Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Quentin Dupieux je v súčasnej francúzskej kinematografii fenomén. Pôvodne dídžej, v súčasnosti režisér, scenárista, kameraman, strihač a dokonca aj skladateľ hudby k svojim filmom sa preslávil svojráznym a absurdným rozprávačským štýlom, ktorý sa prejavuje vo zvyčajne krátkych filmoch (typicky okolo jednej hodiny).
Tieto filmy obvykle v plnom slova zmysle nenaplnia očakávanie divákov, keďže im chýba tradičná rozprávačská štruktúra alebo pointa, ale Dupieux sa v nich nezdráha metaforickým spôsobom otvoriť aj vážnejšie témy.
Z toho, čo som o jeho štýle doteraz uviedol, jasne vyplýva, že by ho niektorí zrejme zaradili k tvorcom tzv. artových filmov, čiže experimentálnejších výtvorov, ktoré sa nederú do multikín a neočakávajú komerčný úspech, ale vznikajú primárne z estetických či umeleckých dôvodov.
Preto je zaujímavé, že sa jeho film Yannick (Francúzsko, 2023), ktorý som videl minulý víkend, venuje okrem iného práve vzťahu medzi divákom a dielom, čo je téma, ktorá je pri artových filmoch často predmetom kontroverzií.
Kto určuje, čo je to umenie? Aké mám mať očakávanie, keď si kúpim lístok na hru? Je môj vzťah s umelcami porovnateľný s inými obchodnými vzťahmi? Nakoľko je salonfähig vyjadrovať svoj nesúhlas s niečím, o čom, ako sa zdá, existuje široký konsenzus, že ide o dobré umenie?
Hoci hlavná postava tohto filmu, ktorá sa volá Yannick, nevychádza pri svojej divadelnej kritike z hlbokých teoretických základov, svoj názor na hru sa rozhodne nebojí vyjadriť. Keď sedí v poloprázdnom divadle v Paríži ako divák nudnej hry Le Cocu (Paroháč), odrazu sa postaví a začne mať námietky.
Hra je podľa neho nudná a to ho naštvalo, keďže pracuje ako nočný strážca, ktorý si musel zobrať voľno, aby si mohol pozrieť túto hru. Cesta do divadla mu navyše zabrala 45 minút (plus pätnásť minút chôdze, a keďže sa musí vrátiť, tak si to vynásobte dvoma), pretože býva na ďalekom predmestí. Čo po francúzsky nehovoriaci divák neocení, je to, že aj jeho silný prízvuk svedčí o tomto deklarovanom pôvode.
Herci po dlhšej výmene názorov o povahe umenia tohto proletára vykážu a začnú sa mu s divákmi po odchode vysmievať. Yannick sa však nevzdáva len tak ľahko – po chvíli sa vráti do sály, tentokrát s nabitou zbraňou a bizarnými požiadavkami.
Keď sa dostane na javisko, požiada o počítač a tlačiareň. Tvrdí totiž, že dokáže napísať lepšiu hru ako tú, ktorú musel spolu s ostatnými divákmi sledovať pred niekoľkými minútami. Očakáva, že herci, ktorí sú v sále tiež uväznení ako rukojemníci, jeho nový počin odohrajú.
Film je presne taký bizarný, ako znie môj opis, nesnažím sa o nejaké preháňanie, ktoré by nebolo verné dianiu vo filme. Napokon, je to Dupieux, ktorého vonkoncom nemôžete obviniť z toho, že by sa snažil byť prehnane ústretový voči diváckej snahe pochopiť ho.
Navyše sa zdá, akoby nemal pointu – ak miniete len veľmi jemne naznačený vrchol deja v momente, keď Yannick prežije metamorfózu a z násilníka so zbraňou v ruke sa mení na nervózneho autora hry, ktorý v zákulisí sleduje, ako bolo jeho dielo práve vystavené na milosť a nemilosť diváckemu vkusu.
Teraz budem trochu ako Yannick. Po pozretí filmu sa mi zdalo, akoby Dupieux predložil bizarnú situáciu, rozohral ju a nechal ju utíchnuť bez toho, aby som ako divák zažil nejaký moment „docvaknutia“.
Koniec koncov, možná interpretácia Yannicka spočíva práve v tom, že umenie by nemalo byť uzavreté voči kritike zo strany „obyčajného človeka“. Teraz teda toto svoje právo uplatňujem.
Napriek tomu ma však Dupieuxov bizarný filmový rukopis zaujal. Teraz už viem, čo si pozrieť, keď budem mať najbližšie hodinu času a chuť byť vystavený umeleckému dielu, nad ktorým si ešte pekných pár dní podumám.
Moje hodnotenie: Groteskný metafilm, ktorý sa neobťažuje ani tým, aby mal pointu. 6/10
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
