Chiara Lubichová by dnes pracovala najmä na dialógu. Je nevyhnutný, pokiaľ chceme ako spoločnosť prežiť

Ladislav Csontos v rozhovore odpovedal:

• ako si spomína na deň, keď bol Chiare udelený čestný titul
• aký dojem v ňom zanechalo osobné stretnutie so zakladateľkou Hnutia fokoláre
• v čom môže byť Chiara inšpiráciou aj pre súčasný svet

Čím sa Chiara Lubichová zaslúžila o získanie čestného titulu „doctor honoris causa“, ktorý sa jej rozhodla Trnavská univerzita udeliť?

V prvom rade si treba uvedomiť, že titul „doctor honoris causa“ je najvyššie vyznamenanie, ktoré môže univerzita udeliť. Povedali sme si, že by bolo pre našu univerzitu, ktorá má hlboké kresťanské korene, cťou, keby Chiara tento čestný doktorát prijala. Jej osobnosť nám bola známa ako tá, ktorá bola súčasťou veľkého obrodného hnutia v Katolíckej cirkvi počas Druhého vatikánskeho koncilu a pred ním. Jedným z dôvodov na udelenie tohto titulu bol Chiarin prínos pre teológiu jednoty. V období, keď pôsobila, bol svet veľmi polarizovaný. Miesto toho, aby sa hľadal spôsob vzájomného porozumenia, sa konflikty stále viac stupňovali.

Udelením tohto titulu sme chceli demonštrovať, že ambíciou Teologickej fakulty Trnavskej univerzity je budovať mosty vzájomného porozumenia, nie múry rozdelenia.

A práve v tejto atmosfére sa nám zdal Chiarin hlas veľmi prorocký. Od samého začiatku, ako vzniklo Hnutie fokoláre, sa usilovala o zjednocovanie a upokojovanie konfliktov, ktoré viedli k takej tragédii, akou bola druhá svetová vojna. Jej „zbraňami“ bol vzájomný dialóg, láska a porozumenie. Udelením tohto titulu sme chceli demonštrovať, že ambíciou Teologickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave je budovať mosty vzájomného porozumenia, nie múry rozdelenia. To je zároveň cesta, akou môže rásť celá spoločnosť.

Pozorujete nejaké snahy zo strany univerzity nasledovať spiritualitu Chiary vo svojich aktivitách?

Túto snahu vidím predovšetkým vo vytváraní určitej – akoby až rodinnej – atmosféry na akademickej pôde. Napriek tomu, že univerzita má päť fakúlt, od samého začiatku sme sa snažili živiť tohto rodinného ducha na každej z nich. Univerzitu a jej fakulty nevnímame len ako vzdelávacie inštitúcie, ktoré študentom ponúkajú určité penzum vedomostí, ale aj ako prostredie, v ktorom sa budujú vzájomné vzťahy medzi učiteľmi a študentmi, ako aj medzi ostatnými zamestnancami školy.

Vždy sme preto podporovali aktivity, ktoré napomáhajú vytváraniu jednoty. Aby naša univerzita naozaj tvorila jeden živý organizmus, jedno živé spoločenstvo. A vnímam, že toto je posolstvo, ktoré je dôležité odovzdať aj našim absolventom. Aby na tých pôsobiskách, na ktoré sa v budúcnosti dostanú, nevytvárali len čisto profesionálne pracovné tímy, ale prinášali aj určitú pridanú hodnotu vzájomného ľudského porozumenia, ktoré v súčasnom svete tak často chýba.

Jednou z najpálčivejších tém, ktorej sa Chiara venovala, bolo budovanie mieru cez medzináboženský dialóg. S ktorými náboženstvami sa fakulte darí udržovať vzájomné vzťahy?

Naša fakulta má rozpracovaný medzináboženský dialóg so židovstvom, ktorý veľmi pekne funguje už niekoľko rokov. V tomto semestri sme udelili čestný doktorát rabínovi Abrahamovi Skorkovi, s ktorým sa o téme medzináboženského dialógu rozprával aj pápež František.

Bez snahy skutočne načúvať druhému a pochopiť ho sa stále viac uzatvárame za svojimi barikádami, z ktorých potom nechceme ustúpiť.

