Mama štyroch detí: Zničili mi život, ktorý som si plánovala (rozhovor)

„Často ma hnevalo, keď som videla páry, ktoré bojovali za život od počatia, ale keď tehotenstvo prišlo, tak to tajili niekoľko mesiacov,“ hovorí  Alžbeta Mohyláková.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Vízia spoločného života manželov Mohylákovcov bola po svadbe jasná – najprv prežiť prvý rok vo dvojici a až potom začať plánovať deti. Plány sú však na to, aby sa menili, a tak sa manželia zhodli, že by prvé dieťatko predsa len chceli čím skôr. Podarilo sa. 

Alžbeta a Štefan cítili ohromnú radosť a aj v tomto momente mali jasný plán – deliť sa o toto šťastie so svojím okolím od samého začiatku. Vtedy však ešte netušili, že zakrátko ich radosť vystrieda bolesť zo straty. „Existuje taký zoznam fráz, ktoré netreba hovoriť rodičom, ktorí prišli o bábätko. My sme si vypočuli asi všetky. Jedna, ktorá sa ma však asi najviac dotkla, bola: Ešte budete rodičia. Vtedy som si povedala: ale my už rodičia sme,“ rozpráva svoj príbeh Alžbeta Mohyláková.

Ako sa so stratou dieťaťa dokázali vyrovnať, prečo je podľa Alžbety dôležité, aby páry hovorili o tejto skúsenosti vo svojom okolí otvorene? A čo si uvedomila, že potrebuje na to, aby bola dobrou mamou? 

Betka, sedíme u teba doma, kde je s nami aj tvoj druhorodený syn Tobiáš, a ty si v takmer finálnom štádiu tehotenstva, ktoré je vlastne štvrtým za posledné štyri roky. Vaša cesta za vytúženou rodinou však nebola vždy taká jednoduchá ani radostná. Ako veľmi sa líšila od vašich prvotných predstáv?

Keď sme sa s manželom pred svadbou rozprávali o svojich plánoch, vízia bola, že rok po svadbe si chceme nechať sami pre seba a až potom začneme plánovať bábätko. Prvý mesiac po svadbe sme si povedali, že túto víziu zmeníme a že chceme bábätko hneď.

Prečo? Čo bol dôvod?

Nebol tam nejaký výrazný dôvod, jednoducho sme to takto cítili. Hoci možno istým zlomom bolo, keď mi niekoľko dní meškala menštruácia a ja som sa začala tešiť z toho, že by som mohla byť tehotná. Nakoniec som nebola. Vtedy sme si však povedali, že asi sa nám nechce čakať celý rok. Rozhodli sme sa teda, že sa tejto možnosti otvoríme. 

Keďže som už vtedy ovládala symptotermálnu metódu, vedela som, že pokiaľ mám dobré záznamy a nenájdem v cykle nijakú chybu, tak by sa to zhruba do šiestich mesiacov malo podariť. Nič sa však nedialo. Obrátili sme sa preto na moju lekárku. Dohodli sme sa, že tomu ešte dáme jeden – dva mesiace, a ak sa nám ani tak nepodarí otehotnieť, začneme hľadať príčinu. No a na ďalší mesiac som otehotnela. (Smiech.)

Uvažovala si spätne, čo bolo príčinou toho, že sa vám to tie prvé mesiace nedarilo?

Keď som si spätne vyhodnocovala tabuľku a všetky faktory, jediným výrazným faktorom, ktorý mi vyskakoval, bol stres. Dva roky predtým som učila v rómskej triede a potom som zmenila zamestnanie a pracovala som na Luníku IX. Bolo to extrémne stresujúce prostredie, čo sa prenášalo aj domov, do rodiny a predovšetkým sa to odrážalo fyzicky na mojom tele. V tom období som zažila aj prvý panický záchvat. Potom však prišiel, chvalabohu, covid a ja som zostala na home office. Upokojila som sa a vtedy sa nám podarilo otehotnieť.

