Sme predsa rôzni, nie každý sa napasuje do jednej formy

Stanislav Ondruš, známy pod pseudonymom ŠťukArt, je aktívny umelec, milovník minimalizmu a textilný dizajnér. V jeho živote a tvorbe hrá hlavnú rolu podstata a prežívanie prítomného okamihu cez umenie a každodennosť. Jeho tvorba zaujala aj zahraničné galérie v Anglicku, Poľsku či Českej republike, kde úspešne prezentoval svoju tvorbu.

Kedy ste v detstve pochopili alebo vaši rodičia, že máte problémy s učením a sústredením sa?

Na základnej škole na prvom stupni, najviac sa to zvýraznilo na prelome prvého a druhého stupňa, asi v piatej, šiestej triede. To už som výrazne pociťoval, že učenie mi išlo oveľa horšie ako rovesníkom a nevedel som sa na hodinách sústrediť, nedokázal som udržať pozornosť, aby som si niečo zapamätal. To sa prirodzene odrazilo na známkach.

Začal som chodiť k psychologičke, na základe čoho som mal aj výhody, napríklad na testoch som mal dvojku za menej percent ako ostatní žiaci, rovnako inak mi hodnotili diktáty, gramatiku a podobne. Môj problém sa totiž ukázal neskôr aj s dysgrafiou, dyslexiou, čiže komplexne sa ukázalo, že môj problém nie je iba pozornosť, ale aj písanie a gramatika, čítanie po sebe.

Trpeli ste tým? Predsa len v tom čase ešte nebolo o týchto diagnózach toľko informácií ako dnes. Dávali vám učiteľky pocítiť, že ste problémový žiak? 

Skôr som to pociťoval u spolužiakov, ktorí sa so mnou porovnávali, čudovali sa. Som veľmi senzitívny človek a každá reakcia na mňa vplývala.

Pred diagnózou som mal hrozné známky, takže všetci si dávali otázku, čo sa to deje.

V kolektíve som však bol vždy stredobodom pozornosti (smiech). Učitelia tieto dysfunkcie celkom rešpektovali a vedeli ma zakomponovať do bežnej výučby bez problémov.

Aj predtým, ako vám stanovili diagnózu? 

No pred diagnózou som mal hrozné známky, takže všetci si dávali otázku, čo sa to deje. Nevedel som sa sústrediť ani sa učiť. Najskôr to bol problém, lebo to nebolo zvyčajné, ale postupom času to rešpektovali a vedeli sa k tomu postaviť.

Boli ste v klasickej škole?

Bol som na klasickej základnej škole, potom som šiel na školu úžitkového výtvarníctva a bakalára som si urobil na Ostravskej univerzite na Fakulte umenia, teraz som na VŠVU.

Kedy sa vo vás začala prejavovať umelecká duša?

Na prelome, keď som skončil základnú školu a uvažoval som, čo chcem v živote robiť. Najprv som chcel byť kuchárom alebo hotelierom, mal som sen mať svoj vlastný hotel.

Môj dobrý kamarát Martin Durmik chodil na kurzy kreslenia, raz ma tam zavolal a mňa to veľmi zaujalo, odvtedy som začal na sebe pracovať viac a viac. Začal som sa zaujímať o svoje korene, tým, že moji starí rodičia boli umelci, otec architekt, zaklaplo mi to a rozhodol som sa, že pôjdem cestou umenia.

Na Ostravskej fakulte umenia ste boli autorom inštalácie, ktorá zaujala širšie publikum aj odborníkov vďaka ústrednej myšlienke prežívania prítomného okamihu. Ako dôvod, prečo ste urobili umelecké dielo, ktoré pozostáva len z jednoduchých čiar, ste uviedli, že inšpiráciou bola aj vaša učiteľka, ktorá vás na základnej škole nútila robiť okraje do zošita, a keď ste prekročili stanovenú hranicu o pár milimetrov, dala vám ich prerobiť…Prečo to bol taký dôležitý moment pre vašu tvorbu?

Súviselo to určite aj s mojou diagnózou, bolo to pre mňa absurdná požiadavka, keď som mal problémy s písaním a týmito okrajmi som si musel písanie ešte viac limitovať. S odstupom času to vnímam ako metaforu toho, že som bol limitovaný prostredím, kde som sa učil písať, no neskôr toto prostredie bolo vyústením k slobodnému uvažovaniu vyjadrovať sa cez písmo.

Samozrejme, sú isté špecifiká, ktoré prospievajú každému študentovi, ale sme predsa rôzni, nie každý sa napasuje do jednej formy, do takého či onakého zošita.