V rámci projektu Otvárame dvere medzináboženskému dialógu, zameraného na židovsko-kresťanský dialóg, sme na našej fakulte privítali už viacero židovských odborníkov a rabínov, ako aj prednášajúcich z rôznych kresťanských cirkví, čím sa vzájomné vzťahy veľmi upevnili. Zároveň sme si uvedomili, že vzájomné poznanie pomáha prekonávať predsudky, ktoré nám často bránia vstupovať do dialógu s ľuďmi iného náboženského presvedčenia. Bez snahy skutočne načúvať druhému a pochopiť ho sa stále viac uzatvárame za svojimi barikádami, z ktorých potom nechceme ustúpiť.

V čom bol z vášho pohľadu najväčší prínos Chiary Lubichovej v jej snahe o zjednotený svet?

Mne osobne sa zdá, že jej hlavný prínos nebol ani tak v nejakej jednej významnej udalosti, ale v intenzite stretnutí, ktoré viedla s ľuďmi z rôznych náboženstiev. Ideál jednoty je behom na dlhé trate, ktorý sa vždy začína dialógom medzi konkrétnymi osobami. Zároveň sú však na tejto ceste potrebné aj také impulzy, aké dala Chiara svojím vkladom do Modlitieb za mier v Assisi. Týmto stretnutím pretavila myšlienku medzináboženského dialógu a vzájomného porozumenia do praxe. Ukázalo sa, že aj keď sa na mnohých vieroučných otázkach nezhodneme, predsa máme veľmi veľa spoločného, na čom môžeme stavať. A to predovšetkým v spoločnom nasadení v pomoci tým, ktorí to najviac potrebujú.

Pri hlbšom štúdiu Chiarinho života ma zaujalo, že ako prvá žena dostala možnosť prednášať pred publikom ôsmich stoviek budhistických mníchov v Thajsku či troch tisícov moslimov v New Yorku. Čím sa jej podľa vás darilo získať si rešpekt u predstaviteľov rôznych náboženstiev?

Z môjho osobného stretnutia s Chiarou mám dojem, že bola múdrou a charizmatickou osobnosťou, ktorá si dokázala získať človeka jediným gestom. Hlbokou ľudskosťou sa dokázala priblížiť aj k tým, ktorí jej boli úplne vzdialení. Chiara bola v mojich očiach jednoducho svätá osoba. Druhý vatikánsky koncil hovorí, že svätosť je dokonalosť v láske, ktorá robí náš život skutočne ľudským. V raste vo svätosti sa zároveň stávame stále viac sami sebou.

Chiara v sebe spájala veľkú múdrosť a prostotu. Aj to zložité a múdre dokázala komunikovať veľmi jednoducho, a to je znakom veľkých ľudí.

Spomenuli ste, že ste mali tú česť stretnúť sa s Chiarou aj osobne. Čím na vás najviac zapôsobila jej osobnosť?

Mňa osobne sa najviac dotklo práve to, že Chiara vyžarovala hlbokú ľudskosť a láskavosť. Určitým spôsobom v sebe spájala veľkú múdrosť a prostotu. Aj to zložité a múdre dokázala komunikovať veľmi jednoducho, a to je znakom veľkých ľudí. Asi najintenzívnejší kontakt som s ňou mal pri udeľovaní čestného doktorátu, keď sme hovorili medzi štyrmi očami. Predtým som videl mnoho filmov, záznamov a prenosov z rozličných stretnutí, ale osobné stretnutie je niečo úplne iné. Veľmi na mňa zapôsobilo to, že úplne spontánne prijala ponuku vtedajšieho pána rektora, profesora Petra Blaha, keď jej ponúkol svoje rameno. Bolo to veľmi silné gesto. Ona ako ocenená a vyzdvihnutá naším čestným doktorátom a my obdarovaní jej príkladom. Tieto póly sa akoby prirodzene spojili a táto symbolika bola pre mňa úžasne silná.

Ako si spomínate na ten deň, keď bol Chiare udelený čestný titul „doctor honoris causa“?

