Politici sú chamtiví, láka ich siahnuť na peniaze, ktoré si ľudia našetria

Duchovný otec penzijnej reformy na Slovensku José Piňera ich pokladá za najväčšie nebezpečenstvo

Zavedenie sporenia na dôchodok od roku 1981 podnietilo aj iné krajiny Latinskej Ameriky (Peru 1992; Kolumbia a Argentína 1993; Uruguaj 1995; Mexiko, Bolívia a Salvador 1996 a Nikaragua v roku 2000) k úplnému alebo čiastočnému nahradeniu priebežného dôchodkového systému kapitalizačným systémom individuálnych účtov, ktoré spravujú súkromné inštitúcie.

Slovensko neurobilo smrteľný hriech

Nedávno José Piňera navštívil Slovensko a bez veľkého záujmu verejnosti a médií absolvoval aj takmer tajnú prednášku. Prišiel na pozvanie Inštitútu slobody a podnikania, ktorý tento rok založil Ján Oravec – bývalý štátny tajomník ministerstva hospodárstva a poslanec za SaS. Ten spomína, ako v 90. rokoch napísal Piňerovi e-mail, keď sa rozbehli diskusie o penzijnej reforme, ktorá by zmenila neudržateľný dôchodkový systém na Slovensku.

„Na rozdiel od mnohých iných, ktorých som oslovil, José Piňera mi na moje prekvapenie hneď odpovedal a prejavil záujem prísť na Slovensko aj bez honorárov,“ spomína. Penzijnú reformu po dlhých diskusiách presadila až 2. Dzurindova vláda v rokoch 2003 až 2004. Napokon s ňou súhlasilo aj veľa poslancov opozície. Okrem iného aj preto, že súčasťou diskusie bola návšteva Čile, kde sa mohli oboznámiť s výsledkami penzijnej reformy, ktorú Piňera presadil ako vtedajší minister sociálnych vecí už v roku 1980.

„Parlamentnú delegáciu som vtedy musel presvedčiť, aby sa pri zavedení sporenia na dôchodok zachovalo vlastníctvo úspor aj ich dedenie v prípade smrti,“ spomína legendárny čílsky ekonóm. „Do Čile vtedy prišlo asi 10 poslancov plus minister Ľudovít Kaník. Bol tam výborný dialóg, rôzne názory. Potom sa zavreli do osobitnej miestnosti, debatovali ďalej medzi sebou a nakoniec prišli s tým, že to schvália vrátane osobného vlastníctva.“

Piňera hovorí, že je veľmi rád, že sa tak stalo, že Slovensko neurobilo rovnakú chybu ako niektoré iné krajiny, ako napríklad Argentína. Tie neukotvili osobné vlastníctvo úspor v 2. pilieri a populistickí politici po čase neodolali pokušeniu odobrať ich ľuďom a previesť do štátnej kasy alebo poisťovne.

„Ak by sa to na Slovensku neschválilo ako vlastníctvo úspor, bol by to smrteľný hriech. Nemohol by som potom chodiť po svete a chváliť Slovensko ako jeho fanúšik,“ usmieva sa José Piňera. Je podľa neho kľúčové, že ak sa sporiteľ nedožije dôchodku, dostane peniaze jeho manželka alebo deti, ale nikdy sa nesmú vrátiť späť štátu. To by totiž ľudí nemotivovalo ukladať si peniaze. Zmazalo by sa priame prepojenie medzi úsilím pracujúceho a neskoršou odmenou, ktorú si bude užívať on alebo jeho rodina.

Obavy o Európu

Kto je najväčšia hrozba pre dôchodkové sporenie? „Politici sú chamtiví a láka ich siahnuť na peniaze, ktoré si ľudia našetria, snažia sa zobrať im aspoň časť. Najmä ľavicové vlády to láka, ako napríklad tú, ktorú máme teraz v Čile,“ vysvetľuje.

