Profesionálna koučka Zuzana Valábková: Materstvo často zmení aj ženy karieristky (rozhovor)

„Rýchle životné tempo sa stalo štandardom nášho sveta. Žijeme v takej instantnej dobe, že potrebujeme a chceme mať všetko rýchlo a takmer s ničím nie sme spokojní. Navyše, málokedy vieme nájsť vo svojom živote niečo pozitívne. Vo svete veľkých emócií a podnetov, ktoré v nás vyvolávajú sociálne médiá, aj vidieť napríklad kvitnúcu čerešňu alebo dať si dobrý koláč vnímame ako normu. Akoby sme už nedokázali vnímať jemnosť,“ poznamenáva Zuzana Valábková.

Rozprávali sme sa s ňou o jej ceste ku koučovaniu, ako zmenilo jej vnútorné nastavenie, ako ho využíva pri výchove svojich desiatich detí. V čom koučing môže pomôcť veľmi zaneprázdneným ľuďom a o čom bude hovoriť na Ženskej katolíckej konferencii?

Ako ste sa dostali ku koučovaniu?

S koučovaním sa to u mňa začalo zaujímavo. Bola som už mamou a s manželom sme mali v tom čase doma už osvojenú súrodeneckú štvoricu. Ako to už býva, aj ja som mala s deťmi nejaké problémy, a vtedy ma jeden môj známy pozval na koučovací výcvik. Bol to môj prvý zážitok s koučovaním. Bola som tam ako klient a bolo to prvýkrát, keď som zažila niečo iné ako zvyčajne. Dovtedy som sa totiž stretávala s prístupom, kde som skôr dostávala rady a vnímala som aj značné predsudky, že sme si k sebe vzali ďalšie štyri deti.

Nečakali ste to?

Nuž, bolo to pre mňa prekvapujúce. Myslím, že som očakávala viac podpory z okolia, že ak niečo také človek spraví, nebudeme ho strašiť tým, čo tie deti urobia, ako sa to všetko zle skončí a podobne. Samozrejme, my sme si s manželom uvedomovali realitu a to, čo znamená žiť so štyrmi deťmi, ktoré sú v zásade, poviem to tak, že cudzie, a predsa vaše. Po zážitku z koučovania som si však zrazu uvedomila, že je to prístup, ktorý veľmi prenecháva kompetencie druhej osobe. Zrazu som sa cítila nie ako tá, ktorú niekto poúča, vysvetľuje jej, ale skôr ako tá, ktorej sa niekto niečo pýta, úprimne sa zaujíma a otvára nejaký priestor. Začali mi docvakávať nejaké súvislosti a bolo to prvýkrát, keď som si z nejakého stretnutia, ktoré som považovala za poradenské, odniesla niečo, čo zafungovalo aj doma. 

Ako sa táto skúsenosť, ktorá sa neskôr pretransformovala do vašej profesie, prelínala s vašou rolou manželky a mamy veľkej rodiny a ovplyvňovala ju? 

Kvôli rodičovstvu som sa dostala ku koučovaniu, tam niekde začal ten prienik. Potom ako som absolvovala viaceré výcviky, som si v istom momente povedala, že toto je niečo, čo ma fakt zaujíma, je to veľmi funkčné a chcela by som to robiť na profesionálnej úrovni. Začala som to teda intenzívne študovať. Zo začiatku som bola zo všetkého veľmi nadšená. Odrazilo sa to hlavne doma a vo výchove, kde som začala poznatky z koučingu využívať. Chvíľami to bolo aj vtipné. Každopádne, koučovanie sa čím ďalej tým viac stávalo akousi mojou súčasťou. Už to nebolo len o skúšaní nejakých otázok a reflexií či dávaní si pozor na niektoré slová a výrazy, ovplyvnilo to moje celkové nastavenie, vedomé i nevedomé. Môj mindset sa jednoducho zmenil. 

