Cirkev by mala viac pozerať ľuďom do obývačky ako do spálne

Rozprávali sme sa o tom, prečo sú v slovenskej cirkvi málo aktívni laici, o mýtoch okolo obetí sexuálneho zneužívania, ktorým sa už pätnásť rokov aktívne venuje, ale aj o tom, v čom by sme mali zmeniť spôsob, ako hovoríme o sexualite.  

Josef Hegglin pôsobil vo Švajčiarsku, Francúzsku a na ostrovoch Kiribati. Študoval duchovné sprevádzanie na Inštitúte ISL v Chicagu, kde absolvoval aj kurz Štúdia o sexualite. Absolvoval viaceré kurzy a výcviky v oblasti ignaciánskej spirituality a psychológie v Nebraske a vo Filadelfii v USA, v Paríži a v Mníchove. Vedie duchovné cvičenia a kurzy v Dome Srdca Ježišovho v Nitre.

Ako ste sa dostali ako Švajčiar na Slovensko? 

Som misionár Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Náš generálny predstavený mal už pred pádom komunizmu v srdci túžbu poslať misionárov do východného bloku. Bol som v Amerike, keď mi poslal list s otázkou, či by som prijal misiu na Slovensku. Povedal som áno, lebo na Slovensku sme mali šiestich študentov a oni potrebovali formátora. To bola moja prvá úloha.

Väčšinou chodia slovenskí misionári do sveta a zrazu príde človek zo Západu k nám. Chápe sa vaša misia u nás v tom tradičnom zmysle slova? 

Niekedy si myslíme, že misionári sú len tí, ktorí idú do krajín, kde ľudia ešte nepoznajú Boha a kresťanstvo a prinesú tam vieru. Misia našej kongregácie je pomáhať ľuďom veriť, že sú milovaní Bohom. Naše heslo je – aby Láska bola milovaná. To znamená, že vedieme ľudí, aby prijali Božiu lásku a aby na ňu vedeli odpovedať. To, samozrejme, nevylučuje pôsobenie medzi ľuďmi, ktorí sú ďaleko od Boha.

Slovensko teda je v tomto význame misijnou oblasťou?

Každá krajina je v tomto zmysle misijnou oblasťou. Praktizovať svoju vieru ešte neznamená, že ľudia aj osobne poznajú Boha. Misionár je darom. Každá miestna cirkev si môže vymeniť dary s inou cirkvou a misie sú „výmenou darov“.

Nevyčítajú vám vaši krajania, keď vo Švajčiarsku chýbajú povolania, že ste nezostali doma? 

Máte pravdu, ale moja kongregácia ma poslala sem a nie do Švajčiarska.

Čo chýba slovenskej duši, na čom by sme na ceste k osobnej viere potrebovali zapracovať? 

Pápež František veľmi zdôrazňuje, že svet potrebuje viac ako kedysi evanjelizáciu. Evanjelium je radosť. Možno na Slovensku sa skôr sústredíme na to, čo treba robiť pre Boha, na povinnosti a menej na to, čo nám Boh ponúka.

Vedieme ľudí, aby prijali Božiu lásku a aby na ňu vedeli odpovedať.

Keď má človek skúsenosť so silou evanjelia, potom sa v jeho živote niečo zmení. Svätý Otec varuje pred pelagianizmom (kresťanská heréza vytvorená v staroveku mníchom Pelagiom v 5. storočí), keď si myslíme, že všetko závisí od ľudskej snahy usmerňovanej cirkevnými normami a štruktúrami. Najprv máme prijať to, čo robí Boh, a my môžeme odpovedať na jeho lásku.

Teda toto nám Slovákom chýba?

Nielen Slovákom. Keď porovnám cirkev na Slovensku napríklad s cirkvou na ostrovoch Kiribati, kde som bol pätnásť rokov misionárom, musím povedať, že je dosť klerikalizovaná. To znamená, že klérus je silný a laici sú slabí. Inde majú laici iný status a iné úlohy.

Kiribati je krajina stokrát väčšia ako Slovensko. Je to tridsaťtri ostrovov medzi Austráliou a Amerikou. Cirkev tam žije vďaka laikom. Prvú evanjelizáciu na Kiribati robili laici, osem rokov tam nebol nijaký kňaz. Moji prví spolubratia tam prišli v roku 1888,  našli tam už šesťsto pokrstených katolíkov, ktorí každú nedeľu chodili na svätú omšu, aj keď nemali kňaza. V nedeľu sa zhromaždili na brehu mora a s tvárou obrátenou k Tahiti – keďže vedeli, že sa tam slávi svätá omša – odriekali liturgiu. Tahiti je pritom vzdialené päťtisíc kilometrov… Keď tam moji spolubratia prišli, našli už osem postavených kostolov s oltárom a svätostánkom, všetko pripravené pre Ježiša.

Čím to je, že na Slovensku tá energia a aktivita laikov neprichádza zdola? Prečo sme takí zabrzdení? 

Možno preto, že máme inú predstavu o tom, ako by Cirkev mala žiť a fungovať. Nemá to byť tak, že laici sú pre kňazov často tí, ktorí majú ako úlohu „to pray, to obey and to pay“ (modliť sa, poslúchať a zaplatiť). Každá farnosť by mala mať radu laikov.

V západných krajinách je možno málo veriacich, ale sú viac angažovaní, bez laikov by nič nešlo. Na Slovensku som si všimol, že kňazi vnímajú farské rady skôr ako príťaž, povinnosť a v realite málokedy spolupráca medzi kňazmi a farníkmi funguje tak, ako by mala. Všetko rozhodovanie a moc niečo meniť zostáva v rukách kléru.

Hoci dnes žijete na Slovensku, precestovali ste svet, veľkým dobrodružstvom musela byť vaša misia na ostrove Kiribati. Je to dosť veľký kultúrny skok…

Som zvyknutý meniť kultúru, nerobí mi to problém. Najprv som pracoval ako kňaz dva roky vo Švajčiarsku, potom desať rokov na Kiribati, šesť rokov v Paríži, rok v Amerike, teraz už dvadsať rokov pôsobím na Slovensku. Nikdy v živote som nebol tak dlho na jednom mieste! Všade sú ľudia, s ktorými sa dá pekne žiť, ktorých môžete mať rád. Ako provinciál som veľa cestoval aj do Afriky a všade som sa rýchlo cítil ako doma.

Vy sa venujete v pastoračnej práci aj rôznym marginalizovaným skupinám. Napríklad vediete kurz pre ľudí, ktorí si prešli vnútorným zranením, alebo vediete skupinu obetí sexuálneho zneužívania. Prečo vás ťahá venovať sa práve ľuďom so zraneniami? 

Študoval som jeden rok v Amerike odbor duchovné sprevádzanie, kde bolo aj veľa psychológie. Keď som prišiel na Slovensko a naučil som sa jazyk, prichádzali za mnou sami od seba ľudia na duchovné sprevádzanie a nie málo z nich boli obete sexuálneho zneužívania.

Vedieme preto s jednou odborníčkou skupinu, ktorá funguje už pätnásť rokov, a stretávame sa päťkrát do roka. Nepovedal by som, že ma to ťahá, ale Boh mi to dal ako jednu zo svojich úloh. Nevybral som si to sám, tí ľudia ma začali vyhľadávať.

O akú skupinu ide? Ide o ľudí, ktorí v detstve zažili zneužívanie? 

Áno. Väčšina z nich v rodine. Zanechalo to v nich obrovské rany.

Prečo sa potrebujú stretávať päťkrát do roka v takejto skupine? 

Sexuálne zneužívanie je ako víchrica, ktorá je taká deštruktívna, že zanechá stopy na celý život. Človek stratí pocit sebahodnoty, má pocity viny. Keď niekto začne o sebe hovoriť a mám podozrenie, že tam je niečo, čo sa stalo v jeho detstve, tak mám tri otázky.

Sexuálne zneužívanie je ako víchrica, ktorá je taká deštruktívna, že zanechá stopy na celý život.

Máte často pocit viny? Cítite hanbu? Cítite sa niekedy špinavý? Ak sa tieto otázky potvrdia, viem, o čo ide.

Niektoré obete potrebujú dva-tri roky osobných stretnutí a až potom sú ochotné prísť do skupiny. Skupina však všetko nerieši, mnohí majú aj pravidelnú terapiu. V skupine je medzi nimi porozumenie, hoci cesta každého je úplne iná.

Tie vnútorné rany sú nepredstaviteľné. A hrozné je, že sa to deje oveľa častejšie, ako si to vieme predstaviť. Takmer každá piata žena bola sexuálne zneužívaná. To sú oficiálne čísla podľa Unicef.

Tým, že sprevádzate množstvo ľudí, sú podľa vás tieto čísla pravdivé? Nie je to prehnané?

Som si istý, že tie štatistiky sedia. V ľudskom prežívaní existujú takzvané obranné mechanizmy, ktoré pomáhajú dieťaťu prežiť traumatické udalosti – akoby nebolo prítomné v tom, čo sa deje. Veľmi často sa potom stáva, že si dieťa vôbec nespomína na samotnú udalosť.

Vďaka amnézii môže žiť roky alebo desaťročia, akoby sa nič nestalo. Mozog však celé traumatické situácie absorboval a uchoval všetko v akejsi „čiernej skrinke“: strach, paniku, celú hrôzu zážitkov. A keď sa trauma po určitom čase stane vedomou, obeť musí čeliť plnej sile devastačných spomienok.

