Umelecký rezbár Dávid Máriássy: Práca s drevom je v niečom veľmi podobná meditácii (+podcast)

Rozhovor bol dodatočne upravený. V rozšírenej verzii si ho môžete vypočuť ako podcast.

Aká bola tvoja cesta k umeleckej rezbárčine?

Už ako malé dieťa som rád experimentoval s rôznymi druhmi tvorby. Keďže som bol živé dieťa, moja mama, skvelá osôbka, hľadala spôsoby, ako ma zamestnať. Nechala ma skúšať rôzne veci, až som časom objavil ostré predmety, ako sú nožíky. Začal som ich skúšať sám. Mama mi to najprv zakazovala, kým pochopila, že sa to nedá a že ma radšej bude mať pod dozorom. Ukázala mi základné spôsoby, ako sa neporezať, a od útleho detstva som začal vyrezávať. Začínal som s drevom, rôznymi vychádzkovými paličkami. Neskôr som objavil vyrezávanie z mydla. Dieťa pri tom môže experimentovať a nehrozí mu žiadna ujma. Začal som teda ako veľmi mladučký a robím to doteraz.

Čo si v tejto záľube ako dieťa nachádzal, aké pocity si pri tom mal?

Upokojovalo ma to. Od detstva mám spektrum všelijakých diagnóz, ako napríklad poruchu pozornosti, takže je to jedna z vecí, pri ktorých sa môžem skutočne sústrediť a neuteká mi myseľ, pretože ma to baví. Od detstva je pre mňa rezbárčina hobby a zároveň znamená slobodu tvoriť hocičo. Drevo je pomerne ľahko spracovateľné, je to určite jednoduchší materiál na spracovanie ako kameň alebo kov a zbožňujem na ňom to, že je to živý materiál, s ktorým sa dá pracovať intuitívne. Zároveň mám veľmi rád povrch dreva a jeho finálne spracovanie, pretože intenzívne vyleštené drevo má podobnú teplotu ako ľudská pokožka a aj pocitovo je jej veľmi podobné. Pre mňa je to jeden z veľmi príjemných materiálov. Zároveň je určitá sloboda v tom, že nemám šéfa. Som šéfom sám sebe a aj napriek tomu, že sa vždy prispôsobím zákazníkovi, mám slobodu rozhodovať o tom, čo a ako ďalej, aj keď je to stiesňujúce, pretože živiť sa umením je vždy výzva. Pokiaľ totiž nejaký umelecký kúsok nepredáte alebo nemáte zákazku, nemáte stálu mzdu. Je tu prítomné riziko chýbajúcich istôt, ale je to riziko, ktoré som sa rozhodol prijať.

Stala sa táto práca pre teba istou formou terapie?

Áno, vyslovene je to terapia. Keď má nejaké dieťa poruchu pozornosti alebo je „hraničné“, väčšinou je buď hyperfokusované, alebo nie je sústredené vôbec. V mojom prípade našla mama so psychológom dobrý recept na to, ako udržať moju pozornosť, a to cez hľadanie vecí, ktoré ma vyslovene bavia a zároveň majú nejaký zmysel. Je to teda veľká terapeutická pomoc, doteraz to využívam pri malej detailnej tvorbe, ktorú robím v interiéri, kde sa hodinu, dve až tri sústreďujem na malé detailné veci. Je to podobné ako meditácia. Keď človek nevie len tak vypnúť mozog a sedieť potichu, je to podobné.

Kedy si sa rozhodol, že sa týmto koníčkom budeš aj živiť, a čo si robil predtým?

