Stával na nádvorí pred Bratislavským hradom, pri tých hradbách nad Dunajom, kde dnes stoja tisíce turistov a fotia sa s výhľadom na Nový most alebo Aupark. Jeho vtedy zaujímal iný výhľad. Pozeral sa na najbližší kopec za hranicou – kde stojí rozhľadňa Königswarte nad rakúskym Bergom.
„Jedného dňa by som sa tam chcel pozrieť,“ sníval potichu. A s ním vyše pol milióna obyvateľov Bratislavy a okolia. Mohli síce „na tajnáša“ pozerať rakúsku televíziu a počúvať populárnu rozhlasovú stanicu Ö3. Od „rajchu“ ich však delila hranica, omotaná ostnatým drôtom, ostro strážená hraničiarmi so samopalmi a zúrivými psami.
Tými hraničiarmi, ktorí majú dodnes v Petržalke svoje námestie. Ešte asi nikomu nenapadlo premenovať ho na Námestie obetí hraníc. Desiatky ich zahynuli na tých žiletkových plotoch, napustených elektrinou. Pretože mali viac odvahy ako ostatní a chceli to aspoň skúsiť, dostať sa do slobodného sveta.
Či sa nám to nesníva
Mladý muž toľko odvahy nemal. A tak len chodil na ten Bratislavský hrad, pozeral na ten kopec za Dunajom a potichu sníval. Nahlas sa nesmelo, to potom prišlo vypočúvanie na Februárke, lebo veď „opustenie republiky“ bol zločin. Legálne sa za Železnú oponu dostalo len pár vyvolených a spoľahlivých.
Mladý muž k nim nepatril. Nedostal sa ani na gymnázium, ani na vysokú školu, zato ho neminuli dva roky v armáde v západných Čechách. Pár desiatok kilometrov od čiary, za ktorou „čakali západní imperialisti na naše zaváhanie, aby zmarili náš socialistický blahobyt“.
Párkrát po ceste vlakom do Čiech prechádzal popri Železnej opone na brehu Moravy na Záhorí. Tej, ktorá bránila nám dostať sa na Západ, nie im dostať sa k nám. Vtedy sa naučil rozoznávať propagandu od reality. V živote sa mu to potom veľakrát zišlo.
Keď sa vrátil z armády, o pár týždňov vypukla nežná. Mladý muž stál každý deň na námestí a zvonil kľúčmi napriek starostiam rodičov. Tí vďaka historickým skúsenostiam skôr ako pád komunizmu očakávali telefonát z polície, kde si majú prísť po zbitého syna. Sen sa však neuveriteľne plnil. Režim padol a s ním aj ostnaté ploty Železnej opony.
Keď sa 10. decembra 1989 o polnoci otvorili hranice, mnohí sa hneď vtedy vybrali aspoň na chvíľu pozrieť za čiaru do Rakúska. Overiť si, či sa im to nesníva, či je to vôbec pravda. Bola. Keď prišla tá správa, že sú hranice otvorené, mladý muž bol jeden z prvých, ktorí sa postavili do radu na výmenu korún za šilingy.
Hranica, ktorá zmizla
V sobotu ráno potom naložil mamu a bratov do rodinnej škodovky 105-ky a prvý raz vyrazil do Viedne. Do zakázaného sveta. Rad na hranici nebol taký hrozný a rakúski colníci zatiaľ ešte priateľsky kývali. Cesta do nákupného centra Wien-Nord ubehla rýchlo. Horšie to bolo s blúdením po ňom.
Nezvyklé množstvo obchodov a tovaru s cenami, ktoré si zväčša nevedeli ani predstaviť však deti socializmu rýchlo unavilo. Najväčší zážitok si odniesla mama, ktorú pred obchodom odchytila reklamná agentka a darovala jej maličký téglik s voňavým krémikom na tvár. Dostali ju. Ešte veľa rokov si potom tú značku kupovala.
V nevľúdnom decembrovom počasí sa osadenstvo ešte previezlo na Mexikoplatz a konečne minulo vytúžené šilingy za pár lacných zbytočností. Plní zážitkov z veľkého sveta sa vybrali domov. Mladý muž za volantom ešte nevedel, čo ho čaká na hraniciach. Štyri hodiny čakania pri Kittsee ho presvedčili, že cestovanie na Západ veru stále nie je med lízať.
O tom sa v ďalších rokoch ešte presvedčil veľakrát. Hranicu medzi Bratislavou a Hainburgom, či Kittsee často prekračoval viackrát za týždeň a neraz pred ňou strávil hodiny. Robil kuriéra, prekladateľa, dva roky dokonca v Rakúsku študoval.
Tisíckrát šiel okolo toho kopca nad Bergom a často s úsmevom spomínal na to, ako stál na Hrade a hľadel naň cez Dunaj s túžbou aspoň raz sa tam dostať. Sloboda je obrovský dar, ktorý si často vážime iba dovtedy, kým ho nedostaneme. Potom sa zrazu stane samozrejmou ako dýchať vzduch a nevieme si predstaviť, že by sme ju nemali.
Prečítajte si aj:
Poučenie z histórie
Aj hranice sa odvtedy zmenili. Otravných a dôležitých rakúskych colníkov musel už nie celkom mladý muž znášať až do Vianoc 2007, keď sa Slovensko spolu so susedmi konečne stalo súčasťou Schengenskej zmluvy a kontroly na hraniciach zmizli.
Zrazu sa dá nimi prechádzať takmer bez spomalenia. Rýchlo si na to všetci zvykli. Ani deti teraz už zrelého muža si kontroly na hraniciach už nepamätajú. Pri ich spomenutí sa len útrpne uškrnú nad ďalšími „historkami zo stredoveku“.
Ale na ten kopec ich zobral, aj na rozhľadňu vyliezli, nech vidia Bratislavu aj z druhej strany. Tak, ako sa na nás pozerali Rakúšania počas tých 40 rokov, čo nás delil ostnatý drôt a nenávisť komunistov.
Teraz už zrelý muž vtedy stál na tej rozhľadni a myslel na to, aké dočasné sú ľudské diela. Aj to, čo sa zdá byť železné a večné, sa v jednom okamihu zrúti a rozpadne. O pár rokov sa už nikomu nechce veriť, že to niekedy bola pravda. Ostanú len ploty a múry v nás, ale s tými si už musíme poradiť každý sám.
Napriek tomu si to treba pamätať. Že tu boli časy, keď sloboda bola iba pre niektorých a tí ostatní mohli len stáť za plotom a s túžbou sa pozerať na kopce na druhej strane. Treba si to pamätať, aby sa to nevrátilo a nemuseli sme si to zopakovať. Lebo kto nezažil, neuverí. Kto zažil, nezabudne.
Práve dnes je 35. výročie momentu, keď Železná opona padla. Rozstrihali ju vojaci a dobrovoľníci, ktorí sa z jej rozpadu tešili ako malé deti. Verme, že sa to už nikdy nevráti. Že už nikdy nás žiadny plot, múr ani rieka nebudú nepriedušne deliť od našich susedov, priateľov a známych. Vážme si slobodu a neváhajme o ňu bojovať. Nech je história pre nás svedectvom, že sloboda nie je samozrejmá.
Ilustračné foto – Peter Kremský a medvedkudajlabku.sk