Na základe toho, čo hovoríš, vidno, že si veľmi pragmatický človek. Potrebuješ dáta, fakty, podľa ktorých sa asi aj primárne rozhoduješ a plánuješ. Niektoré mladé páry si podobne, ako si to spomínala ty, plánujú život po svadbe a možno neuvažujú nad tým, čo ak niečo nebude fungovať, čo ak nebude možné mať rodinu. Mali ste takéto témy s partnerom vykomunikované?

Áno, rozprávali sme sa o deťoch, koľko by sme ich chceli a podobne. Musím však povedať, že už na predmanželskej príprave sme boli prekvapení z toho, že keď padla otázka o počte detí, 90 % párov sa ozvalo, že nemali túto otázku prediskutovanú, a to sa týkalo len počtu detí. My sme mali prediskutovanú aj otázku, čo v prípade, že by sme deti mať nemohli, aké máme možnosti a ako by sme mohli postupovať. 

Prvý rok manželstva sme tiež využili na absolvovanie semestrálneho programu Teológia tela, v rámci ktorého sme si ešte viac upevnili vedomosti aj svoje rozhodnutie, ako to s deťmi chceme mať a čo v prípade, ak by sa nám nedarilo. Boli sme otvorení aj otázke adopcie. Ďalšia vec, na ktorej sme sa dohodli, bola, že v prípade, že sa nám nebude dariť s počatím, chceme akékoľvek vyšetrenia absolvovať súbežne naraz, aby sme nestrácali čas a nezameriavali sa len na problém u jedného, ak by to mohol byť problém nás oboch. Keď však došlo na to, že sa nám nedarí, samozrejme, že sme boli obaja v strese.

Po ceste domov som sa zastavila pri kostole. Napadla mi tam myšlienka, že tento prvý syn je pre nebo.

Veď to… Keď sa plány stretnú s realitou, niekedy to môže naozaj zaškrípať, veľa robia emócie. Vo vašom prípade však táto neistota netrvala dlho.

Áno, po vyše polroku sa nám podarilo otehotnieť. Od začiatku sme sa dohodli, že to nebudeme zakrývať či tajiť. Odkedy mi teda vyšiel pozitívny tehotenský test, podelili sme sa s touto správou s rodinou i priateľmi. 

Mnohé páry prvé mesiace, tak ako hovoríš, čakajú. Možno práve z obavy, že by všetko nemuselo ísť podľa plánu. Prečo ste sa rozhodli ísť s touto správou von hneď od začiatku?

Boli sme presvedčení, že toto naše dieťa je dieťaťom od počatia a nebudeme si vymýšľať výhovorky, prečo mi je zle alebo prečo nemôžem to alebo ono. Tešili sme sa. Absolvovali sme prvú prehliadku u gynekológa, ktorý mi tehotenstvo potvrdil. Na prvom ultrazvuku však ešte nebolo vidieť srdiečko, preto mi lekár nariadil ďalšiu kontrolu o dva týždne. Môj manžel ju nemohol pre covid absolvovať so mnou, a tak som sa tam vybrala s jednou dobrou priateľkou. Na kontrole mi lekár oznámil, že srdce nášho dieťatka už nebije. Tejto správe som najprv čelila sama, potom s kamarátkou. Domov som prišla s plačom. 

Už predtým sme sa s manželom rozprávali o mene pre svoje dieťa. Mali sme vybrané meno pre dievča aj pre chlapca, ale ani jedno z týchto mien mi v tejto situácii na toto naše dieťa nesedelo. Celú cestu od lekára som preto premýšľala, a keď som prišla domov, oznámila som manželovi s fotkou z ultrazvuku v ruke, že toto je Ján Pavol. Ešte pri kostole, kde som sa po ceste domov zastavila, mi napadla myšlienka, že tento prvý syn je pre nebo.

Zdroj: Archív A.Mohylákovej

Čo ti pomohlo vyrovnať sa s touto stratou?