V čom?

Koučovanie je primárne o tom, že sa počas neho nezameriavame na problém. My neskúmame to, kde sú korene problému. Zameriavame sa skôr na to, ako čo najrýchlejšie prísť k nejakému riešeniu. Toto je podľa mňa pre život zásadné. Uvedomila som si to hlavne na sebe. Predtým som bola človekom, ktorý sa rád babral v problémoch a rozoberal ich. Dnes to už tak veľmi nerobím. Situáciu dokážem oveľa rýchlejšie vyhodnotiť a oveľa viac času trávim tým, že sa bavím s ľuďmi okolo seba o nejakom riešení. Pod vplyvom koučovania, ktoré ponúka veľký rešpekt a slobodu, som sa tiež stala „domaškoláckou“ mamou. Štvrtý rok máme syna na domácom vzdelávaní. 

Tiež sa veľa vecí prenieslo aj do partnerského vzťahu, kde je viac prítomná otvorenejšia a transparentnejšia komunikácia. Ak chce človek pracovať so svetom iných ľudí, musí veľa práce spraviť aj sám na sebe a toto sa, samozrejme, úplne prenesie aj do partnerského vzťahu, aj do rodičovstva. V zásade vznikol v mojom svete veľký priestor na diskusiu, skutočný záujem, ochotu vytvárať dohody s ľuďmi, ktorí okolo mňa žijú. Veľmi to prispieva k životnej harmónii. 

Mali ste teda aj vy spočiatku tendenciu mať všetko vo výchove detí pod kontrolou?

Myslím, že áno. Na začiatku som prežívala väčšiu zodpovednosť za všetko, čo sa dialo okolo mňa. Vravela som si: ,Kto má byť zodpovedný, ak nie ja?‘ Veľmi som chcela, aby boli veci správne. Myslím si však, že nás dosť vychoval aj samotný život s našimi deťmi. Pri nich si totiž môžete niečo naplánovať a o pol hodinu je všetko úplne inak. Dnes dokážem za pochodu meniť veci a vôbec ma to nevyrušuje. Voľakedy som chcela mať veci viac pod palcom. Koučing ma však naučil aj to, ako prenechávať väčšiu časť zodpovednosti ostatným. 

Až mám dnes niekedy pocit, že moje deti by v niektorých situáciách chceli, aby som rozhodla za ne. (Smiech.) Niekedy im možno nechávam až taký priestor, že občas by im nie že pomohlo, ale aspoň dobre padlo, ak by niekto urobil to rozhodnutie namiesto nich. Nechať to na ne je totiž aj pre ne samotné tá zložitejšia cesta, ktorá prináša aj dôsledky, keď si musia niektoré veci dobre premyslieť, vyriešiť a vykomunikovať. Tej kontroly je teda v súčasnosti asi minimum a už by som to ani nenazývala kontrolou, ale skôr nevyhnutnými výchovnými momentmi. Ja to nazývam „ozvučovaním“ vecí, o ktorých si myslím, že je dôležité, aby boli povedané nahlas. 

Keď vytvoríte dostatočne veľký priestor slobody a diskusie, v momentoch, keď musíte ako rodič rozhodnúť, dieťa jednoduchšie počúvne.

Vraveli ste, že vás veľká rodina tiež v mnohom vyformovala a oslobodila. Nie je to práve často výhoda početných rodín, kde je každé dieťa iné a bez flexibility a individuálneho prístupu by to asi nefungovalo?

Mám skúsenosť, že to vie byť aj inak. Nemyslím si, že v mojom prípade to bolo len tým, že mám veľkú rodinu. Ak by som nebola aj odborne podkutá, asi by sa mi niektoré veci ťažko prenášali do rodiny a možno by som skôr isté veci robila trochu ľudovo. K niečomu by ma asi ten život dohnal, vďaka svojim znalostiam a zručnostiam však dnes dokážem robiť veci oveľa vedomejšie. Viem, aký výsledok môžem očakávať, a cítim sa istejšie a stabilnejšie. Poznám však aj veľké rodiny, ktoré sa spolu nerozprávajú o veciach, „neozvučujú“ to, čo by malo byť povedané. Nemyslím si teda, že veľká rodina vám stačí na to, aby ste dokázali niektoré veci zmeniť.