Podobne pokukuje po vyše 15 miliardách eur vo fondoch slovenského 2. piliera aj vláda Roberta Fica. Hneď po nástupe znížila výšku príspevku do neho a silnejú hlasy o presune peňazí do Sociálnej poisťovne alebo aspoň nasmerovaní vkladov do štátnych dlhopisov. Do tých dlhopisové fondy investujú už teraz. Ak by však štát nariadil, kam musia povinne investovať, peniaze 1,8 milióna sporiteľov v 2. pilieri by sa mohli menej zhodnocovať.

„Dôležité je, aby sa peniaze do dôchodkového piliera dali iba vkladať, aby sa nedali vyberať, najskôr až v dôchodku,“ zdôrazňuje autor čilskej penzijnej reformy. „Milujem Európu, jej kultúru a tradície, aj teraz som si v Banskej Štiavnici užíval, keď sme si vyšliapali krížovú cestu cez všetky tie kaplnky až ku kostolu na vrchu, kde sme sa pomodlili. Mám však o Európu obavy, pretože tu vidím obrovský sociálny dlh, ktorý prináša politické a sociálne krízy.“

Koreňom problému sú podľa neho neudržateľné dôchodkové systémy. Priebežné systémy, kde sa peniaze odvádzajú do štátnej poisťovne, ktorá z nich okamžite vypláca dôchodcov. Vychádzajú z penzijného fondu, ktorý zaviedol nemecký kancelár Otto von Bismarck v roku 1889.

Bismarckova obluda

Ako vysvetľuje Piňera, mal výborné úmysly, pretože chcel pomôcť starým chudobným ľuďom, s ktorými mal súcit. Založil ho na na maličkom odvode, ktorý platili všetci pracujúci. Na začiatku to bola naozaj nepatrná suma, menej ako 1 percento. Vďaka tomu dostávali penziu starí ľudia, ktorí už nevládali pracovať.

„Bismarckovi sa podarilo vytvoriť ekonomickú obludu, hoci o tom nevedel,“ tvrdí Piňera. „Bol veľmi prešibaný politik, takže v čase, keď sa ľudia dožívali zhruba 45 rokov, stanovil dôchodkový vek na 65 rokov. Bol to obrovský pokrok, že dôchodcovia dostávali penziu, takmer nikto sa jej však reálne nedožil.“

Z Bismarckovho hľadiska to bol podľa neho inteligentný politický ťah. Stvoril však priebežný dôchodkový systém a prinieslo to veľa netušených dôsledkov ako vždy, keď sa zavedie nejaké populárne politické riešenie. Bol to veľmi obľúbený krok a fungoval, pretože bolo dosť pracujúcich. Boli ochotní platiť maličký odvod, pretože tých, ktorým bolo treba financovať dôchodok, bolo minimum.

Smerom ku kolapsu

Postupne však dôchodcov pribúdalo, dožívajú sa stále vyššieho veku a pracujúcich je menej a menej, čiže sa odvody museli zvyšovať. V niektorých krajinách už tvoria spolu s daňou aj viac ako polovicu mzdy. „Dnes sme sa dostali do stavu, že v Európe sa rodí tak málo detí, že nestačí zvyšovať odvody, ale aj vek odchodu do dôchodku, pretože je stále menej pracujúcich na jedného dôchodcu. Mnohí sa dožívajú 95 aj 100 rokov a bude sa to zvyšovať, nie opačne. Každý penzijný systém na svete smeruje do deficitu,“ varuje José Piňera.

