Afektívny rozmer výchovného vzťahu v skúsenosti saleziánov

Ján Bosco bol nositeľom veľkej intuície, ktorá sa mi zdá byť pre dnešok absolútne aktuálna. Keď klesla dôvera vo veľké inštitúcie – v jeho ére to boli inštitúcie spojené s monarchiou, tie naše spadajú pod štát –, Ján Bosco bol presvedčený, že efektivita výchovy a odovzdávania poznania efektívne spočí­va viac v kvalite konkrétneho vzťahu vychovávateľa a mláde­že než v organizačnej kvalite systému rôznych inštitúcií.

Už vtedy si uvedomoval (a fakty mu dali za pravdu), že autorita bude čoraz menej spojená s postavením tých, ktorí ju uplatňujú, a čoraz viac s dô­veryhodnosťou tých, ktorí sú jej nositeľmi. Preto nám prenechal pedagogiku založe­nú na kvalite vzťahu medzi vychovávate­ľom a mladým človekom.

Je potrebné byť natoľko blízki, aby sme nezostali ľa­hostajní, a natoľko vzdialení, aby sme ne­boli zaujatí.

Zohľadňovanie afektivity pri výchove je dnes predmetom mnohých diskusií, nakoľ­ko prílišná blízkosť medzi osobou v pozícii autority a mladým človekom môže vytvá­rať atmosféru podozrievania. Don Bosco bol nositeľom dvojitého presvedčenia:

• výchova nie je možná, ak sa medzi vy­chovávateľom a mladým človekom ne­vytvorí vzťah dôvery („bez dôvery niet výchovy“);

• tento vzťah dôvery sa môže nadvia­zať len vtedy, ak mladý človek cíti, že vychovávateľ hľadí na neho láskavo („bez náklonnosti niet dôvery“).

Na vyjadrenie citového rozmeru výchov­ného vzťahu použil Ján Bosco pojem amorevolezza – láskavosť; je to taliansky pojem, ktorý nie je ľahko preložiteľný do iných jazykov. Etymologicky sa v ňom totiž spá­jajú pojmy „láska“ a „vôľa“.

Láskavosť predstavuje cit osvietený rozu­mom a vedený výchovným zámerom. Don Bosco ho vo svojom traktáte o preventív­nom systéme spája s agapé (porov. 1 Kor 13). Tento pojem nesmieme chápať v ob­lasti erosu (dieťa by bolo objektom sexuál­neho pudu dospelého), ani v oblasti ideál­nej lásky (dospelého by priťahovala krása dieťaťa), ale v oblasti dobročinnosti, ktorá rešpektuje slobodu dieťaťa.

Ide o to, aby sa mladému človeku otvorili brány toho, čo môžeme označiť ako „potenciálny priestor“ – prostredie, v ktorom je mladý človek v skutočnom bezpečí bez toho, aby bol uzavretý, alebo frustrovaný; bez toho, aby bol ponechaný napospas svojim úzkostiam.

Na to, aby taký priestor nebol regresívny, ale aby umožnil mladému človeku rásť, sú nevyhnutné tri podmienky.

1. Správna vzdialenosť

Vždy ide o balans na hrane: je potrebné byť natoľko blízki, aby sme nezostali ľahostajní, a natoľko vzdialení, aby sme ne­boli zaujatí. Celé umenie výchovy spočíva v schopnosti vedieť, ako sa správne nastaviť.

Podstatný nie je zámer vychovávateľa, ktorý sa nejak zachová, ale spôsob, akým to mladý človek prijme.

Vo svojej edukačnej praxi som si mno­hokrát uvedomil, že veľká časť problémov s autoritou v rodine alebo v inštitúcii sú­visí so zlým nastavením pozície dospelého. Ak je dospelý príliš ďaleko, mladý človek urobí čokoľvek, aby na seba upozornil. Ak je zasa príliš blízko, mladý človek sa môže prejavovať násilím, aby unikol tomuto afektívnemu uchopeniu, ktoré ho spútava.

Ťažkosti – a tu je výchova podľa dona Bo­sca skôr umením ako vedou – vyplývajú z toho, že bod pomeru správnej vzdia­lenosti – blízkosti nie je pre každé dieťa rovnaký. Položenie ruky na rameno môže jedno dieťa považovať za gesto zdravej náklonnosti, zatiaľ čo pre iné, ktoré bolo napríklad sexuálne zneužité, to bude ne­znesiteľný hmat.

