Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Predstavte si papagája, ktorý zožral Wikipédiu.“ Takto obrazne opísal fungovanie generatívnej umelej inteligencie pedagóg Peter Murár z Fakulty masmediálnej komunikácie UCM. Jeho prednáška odštartovala konferenciu Dnes nie je škola a zároveň otvorila diskusiu o tom, čo AI (umelá inteligencia) znamená pre školstvo – a čo robí s nami ako spoločnosťou.
Murár hovoril nielen o jej možnostiach, ale najmä o limitoch. Umelá inteligencia, akokoľvek pôsobí múdro, je len stroj. Vie dokonale predvídať ďalšie slová, ale nerozumie tomu, čo hovorí. Nehľadá pravdu – len štatistickú pravdepodobnosť správnej odpovede. Pre školstvo predstavuje výzvu aj pascu. „Ak sa AI stane barličkou pre lenivosť, otupí našu schopnosť myslieť,“ upozornil.
AI je navrhnutá tak, aby nám ukazovala to, čo sa nám páči, nie to, čo potrebujeme.
Zároveň zdôraznil, že AI nie je len ChatGPT, ale je súčasťou oveľa širšieho systému, ktorý používame denne, často bez toho, aby sme si to uvedomili. „Použili ste dnes navigáciu? Upravovali text vo Worde? Klikli na odporúčaný príspevok na sociálnej sieti? To všetko je AI,“ pripomenul Murár.
Ľudia si podľa neho často predstavujú umelú inteligenciu ako niečo futuristické, no ona je už dávno tu – a formuje naše rozhodnutia, vkus aj pozornosť.
A práve v tom sa skrýva jej riziko: AI je navrhnutá tak, aby nám ukazovala to, čo sa nám páči, nie to, čo potrebujeme. „Namiesto toho, aby nás konfrontovala, nás utvrdzuje v tom, čo si už myslíme. Uzatvára nás v názorových bublinách,“ varoval.
Murár upozornil aj na etickú rovinu: umelá inteligencia je trénovaná na dátach, ktoré vytvárajú ľudia – a tí do nej, často nechtiac, prenášajú vlastné predsudky. Ak ju napríklad používame pri hodnotení študentov, môže sa stať, že nevhodne zareaguje na meno či jazykový prejav – podobne ako to ukazujú známe prípady z praxe v zahraničí, kde bezpečnostný softvér považoval určité menšiny za rizikovejšie len na základe dát.
Murár spomenul viacero prípadov revolúcií vo vzdelávaní, ktoré sa aj napriek veľkým očakávaniam skončili fiaskom. Ako príklad uviedol vzostup a pád MOOC (masívnych otvorených online kurzov), ktoré mali sprístupniť kvalitné vzdelanie širokým masám.
Pri všetkej technickej presnosti AI stále chýba ľudský rozmer.
Realita však ukázala, že len 10 % ľudí tieto kurzy skutočne dokončilo. Chýbala im motivácia, spätná väzba, ľudský kontakt. Podobný scenár podľa neho hrozí aj pri slepej viere v edukačné aplikácie.
Na druhej strane Murár priznal, že technológie napredujú rýchlo – a že AI sa čoraz lepšie prispôsobuje používateľovi. „Vie odhadnúť vašu úroveň a dať vám taký príklad, aký pochopíte. V mnohých prípadoch vie vysvetliť veci lepšie než bežný učiteľ, ale spätne vás nekonfrontuje. Nenamotivuje vás. Nechá vás tam, kde ste. A práve to je jej slabé miesto.“
Ako ďalej zdôraznil, pri všetkej technickej presnosti AI stále chýba ľudský rozmer. Vie síce pracovať s číslami a vzorcami, ale nevidí človeka v jeho celistvosti. Podobne ako napríklad fitness aplikácia: tá vám síce navrhne tréningový plán, zráta opakovania a sleduje tep, ale nedokáže vás nasmerovať podľa toho, čo reálne potrebujete.
„Tréner si napríklad všimne, že máte oslabené ruky a treba ich posilniť – a práve to je tá pridaná hodnota, ktorú technológia zatiaľ nemá. Vzťah, spätnú väzbu, cit pre človeka.“
Preto je podľa neho dôležité, aby školy vnímali AI nie ako zázračný nástroj, ale pomôcku, ktorej účinnosť závisí od toho, ako ju používame.
Na prednášku Petra Murára nadväzovala diskusia s učiteľmi a odborníkmi z praxe. Rozprávali o tom, ako moderné technológie ovplyvňujú fungovanie škôl a ako vyzerá AI v praxi, keď sa stretne s bežnou školskou realitou.
Učiteľ informatiky z Gymnázia Jura Hronca v Bratislave Jaroslav Výbošťok priblížil, že AI nástroje vníma ako asistenciu, nie náhradu. Najmä pri programovaní sú podľa neho užitočným medzičlánkom.
