Oslabené vnímanie u detí: neustále podnety stresujú mozog

S akými problémami najčastejšie prichádzajú ľudia za vami?

S emočnými problémami spojenými s vývinovými zmenami, v ktorých témou je sebaprijatie, sebahodnota, či ťažkosti vyplývajúce z nepriaznivej rodinnej atmosféry. Témou rodičov, ktorí ma oslovujú, sú ťažkosti s nastavovaním hraníc a dodržiavaním výchovných pravidiel, napríklad aj v súvislosti s regulovaním času trávenom s digitálnymi technológiami. Učitelia so mnou konzultujú ťažkosti spojené so správaním žiakov na vyučovaní, s nepozornosťou; riešime konflikty medzi spolužiakmi, v triednom kolektíve.

Zdôverujú sa vám deti o svojom virtuálnom živote, o virtuálnych vzťahoch?

Áno. Neraz sa stane, že deti ani neprídu s nejakým konkrétnym problémom, ale začnú mi hovoriť o tom, čo pozerajú na internete, v televízii. Chaoticky sa v ich zdieľaní prelínajú témy z reálneho aj virtuálneho sveta, a vlastne až na základe tohto ich prejavu si uvedomím, aké musia byť mentálne aj emočne preťažené. Už napríklad v treťom, štvrtom ročníku mi deti hovoria o nevhodných obsahoch, ktoré konzumujú (hororové postavy, obsahy s katastrofickými témami). Problém vidím v nastavovaní hraníc rodičmi, s organizáciou času. Často sú aj rodičia preťažení a na napĺňanie potrieb dieťaťa nemajú kapacitu. V tom prípade je pre nich „riešením“ posadiť ich pred televízor či videohru. Stalo sa mi tiež, že deti mi povedia o svojom kamarátstve, ktoré nadviazali na sociálnej sieti, prípadne o komunikácii s podozrivou osobou. Vtedy skúmam, nakoľko sú tieto fakty komunikované s rodičmi, či majú prehľad o tom, s čím sa ich deti stretávajú.

V súvislosti so sledovaním nevhodných filmov sa stretávate u detí s nočným pomočovaním alebo nočnými desmi?

S tým sa nestretávam. Čo však vnímam, sú ťažkosti so spánkom, únava, apatia, ťažko uchopiteľný subjektívny pocit nevyspatia. A hoci to explicitne nepriznávajú, mojím podozrením je, že jedným z dôvodov je nadmerné či nevhodne načasované využívanie digitálnych technológií.

Je klinicky známe, že čo spôsobujú digitálne technológie na správanie školákov a na ich výkon v učení?

Mozog zahltený neustále prichádzajúcimi, ľahko dostupnými podnetmi, ktoré nestíhajú byť spracované, je v stave pohotovosti, stresu. Vystresovaný mozog má oslabené kognitívne funkcie – vnímanie, pozornosť, pamäť, na čo nadväzujú ťažkosti s učením, prítomná je emočná dysregulácia, ktorá sa prejavuje úzkosťami, podráždenosťou, výbuchmi hnevu.

Vo svojej praxi využívate aj tzv. terapiu hrou. Riešili ste pri nej aj deti s problémami spojenými s digitálnymi technológiami?

Áno. Hra je pre dieťa prirodzený spôsob prejavu. V terapii hrou môže v bezpečnom prostredí herničky, za prítomnosti terapeuta, spracovávať rôzne ťažkosti zo svojho života, čím sa hra stáva liečivou. Stalo sa mi, že dieťa, ktorého témou boli aj hranice v hraní videohier, malo veľmi vyvinutú fantáziu. Využívalo množstvo hračiek, rozvíjalo mnoho príbehov a mne až postupne došlo, že v herničke vlastne „hrá hry“, ktoré pozná z virtuálnej reality. Terapeutická situácia s reálnymi hračkami však bola preňho omnoho prospešnejšia, pretože takto mohlo viac rozvíjať svoju kreativitu, profitovať z terapeutického vzťahu, ktorý bol medzi nami a napokon si tak odohrávalo svoju frustráciu z toho, že doma nemohlo hrať videohry tak často, ako chcelo.