Po návšteve svojho gynekológa som absolvovala ešte jednu kontrolu. Tá potvrdila to isté. Krátko nato u mňa nastal spontánny potrat, pre ktorý som skončila v nemocnici. Boli sme však pomerne dobre pripravení a mali sme všetky vyplnené papiere na to, aby sme mohli bábätko pochovať. Lekárov sme o svojom rozhodnutí upovedomili už v prvej chvíli, všetci boli ochotní a vyšli nám v ústrety. Keď ma na druhý deň pustili domov, išli sme hneď na cintorín.

Bojovala si popri svojom nastavení s nejakými výčitkami alebo sebaspochybňovaním?

Áno, vyčítala som si napríklad aj takú drobnosť, že som niesla ťažký nákup. Uvedomila som si však, že veľa párov okolo nás tiež prišlo o dieťa, nikto však o tom nerozprával. Keď sme o tom zrazu začali nahlas hovoriť – ľudia totiž vedeli, že sme čakali dieťatko –, veľa párov sa nám začalo ozývať s tým, že majú podobnú skúsenosť, nie každý však mal možnosť svoje dieťa pochovať. My sme túto možnosť mali a spätne to považujem za jednu z najuzdravujúcejších skúseností. Bez toho by to bolo veľmi náročné. 

My dnes vieme, kde je hrobové miesto, a môžeme sa tam ísť kedykoľvek pomodliť. Dali sme svojmu dieťaťu meno, dali sme za neho odslúžiť svätú omšu a takto sa nám podarilo uzatvoriť proces smútenia. Nemuseli sme sa nijako pretvarovať. Všetci vedeli, že smútime. Ja som sa nejaké dva týždne nechcela s nikým stretávať, iba s najbližšími priateľmi, a ostatní to rešpektovali, lebo vedeli, čím sme si prešli.

Rozumiem, že ste sa s tým podelili s rodinou a priateľmi. Ty si však k tomu napísala aj dlhý status na sociálnych sieťach. Odkiaľ vyvierala táto potreba hovoriť o vašej skúsenosti aj verejne? 

Išlo asi o také dve roviny. Jedna z nich bola tá, že ma často hnevalo, keď som videla páry, ktoré bojovali za život od počatia, ale keď tehotenstvo prišlo, tak to tajili niekoľko mesiacov. Prišlo mi to, ako keby ani nečakali dieťa, a proti tomu sme chceli nejako bojovať, a to práve tým, že sme sa od úplného začiatku netajili tým, že čakáme bábätko. To bola jedna vec.

Druhá vec bola, že sme chceli aj verejne priznať, že toto je naše dieťa, respektíve že toto bolo naše dieťa. Existuje taký zoznam fráz, ktoré netreba hovoriť rodičom, ktorí prišli o bábätko. My sme si vypočuli asi všetky. Jedna, ktorá sa ma však asi najviac dotkla, bola: „Ešte budete rodičia.“ Vtedy som si povedala: ale my už rodičia sme. Toto dieťa sme počali, mali, bolo tu nejaký čas s nami a ide o úplne inú skúsenosť ako u ľudí, ktorým sa nedarí počať a nikdy tehotenstvo ani nezažili. Pre nás teda toto uvedomenie, že sme rodičia a že toto bolo naše dieťa, ktoré má aj svoje meno, bolo veľmi dôležité odkomunikovať.

Mnohí ľudia boli vďační za to, že o našej strate hovoríme verejne, pretože oni to takto nedokázali.

Dôvod nehovoriť o takejto skúsenosti však môže byť aj veľmi prostý: jednoducho si pár stráži svoje súkromie a chce sa s touto stratou vysporiadať po svojom. Tomu sa asi dá rozumieť…

Určite. Ale zároveň si myslím, že tu veľmi platí príslovie: Delená radosť – dvojnásobná radosť. Delený žiaľ – polovičný žiaľ. Tým nevravím, že každý je nastavený hovoriť o tom verejne, ale minimálne v kruhu blízkych priateľov alebo rodiny by táto téma nemala byť tabu. 

