Sviatočná úvaha Antona Fabiana: Mlčiaci Boh?

V jesenných mesiacoch, októbri a novembri, sa stromy pripravujú na stretnutie s chladom, zimou, mrazom, ktoré nastúpia niekedy v decembri, možno v januári. Stromy sa prestávajú parádiť, prijímajú menej vody zo zeme, lístie zožltne a opadá. Múdry strom urobí všetko pre to, aby prečkal chlad, ktorý príde. Ak by to strom neurobil, mráz by ho mohol potrhať. Keby sa napríklad v decembri jabloň rozhodla zakvitnúť, potrebovala by živú miazgu a mráz by ju mohol prekvapiť. Strom je však múdry a na stretnutie s chladom sa pripraví.

Aj človek sa na ceste života stretáva s chladom sebectva a zloby druhých ľudí. Mal by sa na to pripraviť. Pritom nejde len o to, že druhí ľudia sú zlí, ale o to, čo ich pôsobenie urobí s nami a v nás. Môže potrhať vnútornú radosť a zostanú slzy, smútok a bolesť.

Ježiš z Nazareta sa na stretnutie so zlobou pripravil. Obstál tak, ako obstojí strom počas zimy, a žije ďalej. Veľkonočné ráno je toho dôkazom. V rámci prípravy na stretnutie s najväčšou zlobou, ktorá až zabíja, položil svoj život do Božích rúk. O tridsať rokov neskôr Pavol z Tarzu napísal Kolosanom: „Váš život je s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3, 3). Ježiš ukryl seba v Bohu pred rímskymi vojakmi, pred zlobou židovských predstaviteľov i pred zlobou smrti.

Ježišov návod je jednoduchý: bez moci proti zlobe zostať mocný v postoji lásky. Jeho metóda bola verifikovaná v Getsemanskej záhrade a na kríži. Ukázal, že Boh nevie byť mocný zlobou, ale iba láskou. Nevracia údery, nenadáva nepriateľom, neposiela ich do horúcich pekiel. V bezmocnosti mu zostala moc lásky, odpustenia. Aj my sme bez moci proti chorobe, starobe a smrti, ale môžeme byť mocní láskou, ak ukryjeme svoj život do Božích rúk. No definitívne slovo má až veľkonočné ráno.

Teda prvá pravda veľkonočného posolstva znie: veriť v Boha moci v bezmocnosti. Proti moci smrti je Boh mocný zmŕtvychvstaním. Uschopňuje nás na stretnutie s chladom.

Ježišov návod je jednoduchý: bez moci proti zlobe zostať mocný v postoji lásky.

Druhá pravda znie: veriť v Boha mlčania. Naučili sme sa veriť v Boha slov, činov a Veľká noc nás učí veriť v Boha mlčania. Boha činov sme spoznali na vyučovaní náboženstva, mali sme radi príbehy od potopy sveta cez Babylonskú vežu, prechod cez Červené more a iné. Naučili nás veriť v Boha skutkov. Keď sme v dospievaní rozmýšľali, kde je pravda, naučili sme sa vážiť si Bibliu, lebo je v nej Boh múdrosti, Boh slov. Ide o nadčasovú múdrosť, overenú životom a skúsenosťou.

On však nie je iba Bohom slov a skutkov, ale aj Bohom mlčania. Veľký piatok a Veľkonočná nedeľa je práve o Bohu mlčania. Odpovedá na dôležité otázky, ktoré si v živote kladieme: Prečo sa stalo nešťastie, prišla choroba, začala vojna, prečo, prečo, prečo? Pavol píše: „On vlastného syna neušetril“ (Rim 8, 32), mlčal, hoci sa diala krivda jemu samému. Aj na Veľkonočnú nedeľu zostal mlčiaci, hoci Pilátovi, Kajfášovi a Annášovi mohol dať jasne najavo svoju silu.

Lenže rozdiel medzi Božím a naším mlčaním je v tom, že Božie mlčanie kričí. Božie ticho nahlas rozpráva. Na Ježišovom zmŕtvychvstaní to zreteľne vidieť. Boh nepotrebuje rozprávať cez médiá, novinárov, nie je spevák, ani herec. Hovorí v tichu a mlčaní. Smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista sú toho dôkazom. Naša viera sa nezakladá na rozprávkach, ale na svedectve apoštolov, ktorí pochopili, že hrob je prázdny a on žije (porov. Jn 20, 8).

Rozdiel medzi Božím a naším mlčaním je v tom, že Božie mlčanie kričí.

Tretia pravda veľkonočného posolstva znie: veriť v Boha pozvania. Aby sme si ju osvojili, treba nám rozlišovať dve skutočnosti: vzťah medzi dielom stvorenia a dielom vzkriesenia. Obidve sú Božie diela – vzkriesenie je nové stvorenie v Ježišovi. Rozdiel medzi dielom stvorenia a vzkriesenia je v tom, že zatiaľ, čo k dielu stvorenia Boh človeka pozval a dovolil, aby ho aj pokazil, do diela vzkriesenia mu Boh zasahovať nedovolil. Nebolo dielo stvorenia dokonalé? Nebol Boží plán so svetom krásny? Čo však urobil človek? Stačí sa pozrieť do riek, zmerať smog v ovzduší a skonštatujeme znečistené životné prostredie.