Prenechať zodpovednosť na dospievajúcom dieťati je jedna vec, ako to však robíte pri mladších deťoch? Kde je tá zdravá hranica toho, kde rozhodujete vy ako rodič a kde necháte dieťa, aby sa rozhodlo samo? 

Moja skúsenosť, o ktorú sa často delím aj so svojimi priateľmi, ktorí nemajú deti, je, že keď vytvoríte dostatočne veľký priestor slobody a diskusie, v momentoch, keď musíte ako rodič rozhodnúť o zásadných veciach, dieťa oveľa jednoduchšie počúvne. Rozumie totiž, že keď sa už ja ako mama raz rozhodnem a niečo poviem, tak to myslím vážne a nezneužívam to. 

Čo sa týka menších detí, moja najmladšia dcéra má tri roky a vidím, že ju vychovávam úplne inak ako dcéru pred dvadsiatimi rokmi, keď som mala predstavu, ako sa všetko má. Uvedomujem si, že so staršou som oveľa viac bojovala. Dnes – aj tým, že toľko detí prešlo mojimi rukami, ako aj pod vplyvom vlastnej profesie – dokážem byť k svojej najmladšej oveľa vnímavejšia a rešpektujúcejšia. Sú veci, na ktorých netrvám ako kedysi, a vidím, že ten vzťah je iný. 

Stretávate sa s nepochopením v tom, ako pristupujete k svojej najmenšej dcére?

Možno trochu u mojej mamy. Niektoré veci by asi ona robila inak alebo ich vidí inak, ale nie je to niečo dramatické. Nemáme v tom medzi sebou rozpor. Čo sa týka širšieho okolia, nikdy som sa s tým nestretla. Chcem však povedať, že aj my ako rodičia trváme pri svojich deťoch na určitých veciach. Sloboda neznamená svojvôľa. Neučíme svoje deti, že ich sloboda je nekonečná a môžu si robiť, čo chcú. Myslím si, že v tom treba nájsť zlatý stred. Ja sama som niekedy vnútorne kritická voči mamám, ktoré dovolia svojim deťom všetko. Podľa mňa sa deti vo svojvôli strácajú a často sú samy nervózne z toho, že nepoznajú žiadne hranice. 

Čo by však malo byť pre rodičov, ktorí nevedia, ako dieťaťu nastaviť pravidlá, tým vnútorným kompasom?

Môžem hovoriť iba zo svojej skúsenosti. Myslím si, že mám nejaké nastavené pravidlá, a zdá sa mi, že tými rokmi hľadám to, čo je funkčné. Ak napríklad moje dieťa behá po kostole a vyrušuje ostatných, opýtala by som sa: ,Naozaj to rezonuje s mojimi hodnotami? S tým, čo považujem za správne? Slúži to môjmu dieťaťu, našej rodine?‘ Treba si len dovoliť klásť tieto otázky, pretože proces overovania je dôležitý. Toto pomáha mne. A opäť, treba si uvedomiť, že svojvôľa často ubližuje druhým ľuďom, sloboda prináša, naopak, viac vedomého rozhodovania sa.

Problém môže byť práve v tom, čo hovoríte, že dnes mnohí rodičia nemajú čas reflektovať nielen jednotlivé situácie, ale ani svoje vnútorné nastavenia a smerovanie. Uvedomujú si napríklad ľudia, ktorých koučujete, že sa potrebujú zastaviť? 

