Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Text prezrádza zásadné prvky deja prvej série seriálu True Detective, ktoré sa týkajú psychologickej a filozofickej evolúcie postáv. Neodhaľuje spôsob vyriešenia prípadu.
Toto leto som si pozrel prvú sériu seriálu True Detective (v slovenčine ako Temný prípad), vychvaľovaného amerického krimi seriálu z roku 2014. Prvá séria tohto počinu sa často radí medzi to najlepšie, čo americká televízna scéna kedy vypustila do sveta, a bol som zvedavý, či je táto reputácia opodstatnená.
Ak mám byť úplne úprimný, po dopozeraní tejto série som o nej veľmi nechcel písať, tobôž nie pre kresťanský portál. Pre obrovské množstvo mnohokrát zbytočných nevhodných scén sa v podstate zdráham tento seriál propagovať, divák si však na online fórach môže nájsť časové súradnice takýchto scén a počas sledovania ich preskakovať. (Možno som staromódny, ale stále verím, že to, čo do nás vstupuje, nás chtiac či nechtiac ovplyvňuje.)
Čo však bolo na seriáli pekné? Z technického hľadiska určite vizuálna stránka. Pri scénach z 90. rokov máte pocit, že naozaj sledujete film z tohto obdobia. Mnoho záberov je tu krásnych, dali by sa zarámovať ako obraz.
Čo sa týka detektívnej stránky príbehu, nejde o nejaký prelomový či výnimočne kreatívny nápad na spôsob Alfreda Hitchcocka. Pátranie po vrahovi tak nejako plynulo napreduje, ako diváci v podstate nemáte šancu uhádnuť, ako sa vyšetrovanie skončí.
Skrátka, ide skôr o kriminálny triler ako o detektívku klasického strihu. Avšak do budovania napätia a iných aspektov typických pre tento žáner v seriáli True Detective vstupuje ešte niečo, čo pre detektívky nie je úplne typické, a to filozofický a existenciálny rozmer.
A práve to je podľa mňa vec, ktorú tento seriál zvláda lepšie ako jeho žánroví konkurenti.
Počas prvých pár epizód prvej série v podstate len s úžasom sledujete, čo ste si to zapli – jedna z hlavných postáv, detektív Rust Cohle, vedie väčšinu času pesimistické monológy o ľudskej prirodzenosti.
Vedomie je podľa neho tragický omyl v evolúcii. Sme len stvorenia, ktoré uverili lži, že majú nejaké ja, stvorenia, ktoré by podľa zákonov prírody nemali existovať. Jediným čestným riešením je podľa neho prestať sa rozmnožovať a zahladiť túto nezrovnalosť v evolučnom procese. Proste úplný Shakespearov Macbeth.
Myšlienky, z ktorých tvorcovia seriálu čerpali, nie sú nové, formulovali ich už myslitelia ako Arthur Schopenhauer či Thomas Ligotti. Človek však nečaká, že po zapnutí detektívky bude v takej veľkej miere bombardovaný pesimistickými filozofickými myšlienkami. Je to tak trochu šok.
Cohle všetky tieto myšlienky svojmu policajnému partnerovi Martymu Hartovi prezentuje preto, lebo pri autonehode prišiel o dcéru. Táto strata ho tak zlomila, že jeho pesimistické úvahy sa dajú považovať za istú formu snahy o vyrovnanie sa s ňou.
Potom však príde zlom. Pri zatýkaní hlavnej zápornej postavy je Cohle vážne zranený, pričom sa zdá, že neprežije. Hospitalizujú ho a zažije čosi ako temnú noc duše.
Potom príde posledná scéna celého seriálu, ktorá je pre Cohlov psychologický a filozofický vývin kľúčová. Martymu na nemocničnom parkovisku vysvetlí, že keď bol na hranici života a smrti, cítil prítomnosť svojej dcéry a otca. V temnote, kde sa pominulo jeho ego, cítil iba bezpodmienečnú lásku, ktorej sa chcel úplne oddať.
Rust s Martym sa potom pozerajú na nočnú oblohu. Marty povie, že sa zdá, akoby temnota stále vyhrávala – zaberá predsa väčšinu oblohy. „Kedysi tu však bola iba temnota. Ak sa ma pýtaš, svetlo vyhráva,“ odpovedá Rust.
Na Rustov a Martyho posledný dialóg som si spomenul aj teraz, keď som čítal Úvod do kresťanstva od Josepha Ratzingera, budúceho pápeža Benedikta XVI.
Ratzinger píše, že kresťanský Boh nie je len nejaký chladný matematický princíp, podľa ktorého sa organizuje celý vesmír. Najvyššou skutočnosťou bytia nie je neosobný princíp, ale vzťah, láska – samotný Boh je predsa Trojica.
Rustom jeho zážitok z nemocnice neotriasol preto, lebo dostal nejaký racionálny argument, ale preto, lebo mohol pocítiť, že v základe reality neleží nejaký chladný evolučný princíp, ale láska a vzťah.
Hoci sú v myšlienkach scenáristov určite nuansy, ktoré nie sú v súlade s Ratzingerovým výkladom, pri čítaní o „primáte lásky“ v Úvode do kresťanstva sa mi okamžite vybavil práve „obrátený“ Rust.
Hoci sa Rust nestáva kresťanom v dogmatickom zmysle, jeho transformácia je vlastne prechodom od cynického materializmu k uznaniu primátu lásky.
Ktovie. Možnože sa aj medzi divákmi True Detective nájde niekto, kým posledná scéna tak otriasla, že bude pátrať po skutočnom základe všetkého bytia. A možno bude podobne ako Rust čakať, že objaví nejaký slepý princíp, zatiaľ čo v skutočnosti napokon na konci svojho hľadania objaví vzťah.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