Dnes to možno znie vtipne, že som musel prekresľovať okraje v zošite, ale vtedy to bolo skôr smutné, až traumatické. Samozrejme, človek musí mať v živote určité pravidlá, aby sa naučil písať správne, ale keby sa pravidlá rozvoľnili pre potreby ľudí, tak by to mohlo výrazne pomôcť. Prepojil som túto traumu zo svojho detstva s mojou tvorbou.

Svoju traumu ste si liečili štúdiom na umeleckej škole? 

Cez teóriu ani nie, lebo tam som musel opäť písať do linajkových zošitov (smiech), ale v praxi, keď som mohol tvoriť, tam určite prišlo uvoľnenie.

Dnes to možno znie vtipne, že som musel prekresľovať okraje v zošite, ale vtedy to bolo skôr smutné, až traumatické.

Bol som veľmi šťastný, že som si vybral umeleckú školu.

Po strednej škole mi už bolo úplne jasné, že týmto smerom pôjdem aj na vysokej škole. Podporili ma v tom aj rodičia, profesori, okolie, ktoré videlo vo mne talent.

Svoju bakalársku prácu ste nazvali myšlienka prítomného okamihu. Spojil ste obrovské množstvo obyčajných liniek do obrazu. Čo ste tým chceli povedať?

Veľa som nad tým uvažoval, na prácu som mal rok času, chcel som do tej práce dať všetko, uzavrieť moje trojročné štúdium tým, že vytvorím vec, ktorá ovplyvní mňa aj moje okolie.

Tým, že som od detstva riešil problém, že mám nižšiu úroveň sústredenia a písania a v dôsledku toho aj vyjadrovania, vždy som túžil, aby mi ľudia porozumeli. A keď to jednoducho písmom nešlo, tak som hľadal inú cestu, ako si písmo nahradiť. Pre mňa sú jednoduché linky moje písmo, ktoré má svoje pravidlá a slobodne sa vyvíja a komunikuje s divákom.

Začal som sa zaoberať typografiou, písal som voľné texty, postupne sa to moje písmo začalo abstrahovať do jednoduchej linky.

Písal som voľné texty, postupne sa to moje písmo začalo abstrahovať do jednoduchej linky.

Mojou abecedou sú jednoduché linky, nech si už každý pod tým predstaví subjektívne poňatý princíp písma, ktorý svojou „nečitateľnostou“ vyjadruje dej života a píše o ňom v abstraktnom jazyku.

Začal som ich písať pod seba, množiť ich a to vytváralo určitú štruktúru, skladbu, grafický obraz. Začal som týmto systémom vytvárať veľa kresieb a kompozícií, ktoré mi vytvárali série, tvoriace napokon celú moju bakalársku prácu.

Vytvorili ste obraz tenkou linkou, ktorú ste vytvorili obrím pravítkom. Koľko trvá vytvoriť takéto obrazy?

Niekedy aj mesiace. Tieto kresby však neboli vytvárané kontinuálne, ale s rôznym časovým odstupom. Používal som ceruzku, ale aj pero, fixku. Práve tá fixka má určitú životnosť, po nejakom čase sa jej začne míňať náplň.

Ako som písal riadky, intenzita farby bledla, prepojilo sa mi to s tým, že nielen linka má svoj limit, ale aj farba. Tak ako náš život má svoj začiatok a koniec, aj táto kresba má svoj dej, od intenzívnej farby až po bielu.

Nie je to divné stráviť dni a mesiace s pravítkom v ruke a písať linky?
Bolo to často veľmi stereotypné, ale bola to aj psychohygiena. Počas písania som uvažoval nad toľkými vecami, tak ako má niekto jogu alebo šport, prácu, ja som pri linkách strávil sústredený čas, bol to najintenzívnejší spôsob, ako meditovať prítomnú chvíľu.

O prítomnom okamihu je celá vaša práca. Čo pre vás znamená prítomný okamih ako životný štýl?

V plnej intenzite dať všetku svoju energiu, psychickú aj fyzickú, do toho, čo práve prebieha tu a teraz. Nejde len o to žiť naplno danú chvíľu, ide o celkové nastavenie, že svojím zastavením sa nechám preniknúť svoje bytie, že si uvedomím, že žijem, som tu, dýcham a som tu pre druhých.

Všimol som si, že pre moje okolie aj pre mňa samého, pri pohltení dnešnou dobou a zrýchleným životom, je to čím ďalej náročnejšie. Keď som sa zavrel do ateliéru, moje linky sa pre mňa stali útočiskom a moja tvorba mi bola meditáciou.