Asi je to veľmi rôzne. Keď už niekto za mnou prichádza, pravdepodobne ho niečo trápi. V našej profesii sa hovorí, že keď za mnou klient prichádza, tak sú len dve možnosti, čo chce. Buď chce od niečoho odísť, alebo chce k niečomu smerovať. Môžem vám ale povedať, že tých, ktorí sa potrebujú naozaj niekam nasmerovať, je oveľa menej ako tých, čo potrebujú od niečoho odísť. V zásade psychoterapeutov, poradcov alebo koučov vyhľadávajú ľudia, ktorí už majú nejaký kamienok v topánke a už ich tak veľmi tlačí, až si povedia, že s tým už musia dačo robiť. 

Potom sa stretávame s tým, že ľudia prídu a čakajú, že máme čarovnú paličku, niečo sa stane, ja niečo poviem alebo urobím a celá situácia bude vyriešená. Sú rôzni ľudia, ktorí prichádzajú s rôznymi očakávaniami, a, ako hovorím, zväčša prichádzajú ľudia s bolesťou a nie s tým, že by chceli nejako rásť. V praxi je tých, ktorí by sa chceli niekam posúvať možno takých desať, dvanásť percent.

Ľudia často prichádzajú s tým, že sa potrebujú o veciach rozprávať, potrebujú, aby si ich niekto vypočul.

Prečo je to tak?

Povedala by som, že ide o sociokultúrny kontext. Sme takto naučení. Už len keď sa pozrieme, koľko osvety musíme robiť, aby ženy predchádzali napríklad rakovine prsníka alebo akémukoľvek inému ochoreniu. Často u nás už len riešime dôsledky. Predtým to buď nevidíme, alebo si myslíme, že z toho nejako zázrakom vykorčuľujeme. Niekedy aj vieme, čo máme robiť, a napriek tomu si to nevyberieme. Potom, keď nás to dobehne, niet inej cesty, než vyhľadať lekára. 

Keď sa pritom pozrieme na východné kultúry, tam to funguje úplne opačne. Napríklad taký lekár tam dostáva peniaze a body za to, že jeho pacienti sú zdraví. Myslím si teda, že to nejako súvisí s našou mentalitou. Mám jednu priateľku, ktorá tiež robí koučku. Raz mi vravela, že napríklad na takom Záhorí je to veľmi ťažké. Tam často ľudia povedia: ,Ja si to vyriešim sám, čo sa mi gdo do toho bude srát.‘ My starší sme boli ešte vychovávaní v tom, že musíme všetko zvládnuť sami, že požiadať o pomoc je nejaký prejav slabosti. 

Vraveli ste, že ľudia sa oveľa častejšie snažia od niečoho odísť. Čím to je? 

Myslím si, že ten život je veľmi rýchly a ľudia žijú neuveriteľným tempom. Pamätám si, že keď som bola ešte dievča, rozprávali sme sa s kamarátmi o tom, že sa v Amerike platí nájomné na týždennej báze. Človek sa tam tak môže stať bezdomovcom z týždňa na týždeň. Toto tempo nejako presakuje až k nám a stalo sa to štandardom nášho sveta. Žijeme v takej instantnej dobe, že potrebujeme a chceme mať všetko rýchlo a takmer s ničím nie sme spokojní. Navyše, málokedy vieme nájsť vo svojom živote niečo pozitívne. Vo svete veľkých emócií a podnetov, ktoré v nás vyvolávajú sociálne médiá, aj vidieť napríklad kvitnúcu čerešňu alebo dať si dobrý koláč vnímame ako normu. Akoby sme už nedokázali vnímať tú jemnosť.

Dá sa vrátiť k tej citlivosti na detaily v našom živote, pomáha v tom nejako konkrétne aj koučing?

