, že existujú.

Myslím si, že niečo podobné ukázal František svojím postojom k vojne a stretnutím so sultánom: veci sa dajú riešiť aj inak ako násilím.

A to je dôležité aj dnes. Vidíme napríklad snahy o návrat detí odvlečených počas vojny či výmenu zajatcov. Možno sa nepodarí vyriešiť všetko. Ale ak sa podarí vymeniť tristo zajatcov za tristo zajatcov, šesťsto rodín sa môže tešiť, že sa im niekto vráti domov.

Toto je podľa mňa veľmi dôležitý odkaz: ide to, dá sa to, len sa do toho musíme pustiť. My namiesto toho často radšej vyrobíme nový typ guľometu.

Františkovou odpoveďou na konflikt však nebolo iba odmietnutie násilia, ale aj bratstvo – schopnosť vidieť brata aj v postave nepriateľa. Nie je takýto ideál až naivný? Dokážu sa napríklad Rusi a Ukrajinci po tom, čo sa stalo, ešte niekedy pozerať jedni na druhých ako na bratov?

Ak nezačnú, tak sa k tomu nikdy nedostanú. Tu na Islande máme napríklad ruského pravoslávneho kňaza, ktorý sa pred vojnou staral o všetkých pravoslávnych vrátane Ukrajincov. Keď sa začala vojna, prišiel prakticky o tri štvrtiny spoločenstva.

Odišli Ukrajinci, ale aj Rusi, ktorí nesúhlasili s ruskou agresiou. Pritom on sám za vojnu nemohol – jeho jedinou „vinou“ bolo, že je Rus z Moskvy. Každý rok slávieval Vianoce u nás v katedrále. Keď ich chcel sláviť aj po vypuknutí vojny, jeden Poliak, ktorý bol veľmi protirusky naladený, povedal, že mu zabránia vstúpiť do kostola.

Povedal som mu: Ty si blázon. Veď ten kňaz sa tam nejde modliť za víťazstvo ruských zbraní. Raz sa táto vojna skončí. A potom bude dôležité, aby na oboch stranách zostali ľudia, ktorí sa poznajú a vedia, že na druhej strane sú aj dobrí ľudia. Ak zničíme aj tieto vzťahy, čo nám zostane?

Františka dnes vnímame ako jedného z reformátorov Cirkvi, no on sám sa voči nej nikdy nevymedzil ani z nej neodišiel. Ako on sám chápal potrebu jej obnovy?

František bol asi posledný človek, ktorý chcel reformovať Cirkev. Dokonca aj keď opravoval kostol San Damiano, veril, že má jednoducho opraviť ten konkrétny kostol.

Až ľudia po ňom pochopili, že Boh ho vlastne použil na obnovu Cirkvi. On sám však nemal program „idem reformovať Cirkev“. Hoci ju napokon zreformoval – lepšie povedané, cez neho ju zreformoval Boh.

Kniha spája Františka aj s otázkou prijímania cudzincov. Vy sám roky žijete na Islande, kde približne 95 percent katolíkov tvoria prisťahovalci. Ako táto skúsenosť ovplyvňuje váš pohľad na Františkov postoj k ľuďom, ktorí prichádzajú zvonka?

František vlastne nikdy neprestal byť cudzincom. Po svojom obrátení sa ním cítil dokonca aj vo vlastnom dome. Aj vo svojom Testamente hovorí o tom, že máme žiť „ako cudzinci a pútnici na tejto zemi“. To, samozrejme, vychádza zo Svätého písma.

Zároveň vidím jeden všeobecný jav. Rastie určitá averzia voči cudzincom a postupne sa to prejavuje aj v našom jazyku. Málokto dnes otvorene povie „cudzinec je zlý človek“ a „nechceme vás tu“. Používame jemnejší jazyk, ktorý však môže smerovať k tomu istému. A najproblematickejším slovom býva „ale“: Chápem tvoju ťažkú situáciu, ale…

Ľudia, ktorí presadzujú prísnejší prístup, povedia: Nemôžeme sa postarať o všetkých a zabezpečiť im určitú životnú úroveň. Alebo sa obávame, že prijímaním ďalších ľudí klesne naša vlastná životná úroveň. Jednoznačne však môžem povedať, že toto nie je postoj Cirkvi.

Keby František žil dnes, vo svete sociálnych sietí a neustálej sebaprezentácie, ako by podľa vás na takýto svet reagoval? 

Mám pocit, že sa stále snažíme postaviť Františka do pozície kritika našej doby. Ja sa ho snažím vidieť nie ako kritika doby, ale ako jej súčasť. Myslím si, že by sa nesnažil byť verejne známou osobou. Aj stigmy dostal niekde v ústraní na La Verne, nie na námestí. Bol som na tom mieste – človek má pocit, akoby sa chcel schovať ešte ďalej a hlbšie.

To je podľa mňa pre Františka typické. Nestaval na obdiv svoj spôsob života, svoje názory ani svoje rany. Zároveň si nemyslím, že by odmietal moderné technológie. Neboli by však jeho cieľom. Jeho spôsob života nám skôr nastavuje zrkadlo. A niekedy je dobré sa doň pozrieť.

Čo teda určovalo, kedy sa František stiahol do samoty a kedy, naopak, vyšiel medzi ľudí a kázal?

O tom sa viedol spor – či bol František skôr kontemplatívny, alebo apoštolsky činný. A viete, čo z toho vyšlo? Že František nebol ani jedno z toho. Robil to, čo mu vnukol Duch. Keď mu Duch vnukol, aby išiel kázať, vyšiel medzi ľudí. Keď mu povedal, aby sa utiahol na La Vernu, odišiel na La Vernu. Nemal nejakú schému. Učil sa počúvať.

Na známom obraze svätého Františka v Assisi má František nápadne veľké uši. V skutočnosti pritom nevieme, či to tak bolo. Cimabue mu ich zrejme namaľoval veľké preto, lebo František počúval Boží hlas.

A čo by nám podľa vás František odkázal, keby sa dnes vrátil?

Myslím si, že práve toto: Žite najlepšie, ako viete. Vy viete, aké máte možnosti a v akej životnej situácii sa nachádzate. To vám nikto iný povedať nevie. František nebol lekárom, ktorý by diagnostikoval vašu situáciu. Skôr by vám povedal: „Neviem, čo všetko prežívaš, len sa snaž najlepšie, ako vieš a ako vládzeš.“