Čo sa týka interiérovej tvorby, tú robím od útleho detstva, čo je v podstate tridsať rokov. Pokiaľ ide o exteriérovú tvorbu, začal som zhruba pred jedenástimi rokmi. Predtým som bol študentom psychológie, ktorú som nechal, pretože ma to jednoducho prestalo baviť. Začal som pracovať manuálne v Čechách, kde som mal najprv jeden pracovný úraz, po ktorom som bol na operácii, a potom som mal ďalší úraz. Vtedy som sa rozhodol, že nechcem celý život stráviť tým, že budem pre niekoho pracovať. Keďže som si myslel, že mám nejaký talent, chcel som ho skúsiť nejako pretvoriť. Vtedy som mal možnosti sa do toho pustiť. Z úrazovej poistky som si nakúpil motorové píly a stretol som Milana Krajňáka, ktorý je známy vyrezávaním anjelských motívov. Náhodné stretnutie s ním ma priviedlo na jeden plenér, kde som s motorovou pílou vyrezal svoju prvú sochu. Mal som v podstate veľkú výhodu, že približne dvadsať rokov som už vyrezával bez píly. Píla bola tak len ďalším nástrojom, ktorý robil prácu rýchlejšie, hoci je to s ňou dosť náročné.

Ja som veľmi bojkotoval či už strednú, alebo vysokú umeleckú školu, ale má to svoje prednosti. Môžete s oveľa väčšou pravdepodobnosťou natrafiť na niekoho, kto vám dá mentoring, vysvetlí vám, ako generovať zisk, ako sa presadiť v tomto prostredí, ako si vytvoriť hrošiu kožu, pretože to nie je ľahké, ako sa vyrovnávať s kritikou a ísť proti nej.

Taká motorová píla niečo váži…

Celkovo je to práca, pri ktorej musí mať človek kondičku, a čím je starší, tým viac sa o tú kondičku musí starať, pretože samotná práca nestačí. Ja sa špecializujem na veľké nadrozmerné projekty. Momentálne pracujem na 8-metrovej lavici. Keď človek dlhé hodiny pracuje skutočne s veľkou pílou, ktorá váži 11 kíl, tak to cíti. Je to však len o mne. Čím skôr sa dostanem do lepšej kondičky, tým to budem menej cítiť a zároveň – mňa baví fyzická práca, takže je to dobrý tréning. Nevedel by som sedieť v kancelárii, čiže na toto sa nesťažujem.

Udržiavaš sa len prácou alebo ešte popritom vykonávaš nejaký šport?

Musím robiť aj veci popritom. Celkovo, každá tvrdá manuálna práca nezaťažuje celé telo rovnomerne a časom si človek vypestuje všelijaké neduhy, krivosti a podobné veci. Aktívne jazdím na bicykli a musím aj začať oveľa viac športovať, dvíhať činky, čo ma veľmi nebaví, ale je to nevyhnutnosť.

Často tvoríš nadrozmerné sochy. Kde hľadáš inšpiráciu?

Moja tvorba pozostáva z dvoch základných aspektov. Prvý je, že väčšinu vecí, ktoré tvorím posledných sedem-osem rokov, robím pre mesto Košice, mestské časti alebo pre mestské podniky. Chcem tvoriť pre Košičanov a tam mám víziu robiť veci, ktoré sú pochopiteľné pre bežných ľudí. Chcem robiť radosť bežnému obyvateľovi Košíc, robiť veci, ktoré sú, v úvodzovkách, ľudové a jednoducho pochopiteľné. Druhá stránka sa týka mne prirodzenejšej abstraktnej formy. Tam je to väčšinou o slobode. Často drevo samotné určuje, kam sa celá tvorba bude uberať. Je to z päťdesiatich percent intuitívny proces a z päťdesiatich percent je to o návrhu. Tomuto sa však teraz venujem oveľa menej, pretože tvorím oveľa viac pre verejný priestor.

Spomínal si, že živiť sa týmto umením je náročné. S akými výzvami sa stretávaš? Ako si zháňaš nejaké zákazky a klientov?

