Jednoducho sa to tak stalo, že na čerstvo umytú kuchynskú linku, môj sen, vyrobený na mieru kamarátom stolárom, sa ani nie po polhodine čistoty vyplesol kečup z plastovej fľaše.
Hej, z tej mega veľkej z hypermarketu, keďže kečup je spolu s mliekom jednou zo základných potravín našich synov. A ešte sa to udialo pred mojimi očami, rukami nášho najstaršieho.
Pamätám si, že som prehltla hrču, v ktorej už boli namixované výčitky a karhanie, hnev a rozčúlenie, pocit neúcty voči mojej práci a rozčarovanie zo synovej nemotornosti, hoci je dospelý. Mohla som povedať tie pichľavé vety typu: „Už zas?“ „Zase ty?“ „Ty vždy…“
Boli by oprávnené, pravdivé a situačne aj skúsenosťou neodškriepiteľné. Vždy mám dôvod kupovať si nové taniere, poháre, soľničky a iné „rozbiteľnosti“ predovšetkým jeho pričinením, a nielen to. No teraz som mu nemohla povedať nič. Nieže by mi to bolo jedno. Nieže by som nechcela, aby dával pozor.
V tichu sme na seba navzájom pozerali. Dívala som sa do jeho pokorných, čistých, vydesených očí. Videla som jeho ľútosť a vedomie omylu. Až po chvíli z neho vyšlo: „Do kelu… prepáč…“ A spakruky začal utierať kečup rukávom.
Zastavila som ho pokojným pohybom ruky, posadila vedľa seba na stoličku k stolu.
V tých očiach som uvidela dieťa, za ktoré som sa po prvom rýchlom spontánnom potrate toľko modlila, o ktorom som toľko snívala. Kreslila som si ho do poznámok počas sobotňajších prednášok na výške.
Mala som jasno v otázke jeho mena. Videla som dieťa, ktoré som zúrivo chránila napriek tomu a práve preto, že bolo od počiatku iné.
„Váš syn má vrodenú poruchu jemnej motoriky, počítajte s týmto…“ „Váš syn nebude vedieť…“ „Diagnóza je celoživotná, krajná forma autizmu…“ „Zapíšte ho ako invalida od ranej mladosti…“
Vedia tí, ktorí ma týmito a podobnými vetami bez citu častovali, ako to bolelo? Vedia, koľko brutálnych, nezmyselných vyšetrení, bojov so školou a jej vedením, hodín logopédie… bolo za nami?
Ale aj koľko darov, nadpriemernej inteligencie, výnimočnosti, pokoja, svätej nevinnosti, aká sa už u jeho rovesníkov nevidí…
Kečup stekal po dvierkach dolu k zemi, kvapkal na farebne zladenú medovú podlahu. Bolo mi to fuk. Nech si tečie.
Nechcem prestať vidieť to najpodstatnejšie. Človeka. S jeho krásou, originalitou, výnimočnou výbavou, prejavmi. Niekoho veľmi blízkeho môjmu srdcu.
Presne pre toto viem, prečo nedokážem na obraz tečúceho kečupu a synových mierne zdesených, pokorných očí zabudnúť. Nechcem prestať vidieť to najpodstatnejšie. Človeka.
S jeho krásou, originalitou, výnimočnou výbavou, prejavmi. Niekoho veľmi blízkeho môjmu srdcu. Chlapca, ktorého príbeh poznám zo všetkých ľudí najviac ja. Lebo som jeho mama.
Prečítajte si aj:
Tých viet, ktoré boleli, som počula po siedmich pôrodoch veľmi veľa. A rovnako x-krát bojovala o miesto na slnku pre každé zo svojich výnimočných detí, pretože „tam hore“ sú presvedčení, že my dvaja s mojím drahým to dáme, mať „iné“ deti. Nebolo to jednoduché ani pre mňa, ani pre ne.
No rovnako dobre viem, čo najviac zabolí moje deti. To, ak na chvíľu – dúfam, že len na chvíľu! – stratím z očí ich samých. Ich dar bytia. Ich poklad. Ak mi ich vzácnosť na okamih zatienia nepodstatné veci, kadejaké klišé a moje momentálne hlúpe nastavenie.
Nie, nie som dokonalá mama, ktorá nepochybí. Je to tak. Padám, vstávam, znovu začínam. Vidím zas v mysli ten stekajúci kečup a skutočnú hodnotu tváre a srdca pred sebou.
Kuchynské dvierka sme utierali spolu, smiali sme sa na celej situácii. Miesto dvoch prehier a strát sme dostali dve výhry a znásobili dva poklady.
Kdesi dnu sa všetko vpísalo na môj pamäťový disk. Nech to tam ostane navždy.
Prečítajte si aj: