Bral som tridsať tabliet morfia denne. Človek s bolesťami potrebuje jednu

V druhej časti rozhovoru sa okrem iného dozviete i to:

• Kedy u neho prišlo k zlomu
• Čo mu napokon pomohlo dostať sa zo závislosti
• Ako dlho trvá, kým odznejú abstinenčné príznaky
• Čo bolo pre neho najťažšie, keď začal pracovať so závislými

Prečítajte si aj prvú časť rozhovoru s Ľuborom Skladaným:

Keď ma drogy prinútili vyskočiť z okna, pochopil som, že sám to nedám

Čo vás napokon vytrhlo z područia závislosti?

Boh. Pamätám si, že som sa vždy modlieval, keď som išiel k dílerovi, aby ma nechytili. (Úsmev.) Keď som potom začal chodiť s dievčaťom, ktoré tiež drogovalo a jej rodičia boli hlboko veriaci, oni boli prví, ktorí mi začali hovoriť o Bohu.

Najprv mi to išlo, samozrejme, jedným uchom dnu, druhým von. Ale presvedčilo ma, že na ich živote som videl veľkú zmenu.

Hlavne u jej otca, ktorý ma predtým nenávidel, lebo mi dával za vinu dcérinu závislosť. Jedného dňa mi ponúkol, či by som s nimi nechcel ísť do kresťanského spoločenstva. Vedel som, že keď pôjdem, urobím si u nich očko, tak som súhlasil.

Síce som ešte padal, no mal som nádej, že Boh mi pomôže z toho von.

A tam sa ma Boh dotkol. Hoci som tam šiel z vypočítavosti, zrazu som pocítil takú lásku, akú som nikdy predtým nepoznal. Vo svete feťákov a dílerov, kde som fungoval, som v živote nič také nezažil. Bolo to ako svetlo uprostred tmy. Bolo to také silné, že ma to úplne paralyzovalo.

Kedy prišiel moment zlomu?

Keď som v jeden večer v zúfalstve kričal na Boha, že ja už takto ďalej nevládzem. Túžil som zmeniť svoj život, ale nevedel som ako. Cítil som sa príliš slabý na to, aby som s drogami prestal a vedel som, že sám si pomôcť neviem.

Vtedy sa stal zázrak. Ja to nazývam znovuzrodenie. Z tej modlitby som vtedy odišiel ako veriaci človek. V ten večer som odovzdal svoj život Bohu. Síce som ešte padal, no mal som nádej, že Boh mi pomôže z toho von.

A pomohol?

Áno. Pokušenia boli však naďalej príliš silné a vedel som, že sám to nedám. Čítal som Bibliu, no popri tom som bral heroín.

Keď som sa dopočul o resocializačnom zariadení Teen Challenge, povedal som si, že ak je to kresťanské, tak to skúsim. Mal som však za sebou už päť neúspešných liečebných pobytov, takže som tomu veľkú šancu nedával.

V Teen Challenge sa však začala nová etapa môjho života. Súčasťou denného programu bola modlitba a osobné zdieľanie, to malo na mňa veľmi silný vplyv.

Zažil som tam uzdravenie a vyslobodenie zo závislosti. Odkedy som ukončil program, k drogám som sa už nikdy nevrátil ani som nemal žiadnu recidívu. Viem, že je to Božia milosť.

Postupne sa začal meniť aj môj charakter. Potreboval som začať od piky. Vytvoriť si nové návyky, dať si do poriadku vzťahy… Bol to dlhý proces.

Ako dlho trvá, kým odznejú abstinenčné príznaky?

Detox som absolvoval ešte predtým, než som išiel do Teen Challenge. Najväčšia kríza bola prvý týždeň, keď je detox najintenzívnejší.

A potom to ešte mesiac postupne doznieva, kým človek začne opäť normálne spať a už nemá také silné fyzické prejavy. Fungovalo to na princípe neustáleho znižovania dávok. Namiesto heroínu mi dávali morfiové tabletky.

Už som sa necítil ako abstinujúci narkoman, ale ako vyslobodený zo závislosti.

Tieto lieky sa používajú na veľmi silnú bolesť a dáva sa jedna na deň. Ja som vtedy potreboval denne tridsať, aby som nemal extrémne bolesti a mohol normálne spať. Táto dávka sa postupne znižovala, až som morfium vysadil úplne.

Nemali ste po návrate z Teen Challenge obavu, že opäť padnete?

Mal, ale veril som, že Boh mi dá silu to ustáť. Vedel som, že sa musím prestať spoliehať sám na seba a svoje vlastné sily.

Keď som predtým skúšal abstinovať od drog a išiel som von s priateľmi, ktorí drogovali, túžil som dať si s nimi a dlho mi to nevydržalo. Keď som však vyšiel z Teen Challenge a stretol som sa so svojou starou partiou, zrazu som si uvedomil, že ma droga vôbec neláka.

Hovoril som im o tom, čo som zažil na programe Teen Challenge a čo Boh urobil v mojom živote. Bolo mi ich ľúto a túžil som im pomôcť. Už som sa necítil ako abstinujúci narkoman, ale ako ten, ktorý bol vyslobodený zo závislosti.

Neskôr ste sám začali drogovo závislým pomáhať. Aká bola Vaša skúsenosť s touto prácou?

Bolo to naplňujúce, hoci miestami náročné. Mnohí z tých, ktorým som sa venoval a skončili program, sa po návrate domov vrátili aj k drogám.

Jeden skončil v base a ďalší, s ktorým som dokonca robil aj evanjelizácie, už dnes nežije. Predrogoval sa tak, že v pivnici, kde bol vtedy sám odpadol, upadol do bezvedomia. Cigareta mu padla na gauč a ten vzbĺkol.

Nemali ste v takýchto chvíľach chuť to vzdať?

Mal, ale vedel som, že je to otázka poslania a že v tom období mám zotrvať v tejto službe. To, že som mohol odovzdávať ďalším, čo som zažil, bola cesta uzdravovania pre mňa samého.

Aj pre chlapcov, ktorí k nám prichádzali, bolo dobré, že sa im venoval niekto, kto si tým prešiel a vedel ich pochopiť.

Vedeli, že ich neodsúdim, a preto mi povedali aj také veci, ktoré sa hanbili povedať iným. Napríklad aj to, že boli schopní ponúkať sexuálne služby homosexuálom len preto, aby si zarobili na ďalšiu dávku.

Môžu mať aj silné predsavzatia, ale sami to nedajú.

Táto práca ma navyše naučila vytrvalosti, ktorá je o malých krokoch. Nikdy nevieme, ako to dopadne s človekom, ktorému sa venujeme, a či napokon nebude pre spoločnosť požehnaním. Napríklad jeden z mojich niekdajších zverencov, bývalý narkoman, je dnes kazateľom v Nitre.

Alebo si pamätám na jedného chlapca, ktorého veľmi bavila hudba, no na programe Teen Challenge sme s ním zažívali veľké boje. Potom som o ňom dlhé roky nepočul, až som ho raz úplne náhodou zahliadol na jednom verejnom podujatí, ako hral na fujare.

Mal som veľkú radosť, keď mi hovoril, že vytrval na ceste triezvosti. V takýchto momentoch si človek uvedomí, že aj napriek všetkému mala tá námaha zmysel.

Aké boli najčastejšie dôvody recidívy?

Najčastejšie to bolo asi tak, že po odchode z programu sa títo ľudia nemali kam vrátiť. Je veľmi dôležité, aby ich po tom roku mal kto podchytiť, a to býva často problém. Tí, ktorí prichádzajú liečiť sa, majú často 30 alebo aj 40 rokov a predtým sa pohybovali väčšinou len medzi narkomanmi.

Nemajú nijaké zázemie a nepoznajú iných ľudí. Keď sa potom vrátia späť do svojho prostredia, bez rodiny a spoločenstva to nemajú šancu zvládnuť. Môžu mať aj silné predsavzatia, ale sami to nedajú. Potrebujú niekoho, kto ich bude sprevádzať, stretávať sa s nimi a bude im oporou.

Prečo mnohí chlapci, ktorých si v Teen Challenge stretával, opäť skončili pri drogách?

V Teen Challenge sme mali veľa chlapcov z detských domovov a neúplných rodín. Bojovali s nízkym sebavedomím, neprijatím seba samého, odmietnutím. Alebo, naopak, to boli deti podnikateľov, ktorí ich síce zabezpečovali materiálne, ale nemali na ne čas.

Málokedy sa stane, že pri drogách skončí niekto z dobrej rodiny. Zdravo fungujúca rodina je najlepšia prevencia. Ak majú rodičia správne nastavené hodnoty a majú záujem o deti, taký človek nemá dôvod siahnuť po drogách.

Dnes ste manželom a otcom troch detí. Ako ste sa cítili, keď ste sa s nimi mali rozprávať o svojej minulosti?

