Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Na otázku, aká bude budúcnosť Európy a úloha kresťanstva v nej, existuje viacero pohľadov. Prvý, s ktorým Alfordová vstupuje do dialógu, je príspevok poľského filozofa Mareka Cichockého, ktorý vo svojich úvahách ponúka dve možnosti v otázke budúcnosti európskej identity.
Na jednej strane križovatky – ako Cichocki nazýva krízový stav, v ktorom sa súčasná Európa nachádza – stojí tradícia kresťansko-európskej kultúry, ktorá je bohatá na duchovné a myšlienkové zdroje. Na strane druhej sa zase nachádza koncept moderného postkresťanstva.
Podľa Jána Pavla II. dôjde k objaveniu skutočnej kresťanskej identity iba vtedy, ak sa toto úsilie spojí s rešpektom voči druhému človeku, dialógom záujmov, so schopnosťou sebareflexie a rozpoznávania vlastných zlyhaní, slabostí a neprávostí.
Ktorý smer si teda zvoliť? Niektorých, ako Alfordová poznamenáva, by voľba prvej, čisto kresťanskej možnosti ako jasného modelu smerovania Európy mohla v súčasnosti prekvapiť. O tejto voľbe sa totiž v západnej Európe podľa nej uvažovalo už veľmi dávno a dnes sa ako realistická možnosť veľmi neberie do úvahy (aspoň nie v západnom svete). Alfordová však zároveň neskrýva isté sympatie voči tejto alternatíve a poukazuje na jej silu a atraktívnosť predovšetkým cez osobu sv. Jána Pavla II., ktorý bol jej výrazným nositeľom.
„Ťažké dejiny poľského národa prispeli v dobrom slova zmysle k tomu, že sa v týchto ľuďoch zachovala istá vízia. Niečo, čo sme u nás na Západe s našimi neustálymi možnosťami a alternatívami jednoducho stratili alebo sme sa toho aktívne vzdali,“ priznáva dominikánska rehoľníčka, pôvodom z Londýna.
Ako ďalej dodáva, krízu by sme darmo hľadali pri spomínanej kresťanskej alternatíve. Tá totiž, rovnako ako to tvrdí aj Cichocki, zúri práve v postkresťanskom svete. Táto skutočnosť krízy by preto podľa Alfordovej mala byť kritériom aj pri rozhodovaní, ktorým smerom sa Európa bude ďalej uberať.
„Súhlasím s Cichockim, že náš postkresťanský systém v Európe, založený na osvietenstve, má problém. Zároveň si však myslím, že kríza, ktorej čelí, ho robí menej rezistentným a viac otvoreným spojeniu s kresťanskou tradíciou. Dilemu preto nevnímam v tom, ktorý smer si máme zvoliť, ale v aktuálnej pozícii, čím a ako môže kresťanstvo prispieť k riešeniu tejto krízy.“
K tejto téme Alfordová uvádza tiež dve cesty dialógu, ktorý je potrebný, aby spolupráca medzi kresťanským a postkresťanským svetom mohla nastať.
Autorom jednej z ciest je belgický dominikánsky mních Dominique Pire, ktorý v roku 1958 získal Nobelovu cenu za mier. Ten o dialógu povedal: „Dialóg znamená pozrieť sa poza hranice vlastného presvedčenia. Na to, aby dialóg vydržal, je potrebné zdieľanie srdca a ducha s druhým človekom. V tomto sa skrýva hlboká obeta. Ide o pochopenie a ocenenie skutočného dobra prítomného v myšlienkach, pocitoch a činoch toho druhého bez toho, aby človek sám opustil akúkoľvek časť seba samého. Človek sa s druhým človekom musí cítiť sám sebou.“
Druhá cesta dialógu pochádza od sv. Jána Pavla II., ktorý, ako sme už povedali, prišiel s vlastnou ponukou znovuobjavenia silnej kresťanskej identity pre Európu. Podľa Alfordovej je však zaujímavý predovšetkým spôsob, akým sa snažil túto ponuku sám uvádzať do praxe.
„Podľa Jána Pavla II. dôjde k objaveniu skutočnej kresťanskej identity iba vtedy, ak sa toto úsilie spojí s rešpektom voči druhému človeku, dialógom záujmov, so schopnosťou sebareflexie a rozpoznávania vlastných zlyhaní, slabostí a neprávostí. Takýto prístup dovolil poľskému pápežovi vytvoriť vľúdne miesto pre toho druhého vo vnútri vlastnej náboženskej tradície. A to nie navzdory silnej kresťanskej identite, ale iba vďaka nej,” vysvetľuje Alfordová.
Obidve spomínané perspektívy dialógu, ako následne Alfordová pripomína, sú z hľadiska kreativity odlišné, spoločne sú však zakorenené v kresťanskej tradícii a obe sú podľa nej potrebné, aby sme vedeli čeliť európskej kríze.
Od Cichockého videnia krízy ako križovatky sa Alfordová vo svojej úvahe posúva ďalej a kritickému nazeraniu podrobuje prístup francúzskej filozofky Chantal Delsolovej. Tá má pre krízu vlastné pomenovanie, ktorým je revolúcia v pôvodnom význame slova (obrátiť sa späť).
Podľa Delsolovej prežívame revolúciu, keď sa z kresťanstva obraciame späť k pohanskému polyteizmu, respektíve kozmoteizmu. V takomto stave nie je možné úplne cenzurovať verejný vplyv kresťanstva, akoby v Európe nikdy predtým neexistovalo. Niektoré jeho elementy podľa Delsolovej budú preto naďalej prežívať v novej polyteistickej podobe tak, ako kedysi pohanské elementy prežívali v kresťanskej kultúre.
Myslím si, že je možné zaujať verejnú rolu kresťanstva v Európe, hoci by bola odlišná od tej, ktorú poznáme z minulosti. Dokonca by som povedala, že ak by sme začali túto odlišnú rolu uskutočňovať s odhodlanosťou a odvahou, mohla by byť ešte zaujímavejšia a oživujúcejšia ako tá, ktorú sme tu mali predtým.“
Delsolová pri uvažovaní o kríze poukazuje predovšetkým na dogmatický koncept pravdy, ktorý postkresťanský polyteizmus prevzal práve od kresťanstva. Tento fenomén možno podľa Alfordovej pozorovať pri aktuálne silnej, niekedy však až zmätenej obrane ľudských práv. Tendenciu k dogmatizmu dnes možno vidieť i v prebudenej neznášanlivosti voči akejkoľvek inej pozícii, než je tá vlastná. Moderný náboženský pluralizmus si chce ponechať kresťanskú ideu, že niektoré veci sú stále a pravdivé, má však problém sa podľa nej riadiť, pretože, ako Delsolová tvrdí, jej zdroje sú vyprázdnené.
Výsledkom Delsolovej úvah je, že kresťanstvo v budúcnosti nebude mať žiadnu verejnú funkciu, a to predovšetkým z toho dôvodu, že sami európski kresťania sa tejto snahy vzdali, uspokojujúc sa ospravedlnením za zhýralstvá a hriechy dominantného náboženstva z minulosti. Jedinú možnú budúcnosť, ktorú preto Delsolová vidí, ilustruje na príklade mníchov z Tibhirine, ktorých zabili, pretože odmietli opustiť moslimskú komunitu, ktorá ich potrebovala. Ide teda o budúcnosť v žití a umieraní pri našich bratoch a sestrách v ich utrpení a krízach, ako Delsolová uvádza.
A ako na tento pohľad francúzskej filozofky reaguje Alfordová? „Podľa mňa sa Delsolová mýli. Myslím si totiž, že je možné zaujať verejnú rolu kresťanstva v Európe, hoci by bola odlišná od tej, ktorú poznáme z minulosti. Dokonca by som povedala, že ak by sme začali túto odlišnú rolu uskutočňovať s odhodlanosťou a odvahou, mohla by byť ešte zaujímavejšia a oživujúcejšia ako tá, ktorú sme tu mali predtým.“
Alfordová, ako priznáva, nateraz nemá presnú predstavu, ako by mohla táto funkcia vyzerať. Nádeja sa však, že vytvorením aktívnej komunity okolo tejto témy a spojením všetkých kapacít z radov teológov, filozofov a tých, ktorí sa riadia sociálnym učením Cirkvi v ekonomickej i politickej sfére, by sa kresťanstvo mohlo stať impozantným zdrojom riešení pre Európu, ktorá potrebuje pomoc.