Myslím si, že áno, ak je človek naozaj ochotný na sebe pracovať. Zo začiatku to však býva náročnejšie. Niekomu, pre koho je dôležitá religiózna oblasť, v tom môžu pomôcť napríklad duchovné cvičenia. Napríklad také kontemplatívne exercície majú veľmi podobné pravidlá ako mindfulness vo východnej tradícii – ísť do prírody, kráčať, všímať si farby, tvary a zvuky, učiť sa nehodnotiacemu postoju a spomaliť svoje premýšľanie. Ak sú ľudia v kolotoči, koučing im pomáha tým, že je jemne formálnejší. Vie ísť aj do hĺbky, zároveň je však bezpečný pre človeka, ktorý je pod vplyvom okolností emočne plochý alebo vybitý rôznymi podnetmi. Nie je to potom pre neho ako skok do ľadovej vody. Ak by ste takého človeka poslali na spomínané kontemplatívne exercície, asi by odtiaľ ušiel, možno by to vnímal ako plytvanie časom. Koučing je teda prijateľnejšia forma pre ľudí na to, aby mali priestor premýšľať, zastaviť sa a aj vypovedať to, čo zažívajú. 

Veľmi často ľudia prichádzajú s tým, že sa potrebujú o veciach rozprávať, potrebujú, aby si ich niekto vypočul. Máme okolo seba veľmi málo priestoru alebo ľudí, ktorí nás naozaj vypočujú bez toho, aby interagovali s naším príbehom, aby nás chceli zachraňovať, pomáhať nám, smerovať nás niekam alebo nám radiť. Oni to robia veľakrát s láskou, ale niekedy naozaj potrebujeme len svoj vlastný priestor, zostať v tom bytí. Často sa práve v tomto priestore potom ľuďom vyjasní, čo vlastne chcú, a odtiaľ sa už dá v menších krokoch kráčať dopredu.

Vychádza z ľudí okrem potreby vyrozprávať sa aj túžba po tichu a duchovne? 

Súčasťou koučovania je aj ticho, ktoré klientom doprajeme. Preto vravím, že je to taký formálnejší spôsob. Keď sa ľudia vyberú na duchovné cvičenia, je to „pecka“, ale niekedy tým, ktorí sú zahltení, stačí, že im položím otázku, oni začnú premýšľať a ja im dám priestor, neinteragujem hneď. Nechám im minútu, dve, tri ticha. Tri minúty ticha vedia byť pre človeka, ktorý je zvyknutý neustále s niekým a niečím interagovať – od momentu, keď vstane a chytí do ruky mobil, až do momentu, keď ide spať –, veľmi liečivé. Títo ľudia majú zrazu iný zážitok. Niekedy sa v tom môžu cítiť neisto. 

Ako som však povedala, ide o poces v spoluvytváraní s klientom. Je to tak, ako keby ste klientovi dali rozostavanú stavebnicu lega, ktorú si môže nanovo vystavať. Často sa pritom aj ja musím sama seba pýtať, o čom by sme sa s klientom mali teraz ďalej rozprávať, aká je cesta, ktorou by sme mali teraz ísť, čo by sme mali skúmať ďalej, aby to pre neho bolo zmysluplné.

Odnášate si ako koučka z týchto stretnutí aj vy niečo pre seba?

Mňa osobne koučing privádza k väčšej pokore. Keď pracujem s ľuďmi a vidím, čo žijú a ako to žijú, častokrát som jediný človek, ktorý dokáže nahliadnuť do ich naozajstného premýšľania. Vo svetle koučovania som často videla aj to, že čo navonok môže vyznieť ako to, že človek chcel urobiť nejaké zlo, chcel niekomu ublížiť, v kontexte našich rozhovorov a vysvetľovania toho, ako to klient prežíval a vnímal, je to často až odzbrojujúce. V tomto ma koučing naučil prestať hodnotiť druhých. 