Vravela si, že vám veľa párov písalo s tým, že aj oni zažili podobnú skúsenosť. Stretli ste sa aj s otázkou, prečo o tom takto otvorene hovoríte?

Nie, reakcie boli veľmi pozitívne. Mnohí ľudia boli vďační za to, že o tom hovoríme verejne, pretože oni to takto nedokázali. Bolo to povzbudením aj pre nás, aby sme sa ani v budúcnosti nebáli otvorene hovoriť o týchto veciach. Manžel o tom povedal napríklad aj v práci, kde zrazu vysvitlo, že jednému jeho kolegovi sa to stalo trikrát, ďalšiemu dvakrát… Nikto však nikdy nehovoril o týchto deťoch.

Niekto však naozaj nemusí takúto stratu výraznejšie prežívať, respektíve sa dokáže cez túto bolesť preniesť relatívne rýchlo. Rozumieš aj takémuto postoju?

Popravde, aj my sme sa cez to „relatívne rýchlo“ preniesli, aspoň teda oproti iným párom, ktoré napríklad nemali možnosť dieťatko pochovať a dôstojne sa s ním rozlúčiť. V realite som sa stretla s pármi, ktoré sa prvé mesiace tvárili, že to zvládajú v pohode, ženy sa rýchlo vrátili do práce, no potom, o pár týždňov či dokonca rokov, sa ich bolesť vyplavila na povrch iným spôsobom, či už v podobe depresií, partnerských problémov, či blokácií voči ďalšiemu tehotenstvu. 

Tak, ako vravíš, strata dieťaťa môže výrazne zasiahnuť aj partnerský život. Poznačilo to nejako ten váš?

Pokiaľ ide o nejakú emocionálnu rovinu, mala som pocit, že svojej strate čelíme s manželom veľmi podobným spôsobom. Zaujímavé je, že zväčša sa po takejto strate zameriava na bolesť ženy a muži sú v tomto obchádzaní, ja som však veľmi intenzívne cítila, že môj muž smúti tiež a tiež si prechádza bolesťou. A keďže sme sa o svojom prežívaní rozprávali aj medzi sebou, mala som pocit, že v tom smútku nie som sama a že v tej bolesti tam bol pre mňa môj manžel. 

Tiež sme s manželom po tejto skúsenosti potrebovali viac spoločného času. Šli sme preto na kurz Rút. Je to kurz, ktorý organizuje Centrum pre rodinu na Sigorde. Aj toto bolo veľmi uzdravujúce, pretože sme tam stretli veľa párov, ktoré hovorili o podobnej skúsenosti spontánneho potratu. Jedným z najsilnejších momentov bolo, keď nám na konci ponúkli, že sa za nás a naše nenarodené dieťa pomodlia…

Zdroj: Archív A.Mohylákovej

Netrvalo však dlho a otehotnela si druhýkrát. 

Áno. Rozprávali sme sa o ďalšom dieťati a zhodli sme sa, že to jednoznačne chceme skúsiť znova. Druhá z vecí bola tá, že som vedela, že potrebujem zmeniť prácu a že sa nechcem vrátiť do toho prostredia, v ktorom som bola. Nastúpila som teda do novej práce, výrazne pokojnejšej, a o nejakých päť mesiacov sme čakali bábätko opäť.

Tešili ste sa alebo to už boli po vašej prvej skúsenosti zmiešané pocity?

Určite tam boli nejaké stresy, opäť sme však všetkým s radosťou oznámili, že čakáme bábätko. Ani tento druhý pokus však nebol jednoduchý.

Čo sa dialo?

Keď som prišla na rutinnú kontrolu, záver znel, že srdiečko opäť nebije. Bola som z toho hotová. To už bol so mnou aj manžel. Veľmi som plakala, s lekárom sme sa však dohodli, že ešte počkáme a uvidíme. Vravela som si, ako je možné, že niekomu sa podarí dieťa, ani nevie ako, a nám druhýkrát zahlásia ten istý verdikt… Pýtala som sa samej seba, prečo ja, prečo my?