Pre každého, kto by s týmto chcel začať, treba povedať, že to nie je ľahké a asi to tak bude aj do budúcna, a to hlavne v prípade, ak človek nejde štandardnými procesmi. Tvoriť umenie a živiť sa umením na Slovensku bez vyštudovanej strednej a vysokej umeleckej školy je automaticky veľký deficit a okamžité veľké oslabenie, pretože človek prichádza o obrovský počet kontaktov a podobných vecí. Galérie nechcú s vami spolupracovať, nie je o vás záujem, nechcú spolupracovať často na rôznych projektoch, kde komisie väčšinou uprednostnia študentov alebo absolventov umeleckých škôl. To, že som sa rozhodol, že budem vyrezávať motorovou pílou ako mestský chlapec v Košiciach, bol tiež nie veľmi pragmatický prístup. Ak človek nežije v meste, ale už sa narodil niekde v dome s veľkou šopou, kúpi si elektrickú motorovú pílu a môže tam začať – má priestor a podobne. Ja bývam v byte, takže nájsť si miesto, kde človek môže vyrezávať, aby nerušil ľudí, je zložité.

A čo sa týka vývoja, veľa sa toho nemení. V podstate je to nekonečný súboj s hľadaním zákaziek s nejakou fluktuáciou toho, že raz je dobre, raz je zle, lebo je veľmi ťažké mať v tomto povolaní nejakú stabilitu. Možno trošku lepšie je to, že keď sa človek trocha etabluje a porobí dosť projektov, tak už, povedzme, je ľahšie sa k tým zákazkám dostať. Na druhej strane, v meste ako Košice je len určitý rozpočet či už u občanov, alebo vo verejnej správe a náklady na túto prácu a takýto život sú dosť vysoké. V rámci Košíc je aj veľmi ťažké ísť niekde vyššie s cenami, pretože každý na východe má určitý rozpočet. Z toho dôvodu vlastne môj najväčší boj v posledných rokoch je boj s infláciou, pretože nestíham dvíhať ceny tak, ako rastú ceny všetkého v Košiciach, či už nehnuteľnosti, nájmu, dielne, transportu, servisu nástrojov. Začína to byť skutočne drahé mesto.

Máš teda nejakú stratégiu, čo s takouto situáciou budeš robiť?

Asi by som sa mal viac popularizovať v sociálnych médiách, pretože tak to teraz funguje. Jediná nevýhoda na tom je, že nemám čas sa tomu venovať tak, ako by som sa mal. Najkrajšie by bolo, ak by to tu fungovalo ako v zahraničí, kde si človek nájde jedného-dvoch sponzorov, ktorí by aspoň pomohli s pokrytím niektorých nákladov. Ináč som v podstate celkom spokojný, pokiaľ mám dosť roboty na to, aby som pokryl svoje náklady a vedel fungovať, takže vízia je asi len rásť. Dozadu sa ísť nedá.

Čo by si odporučil mladým ľuďom, ktorí nad niečím nekonvenčným uvažujú a chceli by sa pustiť do týchto neistých vôd? Čo by si mali zvážiť a spraviť ako prvé?

Ja som „blbá“ výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo, pretože ja som šiel celý život hlavou proti múru a až v podstate v staršom veku som sa začal učiť to, že niekedy je dobré počúvať ľudí so skúsenosťami. To by bola aj moja rada – nájsť si nejakého dobrého mentora, ktorý má životné skúsenosti. Môže to byť aj škola, je to často dobré riešenie. Ja som veľmi bojkotoval či už strednú, alebo vysokú umeleckú školu, ale má to svoje prednosti. Môžete s oveľa väčšou pravdepodobnosťou natrafiť na niekoho, kto vám dá mentoring, vysvetlí vám, ako generovať zisk, ako sa presadiť v tomto prostredí, ako si vytvoriť hrošiu kožu, pretože to nie je ľahké, ako sa vyrovnávať s kritikou a ísť proti nej. Rovnako aj ako si vytvoriť nejaký koncept svojho fungovania a svoju víziu. Určite je to ľahšie, pokiaľ si to vydebatujete s niekým, kto už má nejaké skúsenosti a už to absolvoval. Ušetríte si tým strašne veľa trápenia.