Kňazi by mali byť poučení o psychológii zneužívania, aby to vedeli rozoznať? 

Určite. Keď máme plný kostol, musíme vedieť, že niektorí z tých, čo sú pred nami, majú v sebe takéto rany a nemajú možnosť o nich hovoriť. Keď mám prednášku alebo duchovné cvičenia a len spomeniem, že sa venujem aj takýmto obetiam, vždy ma niekto potom vyhľadá na osobný rozhovor a hovorí mi: „Páter, to sa stalo aj mne.“

Koľko ráz som sa stretol aj so staršími rehoľnými sestrami, ktoré po prvý raz v živote mali odvahu a možnosť niekomu o tom hovoriť. Celý život to bolo len ich tajomstvo.

Kňazi by mali byť pripravení, lebo mnoho veriacich ešte nie je zvyknutých ísť za psychológom, a kňazi sú tak pre nich ľudia prvého kontaktu, pokiaľ ide o vnútorné trápenie? 

Absolútne. Veľa ráz je prvý kontakt kňaz pri svätej spovedi. Idú s tým na spoveď kvôli pocitu viny. Keď kňaz vôbec nevie, čo to znamená alebo neznamená, tak dá absurdné rady typu: „Urob za tým čiaru a zabudni na to… Musíš to zvládnuť s vierou a modlitbou…“

Máte skúsenosti zo svojej praxe aj s ľuďmi, ktorí zažili sexuálne zneužívanie v prostredí Cirkvi?

Žiaľ, mám. Teraz sa o týchto prípadoch hovorí v médiách najviac. Vďaka médiám mnohé veci vyšli na povrch. Preto hovorím, že musíme byť vďační médiám, aj keď mnohé z nich nie sú priatelia Cirkvi, ale bez médií by boli ešte aj dnes mnohé veci skryté a zamlčané.

Keď hovoríme o prípadoch zneužívania v Cirkvi, hneď myslíme na kňazov. Je to hrozné, lebo majú byť morálnou autoritou. Najviac zneužívaní sa však  deje doma v rodine, aj vo veriacich rodinách. Otec aj chodieva do kostola a doma zneužíva svoju dcéru… Aj to sú kresťania, sú súčasťou Cirkvi.

V cirkevnom prostredí panuje v téme sexuálneho zneužívania mnoho predsudkov. Keď sa aj niekto ozve, že zažil niečo podobné, tak máme tendenciu neveriť, veď ide o vyjadrenia typu slovo proti slovu… Ako sa k tomu postaviť, keď niekto obviní kňaza z takéhoto skutku? 

Z mojej skúsenosti viem, že je veľmi ťažké vôbec o takomto zážitku hovoriť. Existujú prípady, kde obvinenie nie je pravdivé, ale sú naozaj výnimkou. V Rakúsku napríklad sa spojilo niekoľko pseudo-obetí v snahe vymôcť z Cirkvi peniaze, a keď sa ich pýtali, v akom roku sa to dialo, tak vyšlo najavo, že v tom roku tam spomínaní rehoľníci ani neboli.

Čo by mal kňaz robiť, keď si takéto niečo vypočuje v spovednici? Má to presmerovať na psychológa? Alebo je potrebná aj nejaká duchovná formácia?

Viackrát som mal možnosť prednášať kňazom o tom, aby nerobili chyby a nedávali nesprávne rady. Prvá vec je vypočuť a dobre nasmerovať.

Bez médií by boli ešte aj dnes mnohé veci skryté a zamlčané.

Každý kňaz nemôže začať sprevádzanie. Na to musí mať nejakú formáciu a aj vnútornú schopnosť prijať takých ľudí. Samotný kňaz musí byť aj sám vyrovnaný, čo sa týka sexuality.

Prvý krok je však obetiam veriť a netvrdiť im, že je to ich vina. Je to náročné povedať v krátkosti. Pravda je, že kňazom veľa ráz chýba aj základné poznanie psychológie obetí.

Pápež vyzýva, aby vznikali komisie pri jednotlivých biskupských konferenciách a v diecézach, aby sa tieto zranenia spracovali do hĺbky. Robíme na Slovensku dosť v tejto oblasti? 

Myslím si, že nie. Obávam sa, že je len otázkou času, keď sa odhalia také prípady, aké boli v Austrálii a Amerike, aj u nás. Zatiaľ je ešte veľa prípadov, o ktorých nevieme.