A potom si myslím, že sa stále učím. Keď počúvam ľudí, ako veci riešia a ako o nich uvažujú, je to fascinujúce. Môžete mať totiž za sebou prax, päťdesiatich ľudí, ktorí priniesli rovnakú tému, ale cez to všetko bude každý rozhovor úplne iný a jedinečný. Až sa človek pozastaví nad tým, že jedna téma môže mať toľko scenárov. 

Nepokúša to človeka k tomu, že bude veci relativizovať?

Nemôžem povedať, že som relativista. Moje hodnoty sú celkom jasné, ale zároveň som opatrná a mám rešpekt voči príbehu iných ľudí. Častokrát totiž naozaj nevieme, čo človek prežíva a aké pohnútky ho viedli k niektorým jeho činom a rozhodnutiam.

Vraveli ste, že niektorí ľudia sú vplyvom okolia emočne plochí. Dokážu aj napriek tomu ísť na hĺbku, reflektovať svoj život alebo to bez tých emócií nie je možné?

Ak by som to mala povedať z pohľadu koučovania, mojou prácou je sprevádzať človeka tam, kam chce ísť on. Ako koučka teda nikdy netlačím človeka, že musí skúmať svoje emócie, musí nutne skúmať svoje vnútro a svoje hodnoty. Spomeniem to, spýtam sa na to, ako to súvisí s jeho hodnotami, ale keď vidím, že tam nie je doslova život a človek nemá kapacitu, aby na to reagoval, tak sa posúvam iným smerom. 

Treba si uvedomiť, že keď človek prichádza na koučovanie, tak má nejaký zámer. Väčšinou ho niečo trápi a spolu hľadáme, ako by tá situácia mohla vyzerať inak, čo by chcel, aby sa zmenilo v jeho živote. Každý človek má však rozdielnu kapacitu napríklad aj takej bdelosti – byť tam so mnou, komunikovať, zažívať nejaké emócie. Samozrejme, každý niečo zažíva, nie každý si je však vedomý toho, že by s tým mal nejaký kontakt, a nie každý to vie aj verbalizovať. Z pohľadu mňa ako koučky je preto dôležité stretnúť človeka tam, kde je. Ak sa človek nechce venovať emóciám a rozprávať sa o pocitoch, tak to rešpektujem. V korporátoch je to inak veľmi bežné. 

Prečo?

Myslím si, že ide o úplne iný svet. Je tam veľmi veľký tlak na výkon. Biznisový svet chce potenciál týchto ľudí naozaj čo najviac využiť. Aj keď, samozrejme, nie je korporát ako korporát. Dnes sa už niektoré spoločnosti naozaj začínajú zaujímať o „wellbeing“ svojich zamestnancov, venujú sa aj téme vyhorenia a podobne. Pri tom strednom alebo vyššom manažmente, kde majú ľudia veľa zodpovednosti, uznania, majú autoritu, musia sa veľa rozhodovať, však často ľudia nemajú ani chvíľku na to, aby sa zamysleli nad tým, ako sa v tom celom cítia. Zažila som naozaj nespočetne veľakrát, keď sa klient tváril, akoby som bola najväčší ezoterik na svete, a ja som sa ho len opýtala na to, ako sa v tom všetkom cíti.

Mnohé ženy, ktoré odišli z veľkých korporátov a majú dnes deti, často povedia, že toto prostredie už nie je pre nich.

Onedlho vystúpite na Ženskej konferencii. O čom budete ženám prednášať?

To, s čím ma organizátori oslovili, je, aby som rozprávala o sebarealizácii v kontexte toho, že som mama a zároveň sa venujem aj podnikaniu. Častokrát si všímam, že mnohé ženy berú svoju úlohu tak, že by sa mali venovať deťom, mali by byť k dispozícii manželovi a napĺňať potreby všetkých okolo, mnohé z nich pritom majú túžbu robiť niečo vlastné. Postupne ako dozrievajú a aj tie deti im odrastajú, sa zrazu táto potreba začína objavovať. Toto bude teda asi aj témou: ako si dopriať sebarealizáciu, ako si na ňu nájsť čas aj popri väčšej rodine.

