Ako navigovať svoje (zúfalé) emócie v nekonečnom kolobehu chorôb (seriál Krása výchovy)

Začiatkom januára, keď opäť ochorelo ďalšie dieťa, to na mňa všetko doľahlo. Veď sa to s nami tento rok vlečie už od septembra. To tie choroby nikdy neprestanú? Zavalili ma emócie a ľutovala som sa.

Ťažoba, tieseň – Dokelu, zase je to tu! Bežný svet pre nás opäť zastane. Výčitky – Čo som zase zanedbala, kde som spravila chybu? Ľútosť seba, ale aj dieťatka – Prečo sa mi toto deje?! Nemôžu byť moje deti chvíľu zdravé? Ach, chudáčik môj malý, aký je smutný a bez nálady. Pochybnosti – Ktoré lieky a podporné opatrenia bude najvhodnejšie naordinovať môjmu dieťatku? Neistota – Čo sa z tej choroby vyvinie tentoraz? Koľko to zas bude trvať?

Márnivosť – Zbohom, program, výlety a krúžky, zas budeme zavretí doma! No a v neposlednom rade únava – predstava toho, čo ma čaká, zo mňa vysaje polovicu energie –, rozdať všetky lieky, absolvovať všetky liečebné procedúry – inhalácie, nahrievanie, konvičkovanie, sprchy a zábaly… A k tomu zabaviť a mojkať ubolené dieťa vyžadujúce si oveľa viac pozornosti.

S pribúdajúcimi dňami k tomu pribúda aj frustrácia, znechutenie, strach, únava, beznádej…

Emocionálna gramotnosť môže byť výnimočným nástrojom toho, aby sme si vytvorili život, po akom túžime.

Emócie sú ako voda

Emócie sú vždy s nami, nech robíme čokoľvek. „Len čo si začnete uvedomovať, že nikdy nie ste v stave bez emócie, naberú novú dimenziu vo vašom živote. Budú jadrom každej myšlienky, činnosti,“ hovoria autori knihy Neotvorený dar – príručka emocionálnej gramotnosti Dan Newby a Lucy Nunez.

Emócie prirovnávajú k vode – voda je všade okolo nás – v rieke, jazere, ale aj pod zemou, vo vzduchu či vo vodovodnom kohútiku a dokonca tvorí väčšinu nášho tela. Používame ju denne, a predsa často prehliadame jej význam, jej absolútnu nevyhnutnosť pre ľudský život.

„Podobne ako je to s významom vody, ani pri emóciách nedokážeme oceniť ich hodnotu a nevieme s nimi zaobchádzať s rešpektom, pokiaľ nevidíme, že sa vyskytujú všade, a neuvedomujeme si našu závislosť od nich.“

Tu by som sa rada vrátila k základnej definícii – čo to emócia vlastne je? Autori hovoria, že „emócia je energia, čo nás posúva do činnosti“.

A emocionálna gramotnosť môže byť výnimočným nástrojom toho, aby sme si vytvorili život, po akom túžime. Poznanie emócií zmení náš vzťah ku každej ľudskej bytosti, a keď pochopíme, že nie tí druhí „hnevajú nás“ (dosaďte si akúkoľvek inú emóciu), ale že hnev je moja reakcia na určitú situáciu, vtedy sa vymaníme z roly obete a budeme schopní prevziať zodpovednosť za náš život.

„Kým teda nepreberieme zodpovednosť za svoje emócie a nenaučíme sa ich poznať a rozumieť im, nebudeme si môcť zvoliť tie, ktoré nám v tej chvíli pomáhajú a slúžia.“

Je oslobodzujúce vedieť, že emócie nie sú dobré ani zlé. Môžu byť príjemné alebo nepríjemné. Emócie skrátka sú. Sú tu a ich úlohou je prinášať nám informácie. Ak sa naučíme čítať ich a rozumieť im, môžeme si vybrať, či ich chceme alebo by nám miesto nich lepšie poslúžili iné emócie. Byť v stave bez emócií totiž nevieme byť. Môžeme byť v apatii, ale to je tiež emócia.

Ak chceme porozumieť svojim emóciám, prvý krok je ponoriť sa do nich. Naučiť sa byť na ne vnímavý, skúmať a pozorovať, ako sa teraz cítim, aké emócie prežívam, čo sa mi snažia povedať.

