Pôstna úvaha Antona Fabiana: Prameň vody, prúdiacej do večného života

Každý potôčik je priťahovaný nadol. Keď sa dostane voda do jazera, rieky a mora, vďaka slnku, ktoré hreje, sa premieňa na paru, ktorá potom stúpa do oblakov. Z oblakov padajú kvapky a z kolobehu v prírode by sme mohli usúdiť, že voda má zaujímavý život. Stále je niekam priťahovaná.

Aj v živote človeka funguje niečo podobné: keď sme boli deťmi, priťahovali nás hračky, neskôr chlapcov bicykle, motorky, dievčatá móda. V inom veku začal byť príťažlivý muž alebo žena a rodina. Svoju príťažlivosť majú peniaze, ktoré vieme zarobiť, dom, zariadenie, ktoré môžeme mať, postavenie, úrad, ktorý zastávame a cítime sa dôležití. Až potom prichádzajú skutočnosti nepríťažlivé: choroba, staroba a smrť.

Do tohto kolobehu zaznievajú Ježišove slová: „Každý, kto pije túto vodu, bude zasa smädný“ (Jn 4, 13). Tak ako smädného priťahuje voda, hladného chlieb, môže človeka priťahovať aj Božia skutočnosť. Stačí, keď si uvedomí, že nič z toho, čo ho priťahuje, nemá moc posunúť ho až na večnosť, všetko je pominuteľné a dočasné, všetko tu skončí. Nikto a nič z toho, čím je priťahovaný, mu nevie darovať zaujímavý život na celú večnosť.

Kto má peniaze – má ich dosť? Nechcel by mať viac? Kto má dom – je spokojný? Nechcel by doplnky v záhrade, na dvore alebo v interiéri? Kto má postavenie, úrad, funkciu – netúži po vyššej? Stále čosi viac a viac. Preto Ježiš povedal: „Každý, kto pije túto vodu, bude zasa smädný“ (Jn 4, 13). Ďalej hovorí o sile a príťažlivosti, ktorú keď človek prijme, bude ho formovať a orientovať aj na večnosť.

Problém príťažlivosti dobre poznala aj žena Samaritánka. Vieme si ju predstaviť ako vo filme: prefajčený hlas, veľký výstrih, krátka sukňa, päťkrát rozvedená a večer nepôjde do postele s mužom, ktorý by jej dal prsteň. Žije s kýmsi na divoko. Ako cudzinka je aj diskriminovaná a mužmi svojím spôsobom ponižovaná. Kto by jej zveril nejaký úrad, napríklad lektorky, kantorky alebo kostolníčky? Iba by sa ňou pohŕdalo. Telesne stále príťažlivá, ale vnútorne dávno vyprázdnená.

Zrazu príde Ježiš, ktorý jej ukáže, že aj ju má Boh rád, ona iba potrebuje odkryť a uvidieť nové obzory príťažlivosti. Večer sa celé mesto dozvie: „Povedal mi všetko, čo som porobila“ (Jn 4, 39), a vynechá vetu, ktorú si možno domyslieť, „… a napriek tomu ma miluje“. Tu vidieť, čo je to Boží ťah v živote. Trochu dažďa postaví na nohy kvietok, trochu lásky dokáže zmeniť život. Stáva sa apoštolkou: „Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy“ (Jn 4, 39).

Božia láska – príťažlivosť môže urobiť s každým to, čo so ženou Samaritánkou. Keď ju Ježiš stretol, bola plná špiny, keď odišiel, bola plná milosti.

Touto Božou láskou sme boli všetci poznačení v krste. Boli sme do nej ponorení (po grécky baptizein). Neboli sme poznačení len pár kvapkami Božej lásky, ale celí ponorení do Božieho milosrdenstva. Kto je milovaný, pochopí príťažlivosť lásky a viera v ňu dokáže zmeniť život.

Ide o posolstvo, ktoré je nadčasové a stále platné. Božia láska – príťažlivosť môže urobiť s každým to, čo so ženou Samaritánkou. Keď ju Ježiš stretol, bola plná špiny, keď odišiel, bola plná milosti. Komu treba viacej vysvetľovať, čo je Božie pôsobenie, Božia príťažlivosť, Boží ťah smerom k zaujímavému životu?

Zároveň je to výzva presiahnuť seba. Lebo ak budeme sledovať len skutočnosti, ktoré priťahovali Samaritánku a priťahujú aj nás, sami sebe večnosť darovať nevieme. No ak uveríme pôsobeniu Božej lásky a otvoríme sa jej, premeníme život na dar.

Pri prvej návšteve pápeža Jána Pavla II. v Česko-Slovensku v roku 1990 mu väzni vo Valdiciach pripravili darček: vybrúsili a poskladali luster, ktorý mal vtedy hodnotu tridsaťsedemtisíc korún, a slávnostne a hrdo ho odovzdali pápežovi.

Keby tí istí muži boli predtým zo svojho života robili darček – pre ženu, pre deti, boli by sa dostali do väzenia? Žili sústredení len na seba, kradli, zabíjali, trápili druhých. Tiež ich viedla určitá príťažlivosť. Získali však zaujímavý a krásny život? Mnohí sa až vo väzení obrátili ako samaritánska žena.

Preto je dôležité kontrolovať formy príťažlivosti a to, či posúvajú náš život smerom k darovaniu sa, k väčšej láske a službe. Iba to pretvára všedný život na zaujímavý. Potvrdzuje sa Ježišova veta: „Kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života“ (Jn 4, 14).

Je dôležité kontrolovať formy príťažlivosti a to, či posúvajú náš život smerom k darovaniu sa, k väčšej láske a službe. Iba to pretvára všedný život na zaujímavý.

So svojou skúsenosťou sa podelil starší pán: „Keď idem po ulici, niekedy sa zohnem a nechám na zemi desať centov. Mám veľkú radosť z toho, keď príde nejaké dieťa a nájde ich. Alebo keď robím niečo s pneumatikou, nechám tam desať centov. Prijal som takú hru života. Odporúčam ju všetkým – radosť z toho, že niekto zajasá nad tým, keď nájde desať centov.“

Z knihy Studňa a pavučina I.: Úvahy inšpirované evanjeliom, SSV 2016. Publikované so súhlasom autora. Redakčne upravené.