Celý priebeh tejto udalosti bol do minúty naplánovaný a je zachytený na zázname. Zaujímavé je, že práve v spontánnych momentoch sa ukázalo niečo veľmi hlboké, krásne a ľudské. Napríklad si spomínam, že po záverečnej recepcii sa bývalý pán rektor Blaho, ktorý miloval hru na klavíri, postavil a neplánovane zahral skladbu pre všetkých zúčastnených. Vďaka tomu sa vytvorila atmosféra, ktorá prispela k vzájomnému porozumeniu.

Práve to ma utvrdilo, že rozhodnutie udeliť Chiare čestný doktorát bolo urobené pod vplyvom Ducha Svätého. Je pravda, že nie všetci na univerzite boli od začiatku o tomto kroku presvedčení a musel som sa za to osobne postaviť. Mnohí Chiaru ani Hnutie fokoláre bližšie nepoznali. Ja som mal kontakt s hnutím ešte za socializmu a spoznal som viacerých jeho členov, ktorí boli vo fokoláre aktívni už v sedemdesiatych rokoch.

Zaujímavé je, že Hnutie fokoláre sa na Slovensku prebudilo v období totality. Prispelo podľa vás hnutie k tomu, že ľudia mohli žiť svoju vieru aj počas režimu, ktorý akúkoľvek formu náboženskej slobody potláčal?

Každé hnutie, ktoré budovalo Cirkev ako komunitu, prispelo k udržaniu viery. Či už to boli krúžky, ktoré viedli Jukl s Krčmérym, Hnutie fokoláre alebo aj staršie formy, ako bol povedzme tretí rád františkánov či dominikánov. Okrem toho fungovali v niektorých farnostiach aj mariánske kongregácie, ktoré fungujú až dodnes. Všetky tieto iniciatívy boli živé všade tam, kde sa Cirkev nedala zahnať do obmedzeného rámca kontrolovaného štátom.

Synodálna cesta stavia práve na tom, že Cirkev sa musí stať živou a žitou komunitou a nielen inštitúciou či právnickým organizmom, ktorý je síce dobre teritoriálne usporiadaný, ale nemá Ducha.

Takto vytvárali oázy náboženskej slobody a prispievali k udržiavaniu a odovzdávaniu viery. A myslím si, že to je posolstvom Cirkvi aj do budúcnosti. Synodálna cesta stavia práve na tom, že Cirkev sa musí stať živou a žitou komunitou a nielen inštitúciou či právnickým organizmom, ktorý je síce dobre teritoriálne usporiadaný, ale nemá Ducha. Cirkev musí fungovať na hlbokých osobných vzťahoch a vytvárať živý organizmus, ktorého základnými bunkami budú malé komunity.

V súčasnosti sme svedkami stále viac sa polarizujúcej kresťanskej spoločnosti. Zatiaľ čo jedna skupina kresťanov zdôrazňuje tradicionalistický prístup, druhá sa sústreďuje viac na dialóg so svetom. Aký postoj by podľa vás zaujala Chiara v tejto situácii?

Určite by všetkými silami pracovala na dialógu. Hľadala by možnosti, ako budovať mosty medzi znepriatelenými stranami. Kultúrne vojny sú často založené na predsudkoch a neochote počúvať jeden druhého. Ľudia bojujú proti svojej fantázii, nie realite, a to aj v dôsledku nepochopenia evanjelia. Ježiš totiž neprišiel svet súdiť, ale ho zachrániť. A ani my nie sme povolaní k tomu, aby sme niekoho odsudzovali. Nemusíme s ním súhlasiť, ale sme povolaní k všeobecnému zákonu lásky. Ježiš hovorí, „milujte aj svojich nepriateľov a dobre robte tým, čo vás nenávidia“ a to je základ pre dialóg. Zmeniť postoj odmietania na postoj vnútorného prijatia a lásky, čo však neznamená rezignáciu na svoj vlastný názor.

Nemôžeme sa konfrontovať v týchto kultúrno-ideových vojnách so vztýčenou vlajkou svojej vlastnej pravdy. To vedie iba do slepej uličky.