Dlho som sa na to odhodlával, ale vnímal som, že je to niečo, čo s nimi potrebujem prejsť. Vo vzťahu k deťom to vnímam ako dôležité aj z hľadiska prevencie.

Veľkou oporou mi však vždy bola moja manželka. Veľmi si vážim, že nikdy nemala potrebu vyčítať mi moju minulosť. Vždy som z jej strany cítil dôveru a prijatie.

Aký máte dnes vzťah s otcom? Dokázali ste mu odpustiť?

Áno, ale bol to dlhý proces. Máme za sebou dlhé rozhovory, v ktorých sme si potrebovali vyrozprávať všetko, čo ostalo nevypovedané. Pamätám si, že ako osemročný chalan som veľa preplakal, pretože som ťažko znášal otcov odchod. Odišiel od nás už dva roky pred rozvodom.

Mne ako dieťaťu sa vtedy zrútil svet. Otec pre mňa predstavoval istotu. Vedel som, že aj keby vonku padali bomby, ale on by bol doma, som v bezpečí. Túto istotu som jeho odchodom stratil.

Skúsenosť so závislosťou mi pomohla v tom, že som si vedomý svojich pokleskov.

Na druhej strane, aj ja som naubližoval rodičom, keď som drogoval, takže som sa mal za čo ospravedlniť aj ja im. Otec mi veľmi pomáhal v poslednom roku mojej závislosti, keď to mama už nedokázala. Zažil ma ako najväčšiu trosku. On bol napokon tým človekom, ktorý ma priviezol aj do strediska Teen Challenge.

Po tom všetkom, čím sme si prešli, sa otec nakoniec obrátil k Bohu a dnes je z neho veriaci človek, hoci predtým bol zarytý ateista.

Ako k tomu došlo?

Keď videl tú zmenu, ktorú Boh spravil v mojom živote, a vlastnú nemohúcnosť, keď mi on sám nevedel pomôcť, pochopil, že za tým musí byť niečo viac ako ľudská sila.

Keď videl, že Boh ma vyslobodil zo závislosti a že mi úplne premenil srdce, nevedel inak, ako priznať, že Boh je. Napokon sa dokonca obrátila k Bohu aj moja mamina.

Ako dnes s odstupom času vnímate svoju minulosť? Ako dokážete čerpať z toho, že ste si siahli na úplné dno?

Bez tejto skúsenosti by som dnes nebol tým, kým som. Na jednej strane by som sa už nikdy nechcel vrátiť tam, kde som bol. Na druhej mi to dáva nádej, že každý človek sa môže odraziť od dna, keď si uvedomí svoj stav a prizná si vlastnú bezmocnosť.

Vďaka tomu, čo som zažil, dnes dokážem pochopiť ľudí v podobnej situácii. Vidím potenciál aj v tých, ktorých máme ako spoločnosť tendenciu odpisovať.

Skúsenosť so závislosťou mi pomohla aj v tom, že som si vedomý svojich pokleskov a dokážem si ich priznať. Naučil som sa veľkej úprimnosti voči sebe. Nenasadzovať si žiadne masky a byť vo vzťahoch úplne autentický. To je, myslím, jedna z mojich silných stránok.

Nemávate problém s tým, že sa vám vracajú ťaživé spomienky z minulosti?

Niekedy áno, ale musí za tým byť nejaký spúšťač, napríklad keď dávam niekomu rozhovor. Alebo si pamätám, že keď som mal covid, užíval som lieky, ktoré som si musel natiahnuť striekačkou a streknúť na lyžičku.

Keď som bral heroín, na podobnom princípe fungovalo aj dávkovanie drogy, akurát že som si do striekačky naťahoval heroín.

V tú noc po tom, ako som užil tie lieky, sa mi celý čas snívalo o drogách a vracali sa mi živé spomienky na konkrétnych ľudí a situácie. Nerozumel som prečo, keď už roky som žiadny podobný sen nemal.

Potom som si uvedomil, že to má spojitosť so striekačkou a s liekmi, ktoré som v ten večer bral. Hoci už za normálnych okolností nemávam flashbacky, stačí mi, že o tom rozprávam alebo zažijem podobnú situáciu, ako som opisoval. Zrazu mi to vyvolá aj dávno zabudnuté spomienky.

Našu minulosť jednoducho nedokážeme vymazať, vždy bude súčasťou nás a nejakým spôsobom bude formovať to, kým sme dnes.

Prvý diel rozhovoru si prečítate tu:

Keď ma drogy prinútili vyskočiť z okna, pochopil som, že sám to nedám

Foto – archív respondenta