Dva dni sme nevedeli, na čom sme. Lekár mi ešte odporučil doplnkové testy. O pár dní nám zavolali s tým, že mám vysoké hodnoty jedného parametra, ktorý môže spôsobovať potrat v prvom trimestri. Momentálne na to existuje experimentálna liečba, ktorú mi aj navrhol, ale len v tom prípade, ak srdiečko nabehne. Pár dní nato som začala slabo krvácať, už sme si mysleli, že sme o dieťatko prišli. Zhodou okolností však srdiečko naskočilo.

Začala si teda hneď s liečbou?

Áno, brala som ju skoro celý prvý trimester a bola pomerne invazívna. Bolo mi zle, bola som zoslabnutá a vracala som. Každý ďalší ultrazvuk bol pre nás stresujúci, všetko však nasledovalo tak, ako malo. Prvý pôrod bol perfektnou skúsenosťou a jeho výsledkom bol Eliáš Štefan.

Ovplyvnila strata prvého dieťaťa tvoje prežívanie druhého tehotenstva?

Určite, pri druhom tehotenstve som sa strašne bála a pri každom náznaku niečoho sme sa išli ukázať na pohotovosť. Viem si však predstaviť, že keby sme neprišli o prvé bábätko, tak by som sa z druhého tehotenstva viacej tešila a užívala si ho.

Vravela si, že ste mali veľa vecí vykomunikovaných a naplánovaných. Zmenili ťa v tomto ohľade tieto skúsenosti?

Moja obľúbená hláška v poslednom čase je, že deti mi „zničili“ život. Nemyslím to však v tom zlom slova zmysle. Zničili môj život, tak ako som ho poznala a ako som si ho plánovala a prežívala. (Smiech.) Vždy sme si s manželom vraveli, že deti nás nebudú obmedzovať a nebudeme sa im prispôsobovať, a stále sa toho snažíme držať, ale musím priznať, že do veľkej miery som sa musela vzdať toho, čo mi bolo blízke, potlačiť to, čo som mala rada, a to hlavne prvé mesiace po narodení dieťaťa, ktoré boli veľmi ťažké. Zrazu som mala pocit, že nemám právo robiť nič iné, len sa venovať synovi. Nebolo to jednoduché ani s dojčením, nebola som typ, ktorý by si k tomu vytvoril vzťah. Celý náš život sa tri mesiace po narodení točil okolo bábätka a mala som pocit, že môj manžel to prežíva ešte viac ako ja.

Po strate nášho prvého bábätka bolo každé ďalšie tehotenstvo pre nás dôvodom na radosť.

Hovorí sa, že po narodení dieťaťa môže dôjsť k odlúčeniu medzi partnermi. Zväčša muži sa cítia byť odsunutí na vedľajšiu koľaj.

Nuž, u nás to bolo opačne. U nás nastalo to, že môj manžel vedome odsunul náš vzťah na vedľajšiu koľaj, aby sme sa mohli ako rodičia venovať bábätku, ktoré sme chceli. Ja som však po celom dni s bábätkom potrebovala partnera. On sa, naopak, po príchode z práce tešil, že môže byť otec. Po troch mesiacoch teda prišla naša prvá väčšia kríza. Ja som sa vždy potrebovala ešte niekde realizovať a tým, že sme sa prvé mesiace naozaj intenzívne venovali malému, tak to na nás oboch doľahlo. 

Ako ste to riešili?

V prvom rade sme si to dokázali pomenovať a potom sme opäť absolvovali kurz pre manželov, kde sme mali opäť čas venovať sa jeden druhému. Toto nám na chvíľu pomohlo, o nejaké tri mesiace sa to však vrátilo znova a ešte v horšej podobe.

Prečo?