Pri kurzoch často hovorím o tom, čo to môže znamenať, keď mnohé obete pri zneužívaní akoby zamrznú. Obeť v šoku je akoby paralyzovaná a nebráni sa. Raz hneď po prednáške prišiel za mnou istý kňaz a hovoril mi, že je v šoku, že on sa dotýkal miništrantov, a keď mlčali, myslel si, že to majú radi. Dnes je laicizovaný a už nežije na Slovensku. Preto som si istý, že veľa vecí v tejto téme nás na Slovensku ešte len čaká.

Prečo bol tento kňaz len laicizovaný a neskončil pred súdom? 

Nekomentujem.

Ako ste sa vy ako kňaz dostali k téme sexuality? Hovoríte o tom otvorene, na čo nie sme v našich končinách veľmi zvyknutí…

Keď som študoval v Amerike v Chicagu, všimol som si tam jeden jezuitský inštitút, kde robili kurzy – Štúdium o sexualite. Tak som si povedal, že je dobré ich absolvovať, keď mám formovať budúcich kňazov. V praxi som si všimol, že ľudia hovoria otvorene o svojej sexualite, keď cítia od kňaza, že sa s ním dá o tom hovoriť, čiže sa cíti pohodlne a bez rozpakov. Keď však cítia strach alebo škrupule, tak majú obavy otvoriť sa.

Pred časom som zavesil na internet jeden svoj článok o masturbácii a v krátkom čase ho prečítalo 30-tisíc ľudí… Akoby to bola téma, ktorá sa ich najviac dotýka a najviac ju riešia.

Toto bude aj téma vašej prednášky na konferencii Vydavateľstva Nové mesto Ako na sexuálnu výchovu? Je to na nás! Názov vašej prednášky je Keď masturbácia nie je tabu. Mnoho kresťanov si v tejto oblasti nesie zranenia. Prečo by podľa vás táto téma nemala byť medzi kresťanmi tabu? 

Žiadna téma by nemala byť tabu, všade by mala byť pravda. Podľa mňa mnohí ľudia na Slovensku nevedia, čo Cirkev učí o masturbácii, a sú presvedčení, že je to ťažký – smrteľný hriech. Cirkev dnes hovorí inak. V katechizme pre mladých Youcat sa nachádza zaujímavý výrok: „Cirkev síce nedémonizuje sebaukájanie, ale varuje pred jeho podceňovaním, lebo môže viesť do slepej uličky osamelosti.“ Je to zároveň jasná, milosrdná a chápavá reč.

Aký Boh by to bol, keby poslal ľudí do večného zatratenia len preto, že sa dotkli svojich genitálií?

Život kresťana nie je len o boji o čistotu.

To je hrozný obraz Boha. Treba vedieť otvorene hovoriť, v čom je problém. Mnoho ráz som sa stretol s ľuďmi, ktorí takmer celý život riešia túto tému a všetko sa v ich duchovnom živote točí len okolo masturbácie. Celý život je pre nich len boj, aby nepadli, a všetky sily idú len do tohto boja… Život kresťana nie je len o boji o čistotu.

Dnešná generácia bude potrebovať iný prístup k vysvetľovaniu sexuality, ako sme to mali my?  

Samozrejme. Keď som bol ja mladý, tak sa o tom nehovorilo vôbec. Dnešnej mládeži už nič nie je tabu, ale majú zmätok. Sexuálne aktivity sú už zábavou alebo hobby, sexualita už nemá žiadnu hodnotu, je viac dezinformácií ako informácii. Formácia teda musí byť iná ako kedysi.

Výzva je, aby sa rodičia vedeli otvorene o tom zhovárať so svojimi deťmi. Mali by sme pomôcť rodičom, aby boli schopní otvoriť tieto témy.

Má Cirkev čo hovoriť dnes ľuďom do oblasti sexuality? 

Áno, má, ale menej a inak, ako to robila v minulosti. Viedenský kardinál Schönborn hovorí, že Cirkev by mala oveľa viac pozerať ľuďom do obývačky a pomôcť v tom, čo sa tam deje, ako do ich spálne… Obývačka znamená každodenný život rodiny. Keďže sa Cirkev v minulosti príliš sústredila na sexualitu, stratila dôveru mnohých ľudí.

Odkedy som kňazom, vidím do rodín, vidím, čo je pekné, ale vidím aj hrozné veci. Je málo ľudí, ktorí vidia tak hlboko do rodín a do ľudského srdca ako kňazi, keď sú otvorení. Preto si zároveň myslím, že túto tému by sme nemali opúšťať.

Sexualita je ako silný, úžasný, ale aj nebezpečný oheň. Je silou k láske, životu, požehnaniu, môže však rovnako viesť k nenávisti a vražde. V žiadnej inej oblasti nie je také veľké nebezpečenstvo ublíženia a zranenia. Boh nám vo svojich prikázaniach dal návod, ako používať našu sexualitu; chce nám pomôcť, aby sme v tomto ohni nezhoreli, ale použili ho pre naše dobro.