Tu sa mi ešte žiada napísať, prečo o emóciách hovoríme v Kráse výchovy. Emócie, ktoré prežívame, vnímajú aj naše deti a spolu so všetkým ostatným v našej domácnosti to do seba nasávajú ako špongie. Naše emočné prežívanie im odovzdávame, či si to uvedomujeme, alebo nie. Určite je užitočnejšie hoci sa len učiť emocionálnej gramotnosti spoločne s deťmi, ako odovzdať to ďalej úplne nevedome.

Ako navigovať emócie?

V nadpise k tomuto článku som použila slovíčko navigovať. Máme totiž dve možnosti, ako pracovať s emóciami – nechať sa nimi ovládať alebo sa „naučiť ich ovládať“. Po správnosti tomu hovoríme – navigovať ich. Nemôžeme totiž emócie ovládať, nie je v našich rukách, či sa nejaká emócia dostaví, alebo nie, ale vieme ovplyvniť, čo s ňou spravíme. Či impulzívne zareagujeme tak, ako nám emócia káže, alebo odpovieme na jej podnet – konáme uvedomelo.

Riešením nie je emócie potláčať, tváriť sa, že neexistujú a ja som hrdina, lebo viem navonok zachovať pokoj, aj keď vo vnútri mnou lomcuje hnev. Prehĺbiť naše poznanie o emóciách môžeme len vtedy, keď ich budeme prežívať.

Sama dobre viem, že to rozhodne nie je jednoduché. Ale začať trénovať alebo aspoň skúmať emócie môžeme aj hneď teraz. Stačí sa na chvíľu zastaviť a pozrieť sa do svojho vnútra – ako sa teraz cítim?

Tak ako sa musíme zlepšovať v akomkoľvek športe či hre na hudobný nástroj, ak v nej chceme byť dobrí, rovnako sa môžeme zlepšovať aj v emocionálnej gramotnosti. A rovnako je to dlhá cesta. Opäť a znova sa ponárať do svojich emócií, skúmať a učiť sa, čo mi chcú povedať, a odpovedať na ne voľbou svojho správania. Zlyhávať, vstávať, nevzdávať sa a posúvať sa vpred.

Naše myšlienky ovplyvňujú naše emócie a naše emócie majú vplyv na naše správanie.

Ako si vybrať užitočnejšie emócie

Vrátim sa k situácii z úvodu. Deti boli opäť choré a mňa zaplavovali všetky tie nepríjemné pocity. Raz som si sadla do detskej izby, pozorovala dcéru, ako sa hrá, a uvažovala nad tým, aké to je všetko nanič. Teraz sme predsa mali byť na dovolenke, lyžovať sa, užívať si sneh a nie zas byť zavretí doma s ubolenými deťmi!

Vtedy mi došlo, že to chcem ináč. Spomenula som si na svoje novoročné predsavzatie o radosti. Chcem viac radosti. S touto myšlienkou v hlave som sa lepšie pozrela na dcéru. Krásne sa hrala, bola radosť pozorovať ju. Keď som si to uvedomila, zaliala ma taká vlna tepla, že ešte aj teraz, keď o tom píšem, sa musím usmievať.

Naše myšlienky ovplyvňujú naše emócie a naše emócie majú vplyv na naše správanie.

Vybrala som si radosť. A tá so sebou postupne priniesla nádej, vďačnosť, láskavosť, ľahkosť. Frustrácia a hnev sa vyparili. Postupne zmizli, lebo už pre ne v mojom srdci nebolo miesto. Rozťahovali sa tam príjemné emócie.

Bez emócií byť nemôžem. Ale aj keď sa v mojom vnútri rozťahujú tie nepríjemné, viem pozvať iné, aby trošku vyčistili vzduch. Napríklad vďačnosť je z tohto pohľadu úplne zázračná. Niekedy je to dlhší proces a chvíľu trvá, kým napríklad pri chorobách pozbieram vnútornú silu posunúť sa ďalej. Aj to je v poriadku. Ale dôležité je začať.

Prajem nám všetkým veľa zvedavosti, vytrvalosti a odhodlania pri práci na našej emočnej gramotnosti. Stojí to za to!