Z manželovej strany tam bolo veľa pracovného nasadenia a z mojej strany chýbajúci sociálny kontakt. Prišli sviatky, s nimi stresy a to bol nápor. Z tejto krízy sme sa však dostali tak, že som sa veľmi aktívne začala stretávať s inými mamami v jednom materskom centre. Dni zrazu neboli také ubíjajúce. Uvedomila som si, že do veľkej miery to bol môj problém, ja som bola zatvorená doma, takže mi toto riešenie pomohlo. Keď bolo po probléme, Eliáš mal už pol roka a otehotneli sme znovu.

Nevyrušila ťa táto správa po tom, čo si prežila krízu?

Ani nie. Čo sa týka prijatia, stále sme boli otvorení mať ďalšie dieťa. Vedeli sme tiež, že nechceme mať medzi našimi deťmi veľký vekový rozdiel, a tešili sme sa. A po strate nášho prvého bábätka bolo každé ďalšie tehotenstvo pre nás dôvodom na radosť. Neprežívali sme teda žiadnu úzkosť ani stres. Hoci, obavy z toho, či bude všetko v poriadku, tam, samozrejme, boli. 

Ako reagovalo okolie tentokrát?

Všetci sa nás pýtali, či sme druhé dieťa chceli tak skoro. Už vtedy som bola nastavená tak, že čo koho do toho, ako si plánujeme deti.

Asi si niektorí mysleli, že ak nemáte problém hovoriť otvorene o vašom prežívaní, že vás ani takáto otvorená otázka nezaskočí.

Áno, lenže v tomto prípade nešlo ani o otvorený záujem, ale skôr o sarkastické poznámky, ktoré sme sa teda učili sarkasticky odpinkávať naspäť. 

Prečo sa podľa teba ľudia na to dívajú takto?

Pretože sa všade prezentuje reťazová materská s ideálnym odstupom dva, prípadne tri roky a my sme šli proti tomuto štandardu. Ja osobne odmietam byť 15 rokov na materskej. Nikdy som sa netajila tým, že sa chcem vrátiť skôr do práce, a vždy som tvrdila, že manžel má rovnaké právo byť na materskej ako ja.

Zdroj: Archív A.Mohylákovej

Máš pocit, že sa na ženy, ktoré sú takto nastavené, pozerá možno aj v tých kresťanských kruhoch kde sa rola materstva veľmi prízvukuje, akosi cez prsty?

Stále si myslím, že celkovo v spoločnosti panuje názor, že žena má byť doma s dieťaťom do troch rokov a že ak sa niekto rozhodne inak pre jasle, opatrovateľku alebo manžela na materskej , tak je to netradičný pohľad. Mne, ktorá som strávila veľa času v zahraničí, to však prišlo a príde ako úplne normálna vec a nevidím dôvod, prečo by som mala byť s dieťaťom do troch rokov doma. V tomto som vždy patrila medzi menej štandardné ženy. Dokonca aj manželovi som pred svadbou prízvukovala, že to síce neviem zaručiť, ale pravdepodobne nebudem chcieť byť doma také dlhé obdobie. Som človek, ktorý sa potrebuje realizovať aj v práci, potrebujem mať nejaké nasadenie, preto som mu to povedala vopred.

Vtedy to, predpokladám, akceptoval. Ako túto tvoju potrebu vníma teraz, keď už máte rodinu?

Zmenil názor. (Smiech.) A tu sa vlastne dostávame k ďalšej kríze. Keď sa narodil druhý syn Tobiáš, manžel nastúpil na materskú. Mnohí vravia, aký je to úžasný čas. Sčasti to uznávam, hoci spätne si viem vyhodnotiť aj negatíva, ktoré to malo. Spomínam si, že prvé dva mesiace boli pre nás asi najťažšie. Jednak sa manžel potreboval preladiť z pracovného nasadenia a zvyknúť si na to, že život doma vyzerá inak, ako keď chodil do práce. Druhá vec bola, že som odrazu počas dňa musela prestať o všetkom rozhodovať sama, a to bolo veľmi náročné. Začali sme si preto tentokrát plánovať čas od seba, nie spolu, a neskôr aj spoločný čas ako manželia od detí. Keď sa však blížil koniec materskej, obaja sme sa tešili, že manžel ide do roboty. (Smiech.)