Podľa neho existujú aj takí, ktorí to nepokladajú za problém, ako napríklad Elon Musk. Ten tvrdí, že ľudská kreativita vytvára stále väčšie bohatstvo a z toho sa budú financovať starí ľudia. „Ak sa však zvýšia odvody, pracujúci sa vyhýbajú plateniu, stále viacerí sa snažia pracovať mimo oficiálneho systému odvodov a daní a neplatiť ich“, upozorňuje bývalý čilský minister. „Mladých ľudí to motivuje nepracovať a radšej byť nezamestnaní, pretože práca je príliš zdanená.“

Odbory a dôchodcovia sa odvolávajú na medzigeneračnú zmluvu, že mladí budú financovať starých, ale podľa Piňeru je to len pekné slovo: „Vždy som sa pýtal, kde je tá zmluva, ukážte mi ju, ja som nič také nikdy nepodpisoval.“ Výsledkom je rast napätia v spoločnosti medzi dôchodcami a mladou a strednou generáciou, ktoré politici zneužívajú na populizmus a volebnú korupciu.

„Rozumiem, že pre politikov nie je príjemné zvyšovať vek odchodu do dôchodku, na ktorý sa ľudia tešia a potom im päť rokov pred dôchodkom poviete, že žiaľ, ešte ďalších osem rokov. Francúzsky prezident Macron mal obrovské problémy zvýšiť hranicu z 60 na 64 rokov. Alebo dokonca politici musia znižovať penzie, ktoré im sľubovali, s ktorými ľudia počítali. To je virtuálny bankrot štátu voči pracujúcim. Niektoré krajiny to robia, ale nenápadne, rôznymi technickými opatreniami,“ vysvetľuje autor penzijnej reformy.

Ako vyriešiť medové motúzy a volebnú korupciu

V každej krajine je podľa neho riešenie penzií jeden z najväčších výdavkov vlády. Nie jadrové zbrane, ale sociálne istoty sú najväčším výdavkom aj v prípade rozpočtu USA. Tieto problémy sú však výsledkom štrukturálnych omylov v minulosti, keď sa verilo, že dôchodkové systémy sa budú dať naveky financovať priebežne, z odvodov pracujúcich.

Pomôcť chudobným je dobročinné a šľachetné, keď sa to však urobí v masovom meradle, obyvatelia zacítia šancu zatlačiť na vládu štrajkmi, lobizmom, či cez politické strany, aby im vláda zvýšila výhody a príjmy. Prípadne aby znížila dane, či naliala peniaze do penzijného systému, hovorí Piňera.

Vypuklé je to vo Francúzsku, kde je veľa penzijných systémov – jeden majú robotníci, iný bankári, ďalší železničiari – každý chce dotácie od štátu. Pokriví sa tým naviazanie odmeny v dôchodku na predchádzajúcu námahu počas pracovného života.

„V Čile to bolo kedysi ešte horšie – jedni šli do dôchodku v 55 rokoch, ďalší v 60, iní v 62 rokoch, ostatní v 65 rokoch. Bankári, ktorí mali silné odbory dokonca v 50 rokoch a poslanci parlamentu dokonca už po 15 rokoch práce. Schválili si benefity v zákone sami pre seba. Stále si niekto vymáhal výhody štrajkmi, nepokojmi a každý, kto chcel byť zvolený, musel niečo ponúknuť. Bol to úplne politicky skorumpovaný systém,“ spomína José Piňera.

Preto pokladal za kľúčové vytvoriť osobné kontá, kde si pracujúci ukladajú peniaze a tými potom financujú svoje penzie. Fondy investujú na kapitálových trhoch, vďaka tomu majú ľudia možno maličký podiel v Tesle a Microsofte.

Ich peniaze rastú podobne ako kapitálové trhy. Po 40 alebo 45 rokoch sa ich majetok zhodnotí, takže z neho môžu na penzii dobre žiť. „Má to jednu veľkú výhodu, že nikto nemôže tlačiť na vládu, aby mu dala nejaké výhody, lebo vláda nemôže zmeniť penzijný systém. O rast úspor sa stará trh a odmení sporiteľov za ich námahu. Na svete je už 46 krajín, ktoré plne alebo čiastočne zaviedli sporivý dôchodkový systém,“ uzatvára Piňera.