Myslenie, ku ktorému má Alfordová v uvažovaní o úlohe kresťanstva v Európe najbližšie, je to, s ktorým sa môžeme stretnúť u Jeana-Luca Mariona, francúzskeho filozofa a teológa. Marion hovorí, že situácia vo Francúzsku a na Západe je taká alarmujúca, že ak sa chceme vyhnúť kompletnému spoločenskému zániku, musíme sa obrátiť na všetky zdroje a sily, aj tie katolícke.
Úpadok, v ktorom sa nachádzame, je vlastne krízou kríz. V skutočnosti ide o nekonečné odkladanie momentu krízy, ktorým moderný svet poráža evanjelium. Evanjelium je totiž liekom na krízu a vyžaduje rozhodnutie. Podľa Alfordovej táto moderná alergia na krízu podkopáva nielen katolicizmus, ale aj samotnú západnú spoločnosť.
Marionov problém, na ktorý odkazuje aj Alfordová, je teda v konečnom dôsledku nedostatok krízy, takže sa môžeme klamne presviedčať, že sme na tom stále ako-tak dobre. Takto zotrvávame v nereálnom stave stagnujúceho úpadku.
„Myslím si, že v tejto situácii sa nachádzame čiastočne aj v dôsledku našej neochoty čeliť nedostatku intelektuálnych schopností. Bojíme sa pripustiť si, že aj osvietenecké zhrnutia, ktoré sme zdedili po veľkých univerzitách a výborných kultúrnych inštitúciách v Európe, nemajú koncept, teórie a víziu, ktoré by poskytli odpovede na problémy, ktorým čelíme. Aby sme to zvládli, potrebujeme iné intelektuálne zdroje, dokonca aj tie katolícke,“ dodáva s jemnou iróniou Alfordová.
Ako konkrétny príklad, že kresťanstvo so svojím učením môže byť skutočne aj dnes prínosom pri riešení vážnych kríz, ponúka svoju skúsenosť z iniciatívy Blueprint for Better Business (Plán pre lepšie podnikanie).
Ide o hnutie, ktoré sa sformovalo ako odpoveď na finančnú krízu v roku 2008, ktorú odštartoval kolaps na burze na Wall Street. Približne rok po tejto udalosti vyšla prvá a jediná sociálna encyklika pápeža Benedikta XVI. s názvom Caritas in veritate (Láska v pravde), v ktorej sa nemecký pápež inšpiroval sociálnym učením svojich predchodcov, predovšetkým encyklikou Pavla VI. Populorum progressio (Rozvoj národov).
Ako Alfordová pripomína, jednou z najinovatívnejších myšlienok, ktorú Benedikt XVI. v dokumente predstavuje ako reakciu na krízu, je potreba princípu milosti a logiky daru, a to predovšetkým vo sfére biznisu a komerčných vzťahov, ako aj premyslenie konceptu fiškálnej subsidiarity na pomoc chudobnejším krajinám.
Ako do týchto udalostí a reakcií zapadá hnutie Blueprint? Ako Alfordová vysvetľuje, pápežov dokument zarezonoval v tom čase aj v komerčnom svete. „Jeden z viceprezidentov Goldman Sachs, spoločnosti, ktorá patrí medzi svetových lídrov v investičnom bankovníctve a finančných službách, si pápežovu encykliku prečítal. Zavolal westministerskému biskupovi a s argumentom, že ide o jednu z najlepších analýz finančnej krízy, akú kedy čítal, vyzval biskupa, aby s tým niečo začal robiť,“ opisuje Alfordová začiatky, ktoré viedli až k zrodu spomínaného hnutia.
Biskup následne zorganizoval stretnutie s ďalšími vrcholnými predstaviteľmi z oblasti podnikania, ktorým predložil najzákladnejšie body z Caritas in veritate, ktoré by mohli pomôcť v uvažovaní o riešení krízy. Iniciatíva sa stretla s pozitívnym ohlasom.