Na druhej strane dnešná generácia aj žije spôsobom bez plánov, užívajú si súčasnosť naplno, nekonečno možností ich skôr limituje. V čom sa líši vaše chápanie prítomného okamihu od carpe diem?  

Oni nehľadajú vnútorný pokoj, len si kompenzujú neistotu z budúcnosti, nehľadajú hĺbku a riešenia. Nie je podstatné len žiť prítomný okamih, otázka je, ako ho budem prežívať.

Tak ako náš život má svoj začiatok a koniec, aj táto kresba má svoj dej.

A to je rozdiel. Úplne intenzívne sa dá prežiť napríklad aj obyčajné umývanie riadov, venčenie psa, nielen cestovanie a zábava…

Ako reagovali na vaše inštalácie spolužiaci umelci a profesori? 

Úprimne, pri spolužiakoch som cítil občas určité pohŕdanie, stretol som sa s reakciami, či som v pohode, prečo som nad tým strávil toľko času a pod. No profesori, hoci ku mne pristupovali prísne, po náročnej obhajobe ocenili jedinečnosť tejto myšlienky a povzbudili ma, že v tom mám pokračovať. Mali námietky proti inštalácii, ale tam skôr išlo o technické vyhotovenie.

Laici ako ja sa môžu pýtať, že keď študujete maľbu a dáte na papier samé čiary, že čo je na tom naozaj umenie, keď linky vie robiť hocikto? (Smiech)

Ide o prepojenie myšlienky s formou. Laik to berie tak, že je to linajka a koniec, pre mňa je linajka podnet, začiatok. Každý si môže povedať, že to by som vedel urobiť aj ja, ale prečo to nespraví? Prečo si tú výstavu nezorganizuje a neprezentuje svoju myšlienku prostredníctvom umenia?

Pozvali vás na TEDex Univerzity Komenského prednášať o tejto vašej práci. Asi je to tiež ocenenie vašej tvorby…

Úprimne som bol prekvapený a poctený, že ma vybrali. Lebo tam vystupovali kapacity z vedeckého, novinárskeho, spoločenského prostredia a pozvali len pár študentov. Môj vstup bola taká oddychovka, lebo inak sa tam riešili zásadné témy spoločnosti.

Chceli by ste sa živiť umením? 

Chcel, ale neviem, či sa budem. Na Slovensku je malý trh a nie sú tu na to vytvorené podmienky. Je tu málo kupcov, málo zberateľov, málo významných galérií v rámci kontextu strednej Európy.

Ak sa raz ako absolvent výtvarného umenia budem chcieť živiť umením, tak určite budem musieť vycestovať a byť viacej v kontakte so zahraničným trhom či s galériami.

A chcete ísť touto cestou?

Začínajú sa v mojom živote lámať ľady, chcem si založiť rodinu a chcem ju vedieť uživiť. Nechcem byť súčasťou tej generácie, ktorá rieši rodinu po tridsiatke. Ja by som chcel rodinu hneď po škole, je to odvážne, najmä pre umelca. Preto sa chcem venovať merchandisingu, chcem vytvoriť svoju vlastnú značku.

Vytváram potlače na látky, spolupracoval som s dievčatami, ktoré riešili tú odevnú stránku, a ja som riešil potlač, čo bude na látke. Vznikla tak kreatívna kolekcia tričiek. Takto budem môcť byť stále kreatívny, budem tvoriť, ale bude to bližšie trhu a kupcovi. Dnes je trend medzi mladými mať originálne veci a nebyť kupcom toho, čo majú všetci.

Tieto originálne značky, ktoré riešia zároveň ekologický aspekt, sú však veľmi drahé.

Nechcem byť súčasťou tej generácie, ktorá rieši rodinu po tridsiatke.

Chcel by som tak vytvoriť kompromis, aby moje veci boli cenovo prístupné aj ekologické. Nech si dobrú módu môžu dovoliť nielen tí, čo sú v lepšej finančnej situácii, ale všetci, ktorí chcú tričko s myšlienkou.

Prvý nápad je vytvoriť sériu päťdesiatich tričiek. Biele tričká s potlačou budem namáčať do čiernej farby, všetky tričká budú mať iný odtieň sivej, podľa toho, v akom poradí som ich namočil a každé by bolo originálne. Čiže aj tvorba odevov bude mať svoju filozofiu, opäť to súvisí s myšlienkou originality a jedinečnosti každého jedného trička. Každý sme predsa originál a nosiť ten originál v sebe, ale aj na sebe nikdy nie je na škodu.

Foto: Július Kotus