Je otázka sebarealizácie skôr problémom žien z kresťanských spoločenstiev alebo to všeobecne riešia ženy naprieč celou spoločnosťou?

Ťažko povedať, asi je to – na základe môjho pozorovania – viac prítomné v tých kresťanských komunitách. Možno sa to tam viac očakáva a súvisí to aj trošku s minulosťou, ako boli v niektorých komunitách dievčatá vychovávané. Ich povinnosťou bolo, aby sa vydali, boli mamami, aby sa starali o manžela a domácnosť. Donedávna to ešte tak bolo v mnohých týchto spoločenstvách. 

Tam je toho asi viac, rovnako ako aj predstáv, ako by veci mali a nemali byť. Stereotypnejšie chápanie som si všimla aj tam, kde ľudia podľa Božieho slova vnímajú pokrivene ženu ako tú, ktorá má byť podriadená. Vytiahli si z toho veci, ktoré sa dajú veľmi zneužiť v partnerskom vzťahu alebo v rodinnom živote. Ak má potom žena väčší dar líderstva alebo sebarealizácie, prípadne dokáže priniesť viac financií do rodiny, v tom kresťanskom prostredí je to obrovský problém. 

A čo sa týka širšieho nazerania, je to aj všeobecný problém, hlavne pokiaľ ide o pracovné prostredie, kde sa napríklad na ženy, ktoré majú rodiny, pozerá ako na problém. Mnohé ženy, ktoré odišli z veľkých korporátov a majú dnes deti, už často povedia, že toto prostredie nie je pre nich. Nechcú tam už ako mamy byť. Zrazu, keď majú tieto ženy rodiny, začínajú inklinovať viac k humanitným veciam, hľadajú si nejakú umeleckú realizáciu alebo nejaký výcvik, viac reflektujú na svoje ženstvo a materstvo. S týmto sa stretávam naozaj často.

Mení teda materstvo ženy, ktoré si predtým vo veľkých firmách budovali kariéru?

Áno, moja skúsenosť je, že áno. Buď sú tu ženy, ktoré sa chcú vrátiť do roboty, dajú deti skoro do jaslí a berú to ako nutné zlo. Svoje deti však milujú, to nechcem spochybňovať. Väčšinu žien však materstvo a rodičovstvo naozaj zmení. Premýšľajú potom o novej práci alebo sa chcú realizovať v podnikaní, lebo zrazu zistia, že to, čo robili pre veľké firmy, už s nimi nerezonuje, už to nenapĺňa ani ich potreby, ani hodnoty.

Ak sa žena rozhodne popri úlohe manželky a mamy aj naplno sebarealizovať, čo by pre ňu malo byť tým kľúčom k rovnováhe, aby sa to na ňu všetko raz nezrútilo?

Myslím si, že na to, aby sme mali nejaký balans, musíme niektoré veci pustiť, aby iné veci mohli do nášho života prísť. V prvom rade je pritom dôležité byť k sebe láskavé, trpezlivé, pretože prídu v živote aj obdobia, keď sa nebudeme môcť realizovať tak, ako by sme si to predstavovali. Treba to prijať a uvedomiť si, že časom bude toho priestoru viac. Nemôžeme mať v rukách príliš veľa, veľa kontroly, povinností, zodpovednosti za všetko, za riadenie planéty. Ľudia chcú často všetko dokonalé, a to mierou natrasenou a vrchovatou, nie je to však možné. Pre každého má deň 24 hodín a musíme si preto rozumne vyberať.

Kto je Zuzana Valábková 
Pochádza z Modry, mesta pod Malými Karpatmi. Je mamou desiatich detí, z ktorých si aj s manželom osvojila štyri. Je tiež profesionálnou koučkou, mentorkou a certifikovanou supervízorkou v oblasti profesionálneho koučovania.