Zostala si doma opäť len ty a deti.

Presne, dokonca som mala pocit, že to funguje lepšie, a manželovi som to v tomto období dávala veľmi silno pocítiť. Na druhej strane som začala cítiť, že už som doma dlho a že sa potrebujem vrátiť do práce. Vyhrotilo sa to až tak, že som manželovi povedala, že mladší syn pôjde do jaslí a starší do škôlky. S týmto však manžel v poriadku nebol. Mladší syn bol podľa neho malý na kolektív a zdalo sa mu, že je to skoro. 

Kam to až zašlo?

Vyústilo to do toho, že som doma plakala, že som nešťastná, že už to nezvládam, že takto som si to nepredstavovala a že nevidím nič zlé na tom, ak chcem dieťa poslať do jaslí a ja pôjdem do roboty. Nijako som nevedela ustúpiť a cítila som, že z toho môže byť naozaj veľký problém medzi nami dvoma.

Predpokladám, že ste sa opäť rozhodli vyhľadať pomoc. 

Áno. Tentokrát to bola pomoc v podobe manželského koučingu. Ten nám pomohol upokojiť situáciu, pozrieť sa na to, že nemáme len dve možnosti. Ja som potom sama absolvovala nejaké ďalšie sedenia, ktoré mi pomohli získať iný pohľad na to, že nie sú veci čierno-biele a že môžem doma zostať aj dlhšie, ak sa zmenia niektoré veci a vytvoria sa iné podmienky alebo ak budem mať k dispozícii nejaké flexibilné možnosti tak, aby sme boli obaja spokojní. Aby bola naplnená aj manželova potreba toho, aby bolo o naše deti dobre postarané, a zároveň aby bola naplnená aj moja potreba pracovného vyžitia.

Kým pri prvom dieťati to bolo ,hurá, jasáme‘, pri druhom ,super, podarilo sa vám, veď sa deti spolu zahrajú‘, teraz pri poslednom zostalo ticho.

A čo bolo v tvojom prípade tým konkrétnym riešením?

V mojom prípade to bolo to, že sme hľadali možnosti, ako zostať doma a zároveň sa aj pracovne realizovať. Príležitosť napokon prišla sama, keď som dostala ponuku nastúpiť na doktorandské štúdium. Pre mňa bolo pozitívne už to, že manžel bol otvorený tejto myšlienke. Podala som si teda prihlášku, ale nakoniec som medzi uchádzačmi skončila druhá. Tri dni nato mi vyšiel pozitívny tehotenský test.

Chceš povedať, že ti stačilo to, že sa tvoj partner otvoril danej myšlienke?

Áno, pomohlo mi vedomie, že viem, že tu taká možnosť je, a že s manželom budeme hľadať, ako sa to dá, nie ako sa to nedá.

A do toho prišlo ďalšie tehotenstvo. Ako si to oznámila manželovi? Pri prvom to vraj bolo: „Ahoj, tato.“ 

Teraz som chcela vymyslieť konečne niečo kreatívne. V obchode som preto kúpila donuty v krabičke, kde som mu napísala odkaz: „Ahoj, tato, len si daj, aby nerástlo bruško iba mne.“ A dátum máj 2024. Prekvapilo ho to, ale zároveň sme sa opäť veľmi tešili. 

No dobre, a ako to máte naplánované popri vlastných potrebách a potrebách detí teraz? 

Veľkou zmenou je, že keď som zistila, že som opäť tehotná, Eliáš nastúpil do škôlky a rátame s tým, že čochvíľa nastúpi aj Tobiáš. Veľkou zmenou však je, že mi v začiatkoch bolo suverénne najhoršie zo všetkých tehotenstiev. Moje telo mi dáva veľmi silno pocítiť, že toto je štvrté tehotenstvo za štyri roky, čo sa odrazilo aj na tom, že mi hrozil predčasný pôrod. Našťastie, je to teraz v poriadku. Nevieme však povedať, aké bude bábätko, ani neviem, či pôjde manžel na materskú. 