No na základe vlastného presvedčenia nemôžeme radiť iných do nejakej druhej kategórie. Práve v tomto je Kristovo posolstvo veľmi živé, aktuálne a náročné. Najmä ak sa do týchto konfliktov zamiešajú aj prehnané a neusporiadané emócie a namiesto toho, aby sa hľadal priestor pre vzájomné načúvanie, sa emócie len stupňujú. Postupne však prichádzame na to, že ak chceme na tomto svete prežiť, tak cesta k vzájomnému dialógu je nevyhnutná. Nemôžeme sa konfrontovať v týchto kultúrno-ideových vojnách so vztýčenou vlajkou svojej vlastnej pravdy. To vedie iba do slepej uličky.

Čo je z vášho pohľadu dôvodom toho, že sa kresťania stále viac uzatvárajú za svoje barikády a nedokážu vstupovať do dialógu so svetom?

Problém je podľa mňa v tom, že sa nechávame presiaknuť mentalitou sveta namiesto toho, aby sme mentalitou evanjelia pretvárali tento svet. Podľa mňa je to znak toho, že my ako kresťania prestávame byť kvasom. Že sa staviame do konfrontačných pozícií, pričom zabúdame, že kvas nie je konfrontačný, ale tvorivý. Ježiš zakazuje učeníkom zvolať oheň z neba a zničiť Samaritánov. No paradoxné je, že do takejto polohy sa dostávajú dnes aj mnohí veriaci, ktorí akoby chceli zvolávať oheň a síru na tých, ktorí prežívajú svoju vieru iným spôsobom.

No Ježiš prichádza práve k takým hriešnikom, ktorých farizeji a zákonníci odsudzujú. Boli medzi nimi prostitútky, mýtnici, vrahovia, za čo si Ježiš vyslúžil veľkú kritiku. Keď Ježiš vošiel k hriešnemu človeku Zachejovi, ten sa po jeho návšteve rozhodol zmeniť svoje staré spôsoby. No túto Zachejovu konverziu Ježiš nedosahuje zvolávaním ohňa z neba. Prichádza ako láskavý učiteľ, ktorý lieči jeho rany. A ľudia sami prichádzajú na to, že musia zmeniť svoj život. No problém je v tom, že mnohí veriaci sa evanjelizáciu snažia uchopiť z toho nesprávneho konca.

Keď Ježiš vošiel k hriešnemu človeku Zachejovi, ten sa po jeho návšteve rozhodol zmeniť svoje staré spôsoby. No túto Zachejovu konverziu Ježiš nedosahuje zvolávaním ohňa z neba.

Mnoho kresťanov sa stavia voči snahe približovania sa Cirkvi smerom k ľuďom a ich konkrétnym osudom skepticky. Veľkú polemiku vyvolala napríklad exhortácia Amoris laetitia, písaná v duchu situačnej etiky, na ktorú kladie dôraz pápež František. Čo je podľa vás hlavnou príčinou týchto obáv?

Ja v tom vidím nesprávne pochopenie evanjeliového ducha. Keď spomínate exhortáciu Amoris laetitia, cestu k nej otvoril už Ján Pavol II. vo svojej exhortácii Familiaris consortio, keď prišiel na základe synodálnych diskusií k záveru, že rozvedení sa nemajú cítiť byť exkomunikovaní. No realita bola a je stále taká, že oni sa tak cítia. No to, ako by sa človek mal cítiť, sa nedá prikázať. Je to založené na osobnom prežívaní a skúsenosti. Spôsob ich prijatia v Cirkvi, spôsob komunikácie s nimi. Ja si myslím, že keď hovoríme o rozvedených kresťanoch-katolíkoch, treba si v prvom rade uvedomiť, že sú to ľudia poznačení obrovskou stratou.

Keď stretávame človeka, ktorému niekto zomrel, tak mu aspoň vyjadríme súcit. Pokúšame sa ho pochopiť a utešiť v jeho bôli. A podobnú bolesť prežíva aj rozvedený kresťan. Nepomôžeme mu tým, keď ho budeme usvedčovať, že zradil pravdy viery.

