Kúpeľ lásky a služby (úvaha)

V dejinách umenia je známy renesančný obraz Poslednej večere, ktorý namaľoval Leonardo da Vinci (1452 – 1519). Je v Miláne, v kostole Madonna delle Grazie, veľký 4,5 x 8,5 m, uprostred postava Ježiša a napravo i naľavo dvanásti apoštoli. Moderný karikaturista použil tento výjav ako podklad a všetkým apoštolom namaľoval do ruky tablet alebo mobil. Pod obrázok napísal: posledná sms.

Karikaturista nastavuje zrkadlo dobe, v ktorej žijeme: mnohokrát deti prídu k stolu na obed, každý so svojím mobilom a hoci sedia jeden vedľa druhého, komunikujú s niekým, kto nie je vôbec prítomný. Stolovanie dostáva iný charakter.

Sms je anglická skratka „short message servis“, služba krátkych správ. Nie je sväté prijímanie Božou esemeskou, službou každému človeku? V znaku chleba a vína sa odovzdáva posolstvo lásky: Vezmite a jedzte, toto je moje telo, toto je moja krv (porov. 1 Kor 11, 23-26), toto som ja, ktorý sa dávam pre vás. Je to krátke posolstvo, zrozumiteľné, výzva k obetavosti. Je to pozvanie k tomu, aby sme na každej svätej omši v znaku chleba a vína prijali Ježišovu prítomnosť do svojho života. Tak, ako chlieb dáva silu, tak Eucharistia posilňuje k tomu, aby náš život bol láskavý, aby sme boli slúžiacimi ľuďmi.

V jednom úkone lásky sú prítomné život aj smrť.

Obrady Zeleného štvrtka, podobne ako Poslednej večere, nie sú len o chlebe a víne, ale obsahujú  ešte jeden dôležitý symbol: Ježišovo umývanie nôh. V Evanjeliu čítame: „Vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol prepásaný“ (Jn 13, 4-5). Konal službu otroka. Jeho poníženosť a najjednoduchšia služba dáva danej chvíli najväčšiu dôstojnosť. Ježiš nebol degradovaný, práve naopak, ukázala sa jeho schopnosť milovať. Táto schopnosť dáva človeku dôstojnosť a veľkosť aj v Božích očiach.

V jednom úkone lásky sú prítomné život aj smrť. Lebo keď mama chce niečo uvariť alebo upiecť, musí zomrieť svojmu pohodliu. Urobiť niekomu dobre, znamená dávať život. Toto prezentoval Ježiš z Nazareta na sebe aj počas Poslednej večere, keď povedal: „Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad…“ (Jn 13, 14-15). Kúpeľ lásky a služby je trvalá aktivita. Keď ideme nakupovať, upratujeme, šoférujeme, pracujeme, vždy sa kúpeme v láske, službe, obetavosti. Toto nás najlepšie pripravuje aj na kult s Bohom.

Niektorí tento štýl života odmietli. Judáš predstavuje typ človeka, ktorý nechce byť milovaný, materialista, ktorý všetko hodnotil iba cez peniaze. Druhý typ odmietnutia je v Petrovi, ktorý o niekoľko hodín zaprel Ježiša, čo znamená, že aj zbožný človek si musí dávať pozor, či si nevytvára falošný obraz o sebe.

Láska sa prijíma tým, že ju vytvárame. Nikdy nebude mať lásku ten, kto ju nedáva, nevytvára. Nikdy nezakúsi, čo je byť milovaný ten, kto sa neusiluje byť milujúci. Lebo v tom je zvláštnosť lásky, že v jednom úkone musí byť život aj smrť.

Preto Ježiš povedal: „Nové prikázanie vám dávam“ (Jn 13, 34). Navonok na tom nebolo nové nič, učeníci zostali takí, ako včera, predvčerom, ale to nové bolo v štruktúre Ježišovho bytia: milujúci i pri poslednej večeri, i na kríži. Chcel, aby sa toto dostalo do štruktúry bytia každého apoštola i každého z nás. Preto mohol Vincent de Paul (1581-1660) napísať: „Milovať Boha, znamená spotiť sa pre človeka.“ Kto tomu rozumie, pobeží na sväté prijímanie, aby ho posilnilo pre službu.

