Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
V prvej časti rozhovoru sa okrem iného dočítate i to:
Prečítajte si aj druhú časť rozhovoru tu:
Veľmi ma poznačil rozvod mojich rodičov. Mal som vtedy desať rokov a na otca som bol veľmi naviazaný. Vyrastal som s mamou a dvoma sestrami. Chýbal mi nejaký mužský vzor. Navyše tým, že výchova troch detí ostala na mamine, ktorá popri tom pracovala, nemala na nás vôbec čas. Materiálne nám však nič nechýbalo, lebo ako podnikateľke sa jej dobre darilo.
Miestom, kde som hľadal naplnenie svojich potrieb, bola väčšinou ulica. Vždy som bol veľmi otvorený typ človeka, ľahko som si našiel partiu a nahrávalo mi aj obdobie, v ktorom sme žili. Koniec komunizmu, začiatok novej éry, nových možností.
Pamätám si, že už začiatkom 90. rokov som začal užívať ľahké drogy. Najprv to bol alkohol, potom marihuana a neskôr aj tvrdé drogy ako heroín. Za tým všetkým bola najmä bolesť z otcovho odchodu a drogy boli v tomto zmysle veľmi účinným nástrojom.
Keď sme boli jeden večer na diskotéke, kamaráti ma prizvali, či si s nimi nepôjdem do baru kúpiť marihuanu. Hoci som bol hlboko presvedčený o tom, že drogy nikdy nebudem brať, povedal som si, že sa pôjdem len pozrieť. Pod tlakom kamarátov som však napokon skončil pri marihuane.
Vtedy som si povedal, že drogy nie sú až také nebezpečenstvo, ako som sa domnieval. Myslel som si, že človek to môže mať pod kontrolou.
Bol to stav úplného opojenia, keď človek necíti nijakú bolesť.
Keď ma potom jeden z mojich najlepších kamarátov zavolal von, videl som, že mal nejaké zvláštne oči. Povedal mi, že si dal heroín. Opísal mi to ako pocit nekonečného uvoľnenia a vnútorného pokoja. Človek má pocit, akoby lietal. Dal som sa na to nahovoriť a to bola chyba.
Uvoľnenie. Vždy som bol taký zrýchlený, zbrklý typ a toto ma vrátilo do stavu pokoja a pohody. Zrazu som bol úplne pokojný, flegmatický a nič ma netrápilo. Bol to stav úplného opojenia, keď človek necíti nijakú bolesť. Akoby som dosiahol stav beztiaže.
Zažíval som fyzickú blízkosť inej osoby, hoci tam žiadna nebola. Akoby ma niekto veľmi silno objal. Keď sa na to pozriem spätne, vnímam, že veľkú rolu zohralo práve to, že mi veľmi chýbal otec. Drogy mi poskytovali aspoň čiastočný únik z reality a dodávali mi eufóriu do života. Navyše to bolo v spojitosti s partiou, s kamarátmi, ktorí mi dávali pocítiť, že niekam patrím.
Keď som si dal dávku, mohlo mi prísť zle a vracal som, ale napokon som si aj tak pamätal len ten dobrý pocit. Keď pocit vyprchal, opäť som si išiel kúpiť dávku, aby som ho znova zažil. Heroín bol v tom čase veľmi silný.
Tým, že bola vojna v Juhoslávii, cez Albáncov žijúcich v Bratislave sa k nám dostával veľmi čistý, kvalitný heroín, ktorý sa fajčil. Takže to vyzeralo dosť nevinne, keďže fajčenie bolo v tom čase veľmi rozšírené.
Brali sme ho len príležitostne, raz-dvakrát za týždeň. Žili sme v presvedčení, že to máme pod kontrolou, že si dáme, kedy chceme. Navyše sme sa cítili ako machri, pretože ľudia poznali drogy väčšinou len z televízie, no my sme s nimi mali osobnú skúsenosť.
Bolo to počas jedného víkendu, keď som nemal čas ísť s kamarátmi von, lebo sme mali nejaké práce na dome. Začalo mi byť nevoľno, ako keď na mňa niečo lezie. Nemal som chuť do jedla, bolo mi zle a celú noc som sa prehadzoval v posteli.
Keď som si na druhý deň dal opäť heroín, v momente všetko odišlo. Uvedomil som si, že mám „absťáky“ a že nemôžem drogu vynechať. Začal som ju teda brať každý deň a o pár mesiacov som už bol úplne závislý. To, čo sa začalo ako nevinná zábava, sa skončilo bytostnou potrebou.