„V prvom rade bolo pre nás dôležité s týmito ľuďmi hovoriť o cieli, ktorého absenciu bolo v komerčnom svete cítiť už pred vypuknutím krízy. V Blueprinte sme sa pokúsili prepojiť to, čo sa deje vo svete biznisu, s katolíckym sociálnym učením, respektíve s tým, aké následky môže mať toto učenie na prostredie biznisu,“ vysvetľuje Alfordová.
Samozrejme, každý biznis musí a chce v prvom rade produkovať zisk. Odborníci z Blueprintu sa však aj napriek tomu pokúsili predložiť týmto lídrom širšiu víziu, pozostávajúcu z dvoch pilierov. Jeden poukazuje na potrebu ľudskej dôstojnosti, ten druhý na to, že je tu niečo ako spoločné dobro, na ktorom by sa mal podieľať aj komerčný svet.
V druhej časti dokumentu predstavili prítomným niekoľko spôsobov, pomocou ktorých by aj veľké spoločnosti mohli spomínané ciele dosiahnuť. Celý návrh sa dostal dokonca až na Svetové ekonomické fórum do Davosu a následne sa ešte viac upravil pre potreby biznisového sveta.
Blueprint dnes spolupracuje s najväčšími spoločnosťami na Londýnskej burze. „Spolupracovať s týmito veľkými spoločnosťami sme sa rozhodli predovšetkým z dvoch dôvodov. Po prvé preto, že ide o vrcholových lídrov v daných oblastiach, a ak začnú so zmenou oni, nasledovať ich budú aj ostatní. Druhým dôvodom je, že tieto veľké spoločnosti sú často financované prostredníctvom anonymných investorov, pohybujú sa hlavne vo finančnom svete a často sú preto najviac oddelené od toho, čo to znamená skutočne prispievať do spoločnosti. Reprezentujú teda najzložitejší prípad, ktorému sa treba venovať. Ak Blueprint dokáže pracovať s nimi, bude schopný pracovať aj s ostatnými,“ vysvetľuje Alfordová.
Dôležité je podľa nej vedieť, že Blueprint nie je o poskytovaní konzultácií, a teda ľudia za túto službu nie sú platení. Neponúka ani žiadne členstvo. Slovami Alfordovej, ide skôr o kresťanstvom inšpirované filozofické hnutie, ktoré sa snaží meniť zmýšľanie ľudí vo svete biznisu, pretože verí, že ak ľudia začnú premýšľať odlišným spôsobom, začnú aj konať odlišne.
Aká je teda Alfordovej predstava o kresťanstve a jeho úlohe v modernej Európe? V prvom rade treba povedať, že kresťanstvo má podľa nej v sekulárnom svete svoje miesto a vďaka sociálnemu učeniu, ktorým disponuje, môžu byť chýbajúce zdroje tohto sveta zospodu udržiavané a vyživované práve kresťanskou tradíciou.
Zároveň tiež verí, že pri vážnych krízach (medzi nimi aj ekonomickej) môže byť práve kresťanské poznanie a učenie hlavným hýbateľom a iniciátorom zmeny. „Ak chceme naozaj nastoliť zmenu, musíme na to ísť ako Archimedes a usilovať sa pohnúť týmto svetom. Na to potrebujeme vonkajší oporný bod, odkiaľ môžeme zatlačiť na páku, ktorá pohne napríklad aj ekonomický svet iným smerom,“ hovorí Alfordová. Tento oporný bod by sme pritom mali hľadať v kresťanskom Zjavení, ktoré prežíva v žijúcej komunite, ktorou je Cirkev.
Prv, než sa do akejkoľvek odvážnej úlohy kresťanstvo pustí, je však podľa Alfordovej potrebné, aby sa okolo tejto témy vytvorila intelektuálna komunita. „Mali by sme začať viac hovoriť o milosti, pozývať k tejto téme teológov a filozofov a uvažovať nad tým, ako milosť vysvetliť aj neveriacim ľuďom. K tomu však potrebujeme nájsť odvahu, zbaviť sa neochoty a vlastných nerestí,“ vyzýva v závere Alfordová.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