Spomína pani, ktorá po deviatich rokoch manželstva pri troch deťoch zbadala, že periférne videnie sa jej komplikuje. Išla k očnému lekárovi, vyšetril ju a povedal zlú správu, že sa to bude zhoršovať. Pri istej príležitosti povedala manželovi: „Myslím, že už viac nebudem môcť šoférovať. S mojimi očami to nie je v poriadku.“ Začala narážať do detí, do otvorených dvierok na skrinkách, nezbadala niekedy schody. Mesiac za mesiacom sa zmenšovalo zorné pole videnia a darmo skúšali liečbu, navštevovali špecialistov, žiadna odpoveď nedávala nádej. Naopak, mučivá úzkosť naberala na intenzite.

Nikdy nebude mať lásku ten, kto ju nedáva, nevytvára.

Píše: uplynulo niekoľko mesiacov, videla som len to, čo človek vidí cez kľúčovú dierku. Potom prišiel deň, keď som sa zobudila a moje zorné pole sa úplne uzavrelo. Moje dni sa naplnili zatrpknutosťou, hnevom, lebo nepriazeň osudu sa dotkla nás oboch.

S manželom Gustávom sme chodili na sväté prijímanie, večer sme sa snažili spolu modliť. Častokrát mi hovorieval: Neboj sa, všetko bude v poriadku. Domáce práce, ktoré som predtým konala s ľahkosťou, trvali dvakrát dlhšie. Rozdeliť špinavú bielizeň na pranie na bielu a farebnú, bolo pre mňa nemožné. Hoci som nemohla v zrkadle vidieť svoj vlastný obraz, videla som Boží obraz v zrkadle nášho manželstva. Keď mi Gustáv držal ruku a modlil sa pred odchodom do práce, príjemná vôňa jeho kolínskej ma obklopila útechou.

Raz sme sedeli v reštaurácii. „Je tu chladno“, povedala som. Gustáv odišiel do auta, prehodil okolo môjho krku sveter. „Môžem ti priniesť ešte porciu šalátu?“ povedal, keď som prvý zjedla. Tieto postoje neboli raz. Často mi prichádzajú na um myšlienky, ako by som mu to mohla vrátiť? Ale on mi hovorí: „Nerob si starosti, ostaň doma, odpočívaj, ja to vybavím.“ Túžila som aspoň raz prečítať mu niečo ja, ale to sa nikdy nestane.

Raz, keď sme dlhšiu chvíľu mlčali, som sa ho opýtala: „Nepraješ si niekedy byť ženatý s niekým, kto vidí? Potom by si nemusel toľko robiť, povedz pravdu.“ Po chvíli ticha odložil okuliare a povedal: „Pravdou je, že ty pre mňa robíš viac, ako ja pre teba. Spolu tvoríme tím, a ten pretrvá do konca.“ Večer si líham vedľa spiaceho manžela, naťahujem ruku k silnému ramenu. Počas tejto pokojnej noci mi v hlave víria myšlienky a po lícach stekajú slzy, zatiaľ, čo vo mne preteká studňa vďačnosti. Počúvam zvuk Gustávovho rytmického dýchania. Vďaka svojej láske a porozumeniu ma premenil (Perez Eckles, J.: Premenil ma na kráľovnú, Eastone Books 2012).

Toto je životný príbeh: hoci nemôžem v zrkadle vidieť vlastný obraz, vidím Boží obraz v zrkadle nášho manželstva, čiže vidím Božiu silu, ktorá pôsobí v človeku. Vidím silu eucharistického, kostolného chleba, ktorý pomáha človeku byť slúžiacim. Vidím človeka, ktorý sa každý deň kúpe v láske, službe a obetavosti, a tým vytvára správny podklad pre náš vzťah.

Ďakujme Ježišovi za dielo, ktoré vymyslel v znaku chleba a vína. Nie je dôležité často otvárať Božiu „esemesku“?