Človek ohradil kus zeme kolíkmi a povedal: To je moje! Mám na to právo! Nevyrobil zeminu, ani vodu na tom mieste, iba si ich privlastnil. Podobne sme vytýčili hranice štátov a povedali: Toto je naše. Ak to niekto nebude rešpektovať – bude vojna! Tak do diela stvorenia vstúpil človek so svojím sebectvom.

Napríklad povie: „To sú moje oči!“ Odkiaľ máš schopnosť vidieť a počuť? Vymyslel si patent na myslenie a cítenie? A najhoršie je, že človek do diela stvorenia vstupuje bez vďaky. Preto zostávajú slzy, plač, vidíme nešťastie a smútok ako výsledok zásahu sebeckého človeka do diela stvorenia. Tak to bolo pred tisíc rokmi a tak to bude aj o tisíc.

No druhé Božie dielo, dielo vzkriesenia, má už iný charakter. Nikdy neprehovorí ľudská zloba do vzkriesenia, nedotkne sa ho a nezničí ho. Keďže je vzkriesenie nové stvorenie v Ježišovi, znamená to, že len ten, kto sa snaží podobať Ježišovi, môže vstúpiť do jeho nebeského prostredia. Povaha sebca ho už nikdy nenaruší. Boh chcel týmto činom povedať: Môžeš so mnou žiť, človek, ale nedovolím ti, aby si uplatňoval sebectvo a zlobu! Čiže ak chcem žiť v diele vzkriesenia, musím prijať pozvanie, ktoré súvisí s Ježišovým účinkovaním a jeho štýlom života.

Nikdy neprehovorí ľudská zloba do vzkriesenia, nedotkne sa ho a nezničí ho.

V historickom filme Vyšetrovanie sa rozpráva o rímskom cisárovi, ktorý je znepokojený správami o akomsi Ježišovi z Nazareta vo východnej provincii. Čoraz viac ľudí sa ním zapodieva, vzniká nejaké nové učenie. Prekvapený cisár rozmýšľa, čo to je za nové náboženstvo. Preto si povolá jedného zo svojich mužov, nazvime ho detektívom, aby išiel vypátrať skutočnosť o Ježišovi.

Detektív prichádza do Palestíny, do Nazareta, rozpráva sa s Ježišovými súčasníkmi, vypytuje sa, kto to bol. Obyčajní ľudia mali naň pekné spomienky: jednému uzdravil syna, druhý pamätal na rozmnoženie chleba, tretí sa chválil, že odvtedy vidí. Dopytuje sa na Ježiša v Betleheme a pastieri si spomínajú na zázračné udalosti, ktoré sa stali pri jeho narodení. Detektív prichádza do Jeruzalema a zisťuje pravdu, za ktorú bol Ježiš odsúdený, je to jasne napísané na tabuľke: Židovský kráľ. Čím ďalej, tým viac rozmýšľa, kto bol Ježiš Kristus.

Pred očami sa mu vytvára celkom iná mozaika človeka, než bola cisárova. Pochopil, že Ježišovým šťastím bola obetavá láska. A pýta sa sám seba, či by pretvorenie každého na takého človeka nebolo záchranou pre svet.

Lenže stretáva sa aj s Pilátom, vypytuje sa na podrobnosti súdu, vyšetruje vojakov. Pilát sa začína báť: Čo keď sa dozvie pravdu? Nemal som dôkazy na odsúdenie Ježiša. Vojaci mali strážiť hrob. Bol vykradnutý? Boli podplatení? Zavolá si vojaka a vraví mu: „Lietame v tom obidvaja. Ty i ja. Ak príde k tebe, vedz, že je to špión z Ríma. Podá o tom správu cisárovi. Obidvaja na to doplatíme. Musí zomrieť.“

Záverečná scéna: detektív otvára dvere, vchádza do izby a namierená kopija letí proti nemu. Uhol sa a povedal: „Priateľu, počkaj, prosím ťa, pomôž mi vypátrať Ježišovo tajomstvo. Je to pre teba i pre mňa veľmi dôležité!“

Film kladie výzvu pre každého človeka: vypátrať tajomstvo Ježiša Krista. Celý život to môžeme robiť, no poslednú pravdu sa dozvieme až po našej smrti. Vo viere je nám ponúkaná realita, o ktorej svedčia apoštoli: dôverovať Bohu a spoliehať sa na vzkriesenie.

Pavol z Tarzu napísal: „Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť.“ (Rim 6, 8) Naše smerovanie nie je k zničeniu v hrobe, ani k hnilobe, ale k oslávenému životu v Bohu. Nech sa naše pátranie nikdy neskončí, aby sme zistili, čo je pre náš život dôležité. Ďakujme za sviatky, ktoré nás pripravujú na stretnutie s chladom.

Z knihy Studňa a pavučina I.: Úvahy inšpirované evanjeliom, SSV 2016. Publikované so súhlasom autora. Redakčne upravené.