Všimli si, že mám stiahnuté zreničky. Mamina sa obávala, či nie som chorý, no netušila, čo je za tým. Podozrivé to začalo byť vtedy, keď som okamžite minul celé vreckové, ktoré mi dala, a keď som si začal vymýšľať dôvody, prečo potrebujem ďalšie peniaze.
Ako som postupne zvyšoval dávky drogy, začal som kradnúť. Najprv z domu, potom aj vonku. Čím viac som užíval drogy, tým viac peňazí som potreboval. Požičiaval som si aj od priateľov, ale keď videli, že im to nevraciam, boli voči mne ostražití.
Postupne sme už prešli k pichaniu drogy do žily, čo je, samozrejme, najúčinnejšie.
Postupne ma začala upodozrievať aj mamina. Pýtala sa ma, či hrám automaty alebo mám frajerku, ktorej kupujem veci. Drogy mi začali rozbíjať vzťahy a úplne mi zmenili charakter.
Najprv som heroín len fajčil, potom som ho začal aj šnupať. Aby som sa vyhol absťáku, potreboval som už minimálne trištvrte gramu denne. To vychádzalo na nejakých deväťsto korún, čo bola na tú dobu dosť vysoká suma.
Hneď ráno, ako som sa zobudil, potom ďalšiu poobede a ďalšiu večer. Zohnať deväťsto korún len čisto na drogu bol problém. Začali sme kradnúť, žobrať, vymýšľať si príbehy o stratenej peňaženke a podobne.
Hneď ako sme niečo zarobili, bežali sme k dílerovi a takto stále dookola. Postupne sme už prešli k pichaniu si drogy do žily, čo je, samozrejme, najúčinnejšie. Až spätne si uvedomujem, akému nebezpečenstvu sme sa vystavovali, keď sme si jednou ihlou pichali drogu aj štyria.
Najhoršie to bolo počas puberty, keď som sa začal postupne opúšťať. Bol som úplne vychudnutý a psychicky aj osobnostne sa zo mňa stávala troska. Predtým som sa rád pekne obliekal, chodil na športovú školu, mal som kopec koníčkov, chodil som na ryby.
Droga vo mne však vyvolala také stavy eufórie, ktorým som nevedel odolať a prekryli všetko ostatné. Pamätám si na moment, keď mi otec povedal, že mu zomieram pred očami. Odpovedal som mu, že aj keby som mal zomrieť, ja už bez drogy žiť neviem.
Pokúšal. Rodičia ma dali najprv na ambulantnú liečbu, kde mi postupne znižovali dávku, aby si moje telo zvyklo. Nepomohlo to, lebo som si popritom vždy dával heroín. Potom som šiel na liečenie do Nových Zámkov, ktoré bolo v tom čase najlepšie na Slovensku.
Nejaký čas som tam vydržal, dal som si aj predsavzatia, ako budem po návrate fungovať bez drog. Vydržalo mi to mesiac. Všade, kam som sa pozrel, sa mi vybavovali nejaké spomienky na drogy. Stačilo, že som chytil do ruky peniaze a hneď som si predstavoval, ako som s nimi u dílera.
Ráno som sa zobudil napojený na dýchacie prístroje.
Problémom tiež bolo, že som sa vracal stále do tej istej partie. Žiadnych iných kamarátov som nemal. Povedal som si, že s nimi budem chodiť von, ale ja drogovať nebudem. To mi však dlho nevydržalo a po nejakom čase som bol tam, kde predtým.
Povedal som si, že radšej prežijem s drogami ešte 2-3 roky, ako by som sa ich mal vzdať. Dnes mi to pripadá absurdné, ale vtedy som bol presvedčený, že je to správne.
Keď som hovoril, že nechcem žiť, skôr to súviselo s tým, že som sa ľutoval a opúšťal. Ale na život som si nesiahol. Na druhej strane, viackrát som sa predávkoval.
Pamätám si, že keď som sa vrátil z liečby v Nových Zámkoch, kúpil som si u dílera takú dávku, akú som užíval pred pol rokom. Neuvedomil som si, že moje telo si odvtedy už odvyklo.
Odpadol som a zapadol mi jazyk. Bol som v bare, kde mi zavolali sanitku, no tá neprichádzala. Medzitým kontaktovali moju mamu, ktorá za mnou do baru prišla a zobrala ma do nemocnice.
Ráno som sa zobudil napojený na dýchacie prístroje. To boli chvíle, keď skutočne išlo o život. Sanitka totiž prišla asi o 50 minút neskôr. Mamina mi v tú noc zachránila život.