Spomenul si kritiku. Ty sa s ňou ako vyrovnávaš?

Stretávam sa s ňou príležitostne. Väčšinou tí najväčší kritici, ktorých som mal, sú ľudia, ktorí sa buď chceli venovať umeniu a nejako sa im to nepodarilo, alebo majú pocit, že sú súčasťou určitej privilegovanej umeleckej komunity. Chodia na postmodernistické výstavy a cítia sa byť dobre etablovaní. Ja kritiku beriem v pohode. Stretol som sa totiž s veľkou dávkou pozitívnej spätnej väzby od ľudí, ku ktorým svoju tvorbu smerujem – a úmyselne smerujem svoju tvorbu do verejného priestoru. Čiže keby som mal nejaký veľký objem negatívnej spätnej väzby, asi by ma tá robota nebavila. Ale všade, kde robím a tvorím, tak majorita ľudí je z toho nadšená. Decká sa z toho tešia, dospelí sa tešia.

Väčšinou kritika slúži na to, aby človek, pokiaľ má zdravú myseľ, reflektoval, čo robí zle a či to robí zle. Takže neberiem to osobne a snažím sa vždy zanalyzovať, či tá kritika je konštruktívna, akým spôsobom je konštruktívna, a ak má zmysel, tak sa vždy nad ňou snažím zamyslieť. Neberiem ju však veľmi osobne, pretože za mňa hovorí desať rokov mojej exteriérovej práce plus záujem firiem, mesta a ľudí o moju tvorbu. Žijeme v takej dobe a v takej krajine, že každý má právo na svoj osobný názor, a umenie je to najsubjektívnejšie v našom živote. Čiže pokiaľ sa to niekomu nepáči, pokiaľ to niekomu nevyhovuje, ja to rešpektujem.

Patrí podľa teba umenie, ktorému sa aj ty venuješ, do akéhokoľvek priestoru alebo mu patrí nejaké špeciálne miesto? Častokrát sa nájdu jeho kritici medzi pamiatkarmi. Čo si o tom myslíš?

Súhlasím čiastočne s pamiatkarmi vzhľadom na to, že som aj členom kultúrnej komisie pre Košice-Staré Mesto. Myslím si, že akékoľvek umelecké diela v rámci mesta by sa mali umiestňovať citlivo a malo by sa rozmýšľať nad tým, čo sa kde umiestňuje. Ak by som dostal príležitosť robiť niečo v intraviláne alebo v užšom centre mesta, tiež by som rozmýšľal nad koncepciou toho, čo by som tam spravil. Ak by som takú možnosť dostal, určite by som to konzultoval aj so zodpovednými ľuďmi, ktorí dohliadajú na to, aby Košice nevyzerali ako „kultúrny bordel“. Cítim teda osobnú zodpovednosť pri každej soche, ktorú tvorím, aby som ju vytvoril a umiestnil tak, aby nešpatila. Väčšina prírodných motívov, ktoré tvorím, je umiestnená v extraviláne mesta, v lesoparkoch, či už v zoologickej záhrade, alebo v rôznych parkoch, kde plnia svoj účel a dopĺňajú priestor. Zároveň chcem povedať aj druhú vec, a to, že by som odporúčal niektorým historikom ísť napríklad do hocakej väčšej alebo menšej holandskej metropoly, kde je nádherný kontrast historickej a modernej architektúry. Keď sa to robí s citom a rozumne, môže to byť veľmi vkusné. Ja osobne by som mal aj na Hlavnej ulici radšej dočasne umiestnenú drevenú lavičku ako reklamné pútače a všelijaké svetelné tabule, ktoré sú teraz rozsiate po celom historickom centre. S tým sa nič nerobí. Ide teda o uhol pohľadu.