Kto vás ocení za zlyhanie? Nikto. Ale aj zlyhanie je súčasťou učenia.
„Keď niečo nefunguje, odporúčam žiakovi najskôr skopírovať chybové hlásenie do AI chatu a tak skúsiť zistiť, čo sa deje. Učí sa pri tom nielen riešiť problém, ale aj formulovať otázky.“ Tento postup mu zároveň dáva priestor venovať sa iným žiakom.
V diskusii zazneli aj ďalšie možnosti využitia technológií – napríklad nástroje od Microsoftu, ktoré učiteľom pomáhajú pripraviť hodnotenie žiakov podľa cieľov vyučovania. Alebo koučing prezentačných zručností, kde AI sleduje rýchlosť, zrozumiteľnosť či melódiu reči žiaka a pomáha mu zlepšiť prejav. Znie to futuristicky? Možno. V niektorých slovenských školách je to však už každodenná realita.
Medzi hosťami diskusie bola aj odborníčka na edukačné technológie z prostredia Microsoftu Zuzana Molčanová, ktorá si zaspomínala na roky, keď sama učila na škole: „Spočiatku som mala pocit, že by som mala mať odpovede na všetko. No keď som si pripustila, že v niektorých veciach môžu byť žiaci ďalej – napríklad v Minecrafte –, naše hodiny už zrazu neboli len o tom, čo ich naučím ja, ale aj o tom, čo môžu naučiť oni mňa.“
Zároveň však upozornila na nebezpečenstvo tlaku, ktorý môže vzniknúť pri systémoch odmeňovania: „Gamifikácia (využívanie herných prvkov a princípov na zlepšovanie motivácie a výsledkov v rôznych oblastiach, pozn. red.) ma fascinuje, ale ako perfekcionistka viem, že naháňanie sa za odznakmi a bodmi môže byť skľučujúce. Vždy máte pocit, že ešte niečo chýba – že to stále nie je dosť. Takýto tlak môže viesť až k mentálnym problémom.“
Pritom podľa Molčanovej v škole často chýba priestor na možnosť urobiť chybu – a práve to by sa malo zmeniť: „Kto vás ocení za zlyhanie? Nikto. Ale aj zlyhanie je súčasťou učenia.“
Preto je podľa nej dôležité, aby škola vedela rozlíšiť, kde skutočne prebieha učenie a kde už, naopak, ide len o zbieranie odmien.
V diskusii sa otvorila aj otázka využívania mobilov na školách – či majú byť zakázané, obmedzované alebo vedome integrované do výučby. Konkrétny príklad z bežnej školskej reality predstavil učiteľ Výbošťok.
Popri zákazoch treba so žiakmi budovať rituály, ktoré dávajú technológiám hranice.
Na jednej suplovanej hodine zažil to, čo nazval „prestávkovým tichom“ – trieda bola síce plná detí, ale nik sa nerozprával, všetci mlčky pozerali do mobilov. Po tejto skúsenosti sa rozhodol nosiť na ďalšie suplované hodiny kartovú hru, ktorú si mohlo zahrať aj 14 žiakov naraz. A zmena prišla okamžite. „Zrazu džavot, smiech, interakcia. A pritom stačilo tak málo,“ spomína.
Hra sa dokonca medzi žiakmi tak ujala, že si začali karty požičiavať aj na iné hodiny. V tejto súvislosti spomenul ešte jeden paradox: „Niekedy nám učitelia zakazovali nosiť karty do školy. A teraz ich na hodinu prinesie učiteľ žiakom s výzvou, aby sa spolu zahrali.“ Zároveň pripomenul, že popri zákazoch treba so žiakmi budovať rituály – drobné každodenné dohody, ktoré dávajú technológiám hranice.
„Mobil necháme v taške, najeme sa bez mobilu, bez mobilu navštívime starkú – sú to veci, ktoré môžu fungovať, ak sa z nich stane zvyk,“ vysvetlil.
Panelisti sa zhodli na tom, že takýto scenár zatiaľ nehrozí, pretože osobnosť učiteľa je v triede nenahraditeľná. „Páčilo sa mi rozdelenie na učiteľa a vysvetľovača. Vysvetľovača AI nahradí. Ale učiteľa – toho, čo vytvára atmosféru, vzťahy, vedie žiakov aj mimo vyučovacej látky – nie,“ ozrejmil Výbošťok.
Molčanová vyjadrila presvedčenie, že AI môže urýchliť optimalizáciu siete škôl – a teda nahradiť pasívnych alebo nepripravených pedagógov tými, ktorí sú vo využívaní moderných technológií zbehlejší. Čo sa však nahradiť nedá, je ľudský kontakt, motivácia, pochvala – a pocit, že človek niekam patrí. „To, čo technológia nevie, je dať človeku pocit, že je prijatý taký, aký je,“ uzavrela.
Foto: Lívia Martvoňová.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