Pre prvý ročník mávate hodiny preventívneho programu. V čom spočíva, čo na hodinách vyučujete? Ako vnímate deti v kolektívnom učení v dnešnej dobe?

Ide o preventívny program zameraný na rozvoj emocionálnych, sociálnych a komunikačných zručností. Učíme sa poznávať emócie, chápať ich význam, pracovať s nimi. Deťom počas týchto hodín čítam príbehy, v ktorých vystupujú detské postavy. Rozprávame sa, využívame hranie rolí, kde si deti môžu trénovať vhodné, adaptívnejšie reakcie na životné ťažkosti. Prekvapilo ma, aké dnes majú deti ťažkosti s pozornosťou, s motiváciou pustiť sa do nejakej riadenejšej aktivity. Len málo detí z triedy sa naozaj aktívne a vytrvalo zapája.

Čo je príčinou, že dnes majú deti väčšie ťažkosti s pozornosťou?

Myslím si, že doma sa mnohokrát dostávajú k instantnej zábave pri minimálnej námahe ako sú počítačové hry, pozeranie videí a pod. Organizmus vtedy vyplavuje hormón dopamín. Človek sa cíti spokojne, cíti úľavu. Dopamín je hormón odmeny, motivácie. A dobrú prácu si v organizme splní vtedy, ak človek zvládne nejakú úlohu s námahou, ak bol vytrvalý a pracoval na svojich cieľoch. To ho potom motivuje do ďalšej práce. Lenže ak sa človek k odmene dostane ľahko a s minimom úsilia, dochádza v organizme k nerovnováhe, hladina dopamínu rýchlo stúpne, ale aj rýchlo klesne. Po rýchlom poklese máme tendenciu opäť vyhľadávať jeho zvýšenie, aby sme dostali „svoju dávku“, čím sa naše správanie stáva závislé. Následkom potom bývajú rôzne nepriaznivé psychické prejavy ako podráždenosť, ťažkosti s pozornosťou, neschopnosť vydržať pri úlohe, úzkosti.

Minister školstva Tomáš Drucker navrhuje plošný zákaz používania mobilov na prvom stupni a čiastočný zákaz na druhom stupni základných škôl na Slovensku. Inšpiroval sa inými európskymi krajinami, kde toto obmedzenie vyvolalo vyššiu sústredenosť detí pri učení a lepšie výsledky na školách. Bude to mať podobný efekt aj u slovenských detí?

Má to význam. Tým, že deti nenecháme rozptyľovať sa neustále prichádzajúcimi podnetmi z telefónov počas času, ktorý trávia v škole, vytvoríme im tak prostredie vhodné pre proces učenia. Zaplavenie podnetmi totiž mozog vyčerpáva a unavený mozog sa nedokáže učiť, sústrediť, čerpať nové informácie.

Mali by deti vyhľadávať viac ticho a priestor na spracovanie informácií?

Malé deti to ešte nedokážu správne regulovať. Je to úloha a zodpovednosť rodičov. Ako dieťa rastie, postupne sa s pomocou rodiča učí vlastnej sebaregulácii. Správne zaobchádzanie s digitálnymi technológiami nie je o úplnom odstrihnutí sa od nich, o izolácii, ale o nastavení hraníc, o pomoci pri usporiadaní času.

Je klinicky dokázané, že v súvislosti s nadmerným používaním digitálnych technológií rastie výskyt depresií a úzkostí u detí…

… je to tiež živná pôda pre rozvoj porúch príjmu potravy. Nevravím, že digitálne technológie sú príčinou, ale môžu byť spúšťačom. Pre ich rozvoj tu totiž hrá rolu aj osobnostná predispozícia, rodinné prostredie, rodinná dynamika. Vo virtuálnom svete na sociálnych sieťach je zobrazovaná snaha o krajší, lepší obraz života ľudí, ktorí ho zdieľajú. U detí to môže vyvolať tendenciu porovnávať sa s nedosiahnuteľným a nereálnym ideálom. Ak psychické ťažkosti znefunkčňujú človeka v jeho bežných aktivitách a nevie si už poradiť sám či s pomocou blízkych, alebo sa len jednoducho potrebuje poradiť či nasmerovať, je na mieste vyhľadať psychologickú, prípadne aj psychiatrickú pomoc.

