V boji proti úzkosti pomáha, ak deti zameriame na prítomnosť

„Deti sa na nás dívajú a preberajú naše emócie,” zaznelo z úst odborníkov počas online webinára s názvom Ako hovoriť s deťmi o vojne. Prinášame vám z neho niekoľko postrehov a rád. Mali by sme sa vôbec s deťmi rozprávať o vojne?

V záujme ochrany duševného zdravia detí sa mnohí učitelia i rodičia zamýšľajú nad tým, do akej miery a či vôbec pred nimi otvárať tému vojny. Hoci za odmietavým postojom môže stáť dobrý úmysel, odborníci upozorňujú, že „odstrihnutie” niekedy aj malých detí od aktuálnych udalostí môže mať v niektorých prípadoch opačný efekt.

Prečo? Citlivé informácie sa totiž môžu k deťom dostať často aj bez vedomia dospelých. Ak teda deti nemajú dostatočný priestor na podelenie sa s tým, čo videli a počuli, k interpretácii udalostí a obrazov si najskôr dopomôžu vlastnou fantáziou. Takto si môžu situáciu vykresliť v ešte horšom svetle, než je samotná realita. Téme vojny by sa preto v rodinách a školách podľa psychológov určite vyhýbať nemalo. Hovoriť o nej s deťmi by však dospelí mali primerane ich veku i tomu, ako sú oni sami s touto situáciou emocionálne vyrovnaní.

Podľa psychológa Dušana Ondrušeka existuje u detí magická hranica ôsmich rokov. Od tohto veku sú už mnohé deti schopné vnímať aj širšie súvislosti a dokážu sa viac vcítiť do prežívania druhých.

„Deti sú postupne schopné vnímať aj také situácie, ako sú napríklad smrť či vojna. Samozrejme, rodičia by mali reagovať iba na to, čo deti v tomto smere zaujíma a na čo sa iniciatívne pýtajú, než aby im dávali dlhé prednášky,” vysvetľuje Ondrušek.

Ukotvime deti v prítomnosti

Aby mohli rodičia svojim deťom v momentálnej situácii dodať potrebný pocit bezpečia, je podľa odborníkov dôležité, aby boli vo svojom prežívaní autentickí. „Rodičia by nemali byť vyplašení a nemali by svoje emócie preháňať. Deti sa totiž na nich dívajú a veľmi rýchlo ich emócie preberajú,“ hovorí Ondrušek.
Podľa školskej psychologičky Márie Anyalaiovej to však neznamená, že rodičia nemôžu ukázať deťom strach. „Ukážme im, že aj my ho máme, ale uistime ich, že sme v tom spolu a že sa postaráme o to, aby sme to čo najlepšie zvládli,” dopĺňa. 

Primerané vysvetlenie situácie si pritom vo výnimočných situáciách zaslúžia aj menšie deti. „Malé deti, ktoré nie sú schopné kognitívne uchopiť danú situáciu, nemá zmysel vystavovať týmto veciam. Ak však vnímajú nejakú emocionálnu zmenu napríklad v rodine, je dôležité, aby sme im detským spôsobom vysvetlili, čo sa deje, prípadne si ich aj častejšie k sebe privinuli,” zdôrazňuje ďalej Anyalaiová. Jednoduché vysvetlenie podľa jej slov dodá deťom pocit, že sú súčasťou nášho prežívania a že aj ony sa môžu s nami zdieľať. 

Čo však robiť, ak rodičia prežívajú silné pocity úzkosti? „Úzkosť predstavuje nešpecifický pocit ohrozenia, s ktorým sa len veľmi ťažko žije. Preto sa aj v psychologickej praxi usilujeme premeniť pocit úzkosti na pocit strachu, pri ktorom dokážeme pomenovať zdroje ohrozenia, a preto s ním aj dokážeme lepšie pracovať,” vysvetľuje Dušan Ondrušek.

Pri komunikácii s deťmi odporúča, aby sa dospelí vyhýbali nejasnému naznačovaniu a deti tak zbytočne nevťahovali do záťažovej situácie. „Namiesto toho sústreďme ich pozornosť na nejaký konkrétny pohyb alebo činnosť, prípadne pomoc druhým,” radí rodičom i učiteľom.

To, čo nás podľa Anyalaiovej v kritických chvíľach straší, je úzkosť z očakávania, čo by sa mohlo stať, preto potrebujeme aj deti, ktoré prežívajú úzkosť, vrátiť do prítomnosti a sústrediť ich pozornosť na to, čo sa deje tu a teraz.

„V náročných situáciách je potrebné deti ukotviť v prítomnosti a dodať ich nervovému systému upokojenie,” vraví odborníčka. K tomu podľa Anyalaiovej pomáha aj správne dýchanie či sústredenie sa na pokojné myšlienky, ku ktorým sa môžu deti vo svojej mysli vždy vrátiť. 

O vojne aj v školách? 

Niektorí učitelia zastávajú názor, že téma vojny do školy nepatrí a mali by sa o nej s deťmi zhovárať rodičia. S takýmto postojom sa nestotožňuje učiteľ Michal Bohuš, podľa ktorého je škola nielen vzdelávacou, ale aj výchovnou inštitúciou.

„Učitelia by sa nemali vyhýbať tejto téme, ak to žiakov zaujíma. Samozrejme, nemali by pretláčať svoje názory. Je však rozdiel, ak niečo pretláčate a ak poviete svoj názor. Ja som napríklad nikdy nemal problém povedať svojim žiakom, koho budem voliť, ale vysvetlil som aj prečo. Je to tiež dobrá príležitosť ukázať im, ako vyzerá kultivovaná diskusia a argumentácia,” dodáva učiteľ dejepisu.

Prípadné názorové rozdelenie medzi učiteľmi a rodičmi nemusí byť problém ani podľa psychológa Ondrušeka. „Je šťastie, ak rodičia a učitelia hovoria to isté. Je však v poriadku, ak dieťa počuje niečo iné doma a v škole, lebo je to pôda pre ďalšie otázky a samostatnú interpretáciu,” hovorí odborník na konflikty. V prípade vyostrenia názorov, keď napríklad učiteľ šíri dezinformácie alebo obhajuje vojnu, je však podľa neho potrebné zakročiť. 

Podľa Dušana Ondrušeka sa treba pripraviť na to, že názorové strety budú čoraz častejšie aj v prostredí školstva. „Kontaktujú nás univerzity, ktoré riešia napätia medzi ruskými, ukrajinskými a bieloruskými študentmi na internátoch. Skôr či neskôr sa ozvú stredné a základné školy. Dochádza k rozdeleniu v niektorých učiteľských zboroch, kde sa ľudia začínajú deliť na putinovské a protiputinovské strany, ako sa delili na zástancov a odporcov očkovania. Takáto polarizácia sa už deje a nie sme na to pripravení,“ upozorňuje Ondrušek. 

Nemusia to byť však len učitelia, ktorí sa postavia na stranu Putina. Jeho sympatizanti sa nájdu aj medzi rodičmi, ktorí podľahli rôznym dezinformáciám a konšpiračným teóriám. Diskusia s nimi môže byť náročná, keďže ide o stret dvoch hodnotových rámcov.

„Ak nevieme v diskusii s takýmto rodičom argumentačne vyhrať a získať ho na svoju stranu, snažme sa aspoň o koexistenciu našich protichodných názorov,“ radí Ondrušek. V konečnom dôsledku by si podľa neho každý učiteľ mal uvedomiť, že jeho partnerom do dialógu nie je rodič, ale dieťa.