Veď stroskotala ich vzájomná láska, do ktorej investovali veľkú časť svojho života. To je niečo ako smrť. Keď stretávame človeka, ktorému niekto zomrel, tak mu aspoň vyjadríme sústrasť a súcit. Pokúšame sa ho pochopiť a utešiť v jeho bôli. A podobnú bolesť prežíva aj ten rozvedený kresťan. A my mu nepomôžeme tým, keď ho budeme usvedčovať, že zradil pravdy viery. To on predsa vie. On potrebuje láskavú ruku matky a otca, ktorá ho povzbudí a ubezpečí, že naozaj nie je synom alebo dcérou zatratenia a že nie je exkomunikovaný. A to môže získať iba v živom spoločenstve. Tam, kde živé spoločenstvo nie je, sa naozaj môže celkom oprávnene cítiť vylúčený a odsúdený. No to nie je cesta, ktorá by viedla k jeho záchrane.

V čom môže byť Chiara inšpiráciou pre súčasný svet?

To, na čo veľakrát v Cirkvi zabúdame a čo si Chiara veľmi dobre uvedomovala, je, že tá najvyššia norma Cirkvi je spása duší. Cirkevné právo tu nie je na to, aby nás ubíjalo, ale aby nám pomáhalo. Samozrejme, musí fungovať v určitom poriadku, ale ten poriadok má slúžiť spáse. Aj ohlasovanie má byť zamerané na získavanie duší pre večný život. No zmýšľanie niektorých „spravodlivých“ ľudí sa skôr podobá mentalite staršieho syna z podobenstva o márnotratnom synovi, ktorý je nahnevaný na otca, že prijal aj syna, ktorý mu premárnil majetok.

Mne sa zdá, že niektoré radikálne postoje sa podobajú synovi, ktorého otec prosí, aby sa tešil, lebo jeho brat bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa. A toto nám akosi chýba. Prežiť evanjelium tak, že je v prvom rade pozvaním k Bohu, k láske. Myslím, že Chiara bola a je v tomto obrovskou inšpiráciou aj v kontexte súčasného pontifikátu pápeža Františka, ktorý zdôrazňuje, že evanjelium nie je iba litera. Evanjelium je najmä Duch, ktorý oživuje.

Zmýšľanie niektorých „spravodlivých“ ľudí sa skôr podobá mentalite staršieho syna z podobenstva o márnotratnom synovi, ktorý je nahnevaný na otca, že prijal aj syna, ktorý mu premárnil majetok.

Chýbajú nám podľa vás v súčasnosti také osobnosti, ako bola Chiara Lubichová? Viete si vybaviť nejaké osobnosti, ktoré by mohli byť – podobne ako Chiara – priekopníkmi v budovaní zjednoteného sveta, medzináboženského dialógu a mieru?

Spomenuli sme už pápeža Františka, no takých osobností je viacero. Mnohé z nich bývajú často skryté. Pamätám si na jednu babičku, ktorej manžel bol bača v Nízkych Tatrách. Z tej starenky vyžarovala veľká múdrosť, pokora a naozaj čosi krásne. Veľmi silno to vnímali aj študenti, s ktorými som mal možnosť ju navštíviť. Z nášho rozhovoru vyplynulo, že chodila do školy len päť zím a jej možnosti vzdelávať sa v kresťanskom učení boli minimálne. No pestovaním zvyku každodennej modlitby a tvrdej práce nadobudla takú múdrosť, ktorú nemožno vyčítať z kníh.

Takých ľudí vieme nájsť viacero. Skôr vidím problém v tom, že sa hľadajú celebrity, ktoré robia hanbu sebe a iným a na ktorých parazitujú bulvárne médiá. Veľmi ma oslovil napríklad český husľový virtuóz Václav Hudáček, ktorý nikdy nemal ambíciu stať sa celebritou. V Luhačoviciach robí letné akadémie pre mladých talentovaných chlapcov a dievčatá a pomáha im, aby sa zdokonalili v hre na husliach. Pritom využíva svoje bohaté kontakty na to, aby sa tieto deti dostali na čo najlepšie konzervatóriá a aby tak ten talent, ktorý od Pána Boha dostali, mohli ďalej rozvíjať.