Deti často využívajú technológie na vytváranie nových priateľstiev, ktoré ostávajú v tej virtuálnej rovine, alebo často „četujú“ s priateľmi. Môže to byť problém?

Pokiaľ sú tieto virtuálne priateľstvá doplnkom ku kvalitným vzťahom, ktoré má človek v reálnom živote, môžu byť tieto priateľstvá obohatením. Napríklad, keď sa deti spájajú s inými deťmi z rôznych častí sveta, trénujú si tak cudzí jazyk, spoznávajú ich kultúru, iný spôsob života. Problém nastáva, keď na nich človek lipne a sú preňho únikom z reálneho sveta, v ktorom sú jeho vzťahy nefunkčné, náročné alebo frustrujúce. Keď má dieťa alebo mladý človek ťažkosti so sebahodnotou alebo problém vo vzťahoch, vo virtuálnom svete sa môže vždy vykresliť v tom lepšom svetle, ale to je tiež len únik. Sociálne, komunikačné a vzťahové zručnosti sa najlepšie budujú v „teréne“, s ľuďmi tvárou v tvár, kde je to nielen o verbálnej, ale aj o neverbálnej zložke komunikácie.

Niekedy tam na deti číhajú rôzne nebezpečenstvá, ktoré ešte mladý človek nemusí vedieť vyhodnotiť. Preto by sa o tom mali rodičia s deťmi rozprávať preventívne, ešte skôr, než sa deti dostanú do kontaktu so sociálnymi sieťami.

Sme uprostred letných prázdnin. Aké aktivity by ste odporučili deťom a ich rodičom, keď sú zahltené informáciami a podnetmi z digitálnych technológií?

Zvnútorniť si fakt, že aj nuda je dobrá. Vytvára priestor pre kreativitu, pre nové nápady, pričom tieto nápady vychádzajú z vlastného vnútra, z procesu vlastného myslenia, nie zvonka, nie sú nadiktované. Rodičia si niekedy myslia, že deti musia byť neustále niečím zamestnané, mať nejaké aktivity, lebo práve vtedy sa rozvíjajú. Ale to je len čiastočná pravda. Pre regeneráciu, rast a rozvoj potrebujú aj priestor na ticho, ničnerobenie, priestor na „len tak byť“ a trebárs aj nevedieť, čo budú robiť, priestor pre voľnú hru. Ako som už spomínala, nemá zmysel deti úplne izolovať od digitálnych technológií, ale aj teraz počas prázdnin im nastaviť pravidlá ich používania a trvať na nich.

Ako správne regulovať používanie digitálnych médií deťmi?

Stanoviť si jasné pravidlá a zapojiť do toho aj deti, čím získajú pocit, že z procesu rozhodovania nie sú vyradené. Je fajn používať aj časovač, ktorý nám cez zvukový signál dá vedieť, že je čas odpojiť sa. Jasne rozlišovať čas strávený na digitálnom zariadení, ktorý sa týka iba zábavy a ktorý je využívaný v rámci školských, vzdelávacích povinností. Ak je čas na odpojenie sa, nájsť alternatívu na kvalitné vyplnenie času hrami či primeranými povinnosťami, tiež napĺňať dieťaťu vzťahové potreby a podobne.

Do dvoch či troch rokov veku dieťaťa sa používanie digitálnych technológií vôbec neodporúča. V predškolskom veku je možné postupné pripustenie k nim, no v interakcii s rodičom, ktorý vysvetľuje, pýta sa, zapája dieťa do dialógu tom, čo tam je videné, počuté. Treba dbať na výber kvalitných rozprávok s morálnym posolstvom, ponaučením. V mladšom školskom veku stačia dieťaťu smart hodinky, prípadne tlačidlový telefón na kontakt s rodičmi, ak už dieťa chodí samo napríklad na krúžky. Ak dieťaťu budujeme správne návyky vo využívaní digitálnych technológii už od útleho veku, podporujeme tak zdravý vývin nervovej sústavy a zvyšujeme pravdepodobnosť, že keď bude staršie, tieto návyky budú preňho pevnejším základom pre jeho neskoršiu sebareguláciu.