Podstatný nie je zámer vychovávateľa, ktorý sa nejak zachová, ale spôsob, akým to mladý človek prijme. Preto Ján Bosco povedal: „Nestačí, aby mladí ľudia boli milovaní, ale aby vedeli a cítili, že sú mi­lovaní.“ Vychovávateľ sa nesmie nechať viesť tým, čo cíti on, ale tým, čo cíti mladý človek, ktorému sa prihovára.

2. Tímová reinterpretácia

Je dôležité, aby profesionáli boli sprevá­dzaní pri ich schopnosti udržať si správny odstup; nielen medzi nimi a deťmi, ale aj medzi nimi a ich vlastnými pocitmi, ktoré prežívajú. Musí sa to uskutočňovať v rám­ci tímovej práce, nakoľko externý pohľad je rozhodujúci na to, aby sme sami mali možnosť zaujať správnu pozíciu.

Dospelý musí chápať, čo sa v ňom odohrá­va, keď súhlasí s tým, že sa afektívne za­pojí do práce s mladým človekom. Psycho­analytici totiž hovoria o potrebe pochopiť prenos aj v opačnom smere. Nesmieme to­tiž zabúdať na to, že hoci u nás dospelých môže byť štádium detstva relatívne vyrie­šené, nikdy nie je uzavreté. Keď si nedáme pozor, konfrontácia s dieťaťom môže prebudiť tú detskú časť, ktorú v sebe stále nosíme, a môže spôsobiť, že ustúpime spolu s ním.

Preto je podstatné a prínosné, aby sa af­ektívne zapojenie každej osoby dalo reinterpretovať v skupine. Pokiaľ ide o mňa, myslím si, že saleziánska pedagogika sa nedá realizovať inak ako v tíme. Pretože, podľa Xaviera Thévenota, „čím viac je mladý človek narušený, tým intenzív­nejšia je náklonnosť k nemu. A o to viac, aby mu táto náklonnosť pomohla dozrieť, musí sa prežívať v transparentnom a kon­trolovanom prostredí. Aj v tomto je prí­klad dona Bosca veľmi poučný. Tento muž, ktorý podporoval ‚rodinnosť-dôvernosť‘ s mladými ľuďmi, si vedel zachovať zdra­vý odstup a vždy, aj pri zdieľaní ich hier, si zachoval kritický úsudok dospelého.“

3. Zohľadnenie agresivity

Uplatňovanie láskavosti nikdy nesmie znamenať snahu vyhnúť sa všetkým konfliktom. Nie je naším cieľom naplniť všetky citové očakávania dieťaťa alebo dospieva­júceho, ktorých sprevádzame. Opäť zacitujem Xaviera Thévenota: „Samozrejme, dá sa očakávať, že takýto postoj, ktorý nenaplní jeho potreby vyvolá v dospieva­júcom istú agresivitu. Ale aj to patrí k cie­ľom, ktoré treba dosiahnuť. Na to, aby bola láskavosť zdravá, musí byť skutočne vždy spojená s dobrým zvládaním konfliktov.“

Tendencia vyhýbať sa konfliktom býva sil­ná a bežná, je však dôležité naučiť sa ich zvládať, pretože sú často povinným kro­kom pri tvorbe osobností a skupín.

Na záver by som rád spomenul obraz, kto­rý som prevzal z klasickej ikonografie Jána Bosca. Často ho radi zobrazujú ako mladé­ho dospievajúceho na lane. Určite to evo­kuje stránku z jeho detstva, keď priťahoval svojich dedinských kamarátov tým, že sa hral na chodca po lane. Tento obraz je však aj symbolický: umenie vychovávateľa je umením chodca po lane. Ide o to, aby ste boli dostatočne blízko, aby ste nikdy ne­boli ľahostajní, ale aj dostatočne vzdialení, aby ste neboli zaujatí, aby ste sa tak naučili vždy spájať lásku a zákon. Všetko je otáz­kou rovnováhy!

Jean-Marie Petitclerc SDB. Autor je francúzsky salezián, špecializovaný pedagóg, odborník na otázky vzdelávania v citlivých oblastiach a spisovateľ.

Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 7. Redakčne krátené.