Pamätám si, že minimálne dvakrát som si dal ráno dávku a prebral som sa neskoro poobede vo výťahovej šachte. Alebo som niekde vonku odpadol, no našťastie tak, že som vedel dýchať.
Bolo to naozaj hazardovanie zo životom. Díleri navyše miešali drogy s rôznymi inými narkotikami a liekmi, aby zarobili. Takže som ani nevedel, čo všetko do seba dávam.
Túžil som len zažiť ten „flash“, keď sa človek dostáva do stavu úplnej eufórie. Moje telo však bolo na drogy už také zvyknuté, že som potreboval stále zvyšovať dávku, aby som sa do toho stavu dostal. Keď sa nad tým zamýšľam, je to až neuveriteľné, že som stále tu.
Poznám veľa ľudí, ktorí si dali dávku niekde v pivnici, odpadli a zadusili sa. Alebo niektorí moji kamaráti skončili v base, čo ich poznačilo na celý život. Ja som mal tú milosť od Boha, že som s drogami skončil relatívne mladý.
Veľmi. Keď som si potreboval kúpiť ďalšiu dávku a mama mi nechcela dať peniaze, dokázal som byť naozaj nepríjemný. Vytrhol som jej peňaženku z ruky alebo som predal jej šperky.
Ak sa bránila, tak som ju odsotil. Napokon sa to skončilo tak, že ma vyhodila z domu. Povedala mi, že sa môžem vrátiť, keď sa rozhodnem ísť na liečenie a prídem domov čistý.
Áno. Spätne vnímam, že toto rozhodnutie mojej mamy bolo to najlepšie, čo mohla urobiť. Bol som pod tlakom a pochopil som, že takto to ďalej nejde. Kým som využíval benefity domova a spal v teplej posteli, nič iné ako drogy som neriešil. A zrazu som musel hľadať miesto, kde prespať.
Keď som mal peniaze, tak som spal v hoteli, ale väčšinou som skončil na rohožke v činžiaku. Keď som bol nafetovaný, bolo mi to v podstate jedno. Po zobudení som sa išiel umyť na verejné toalety. Bolo to už skôr len také prežívanie.
Život na ulici bol pre mňa silným impulzom, aby som sa postavil na nohy.
Niekedy som tak smrdel sám sebe, že keď som videl niekde pred domom vyvesené oblečenie, preskočil som plot a to oblečenie som ukradol. Postupne som si začal uvedomovať, že pokiaľ niečo vo svojom živote nezmením, tak skončím ako bezdomovec.
To, že som skončil na ulici, bolo pre mňa silným impulzom, aby som sa postavil na nohy. Neskôr, keď som pracoval v resocializačnom zariadení, som radil matkám, ktoré mali závislé dieťa, aby boli nekompromisné a nastavili si hranice.
Aby mu dali jasne najavo, že sú tu pre neho, ale že sú určité podmienky, od ktorých neupustia. Ak ich dieťa porušuje, tak je najlepšie, ak ho vyhodia na ulicu. Agónia celej rodiny sa inak len predlžuje.
Keď sa človek stále má kam vrátiť, tak je len otázkou času, kedy pohár trpezlivosti pretečie. Miznú veci, narastajú dlžoby a celá rodina tým strašne trpí.
Keď som skončil pripútaný o nemocničné lôžko. Mamina mi po nejakom čase opäť ponúkla pomocnú ruku a ja som jej sľúbil, že sa pôjdem liečiť. V liečebni som to však nevydržal, vyskočil som z okna a napokon som skončil s dolámanou rukou na psychiatrii.
Aj tam som však chytil absťák, tak som sa vlámal do skladu a našiel nejaké narkotiká, ktoré som si pichol do nohy. Keď ma tam načapali, bol som jediným pacientom v nemocnici, ktorý musel byť pripútaný k posteli. Bol som v stave úplného zúfalstva. Kvôli droge by som spravil všetko.
Najhoršia bola tá beznádej. Pamätám si, že keď som sa zobudil ráno niekde na ulici a počul spievať vtáky, pociťoval som až hnev, že ony sú také šťastné a mňa čaká ďalší príšerný deň. Uvedomoval som si, že nezvládam život s drogami ani bez nich a potrebujem niečo zmeniť. Bolo mi však jasné, že vlastnými silami to nedám.
V druhej časti sa okrem iného dozviete i to:
Druhú časť si prečítate tu:
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