Zdá sa mi to, alebo tu cítiť väčšiu odovzdanosť a slobodu?

Asi áno, zažili sme si rôzne situácie a naučili sme sa, že najlepšie je neplánovať veci príliš dopredu, skôr sa držať toho, čo si bude situácia vyžadovať, a v danej situácii sa pozrieť na to, aké máme možnosti. V tomto je väčšia sloboda.

Ako na túto správu zareagovalo okolie tentoraz?

Nuž, kým pri prvom to bolo ,hurá, jasáme‘, pri druhom ,super, podarilo sa vám, veď sa deti spolu zahrajú‘, teraz zostalo ticho. Myslím, že mnohí na to neboli pripravení, je to neštandardná situácia. Už tri deti sú nadštandard, a ak, tak s väčším vekovým rozdielom. My sme však vždy vraveli, že chceme mať aj viac detí, napriek tomu to pre drvivú väčšinu blízkych bol šok.

Ty si sa s týmito reakciami vysporiadala?

Musím sa priznať, že som bola najprv nahnevaná, pretože sme blízkym a známym s radosťou oznamovali, že sa tešíme. Na oplátku sme si vypočuli reakcie typu: „To ste plánovali alebo sa podarilo?“ Teraz som už s tým viac v poriadku. 

Keď sa spätne pozrieš na časovú os udalostí, ktorými ste si aj s manželom za posledné roky prešli, čo pre teba vlastne znamená byť mamou?

Myslím si, že si v prvom rade oveľa viac uvedomujem iné úlohy ako byť mamou. Viac si uvedomujem svoju ženskosť, teda to, že som v prvom rade ženou, manželkou a potom mamou. Veľa žien podľa mňa bojuje s tým, že keď sa stanú mamami, táto ich úloha vystúpi do popredia a zatieni všetko ostatné. Ja som si uvedomila, že na to, aby som mohla byť dobrou mamou, aby som sa nenechala prevalcovať, potrebujem v prvom rade rozumieť svojej ženskosti, emóciám, nastaveniu, tomu, čo je pre mňa prioritou. V druhom rade to potrebujem komunikovať ako manželka a partnerka, aby som bola na jednej úrovni s manželom, a keď sú tieto dve roly naplnené, môžem byť aj dobrou mamou. 

Toto všetko však asi nie je úplne možné bez toho, aby si človek pripustil, že v istých momentoch sa potrebuje spoľahnúť aj na pomoc zvonka… Aspoň v tvojom prípade to tak bolo, však?

Bolo, ale toto nemusí byť cesta pre každého, hoci je tiež pravdou, že ak človek odkladá hľadanie pomoci, tak sám sebe predlžuje čas utrpenia. Nemusíme svoje problémy zvládať sami. Tu sa veľmi vytráca aj u kresťanov aspekt komunity, ktorá spoločne neprežíva len dobré veci, ale aj to ťažké, čo žijeme. Veľa párov napríklad bojuje s neplodnosťou, a pokiaľ to nie je úplne vyhrotené, tak o tom nehovoria. Pritom, ak by o tom rozprávali, mohli by si podľa mňa ušetriť dlhé roky trápenia. Máme skvelé nástroje, skvelé formy pomoci, ale strašne zlý marketing, lebo sa o nich nevie. Toto by sme sa mali snažiť zmeniť.

Zdroj: Archív A. Mohylákovej

Kto je Alžbeta Mohyláková 

Žena, manželka, matka, saleziánka spolupracovníčka, redaktorka a fotografka novín Slovo+. Vyštudovala filmovú a televíznu réžiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici, potom strávila dva roky učením prvostupniarov v Turni nad Bodvou v rámci programu Teach for Slovakia. O svojej skúsenosti napísala knihu Príbehy spoza katedry.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.