Františkov pontifikát sa zapíše ako éra dialógu, rozlišovania a synodálneho kráčania. Svojím dôrazom na procesy, nie mocenské priestory, nasmeroval Cirkev k odvahe načúvať Duchu a
Cieľom synodálneho procesu nie je zmena identity Cirkvi, ale prehĺbenie jej povolania byť spoločenstvom, ktoré rozlišuje, počúva a rozhoduje v Duchu. Len v takomto spoločnom
V kontexte súčasnej transformácie epochy prežívame v Cirkvi výnimočné obdobie, ktoré vyzýva Boží ľud, aby sa obnovil, a to nie obyčajným prispôsobením sa duchu doby,
Od Kubánskej krízy po klimatickú krízu – dejiny nám pripomínajú, že človek sa neustále ocitá na hrane vlastného sebazničenia. Cirkev už desaťročia volá po civilizácii
Boha dnes neobjavujeme ako doktrínu či návod. Prichádza ako prekvapenie, svetlo a blízkosť, ktorá sa dotýka nášho vnútra. Skúsenosť viery sa dnes odohráva v novom
Skúsenosť Boha, ktorú vyjadruje dnešná grécko-rímska kultúra, ukazuje, že nie je závislá od doby. Rôzne kultúrne svety vyzývajú kresťanov, aby obnovili formy „komunikovania“ Boha.
Ak Ježiš tvrdí, že poslední sú prvými, neponúka len duchovnú útechu, ale vyzýva na úplné preusporiadanie našich hodnôt a poradia ich dôležitosti. Znamená to vzdať
Sme na križovatke dejín, odkiaľ už niet návratu. Svet, ktorý sme poznali, sa nám rozpadá pred očami. Rozhodnutia dneška formujú budúcnosť všetkých. A predsa aj
Môže sa zdať, že rezignácia a cynizmus stále citeľnejšie nahrádzajú obdobie intenzívnej nádeje, ktoré charakterizovalo najmä druhú polovicu 20. storočia. Existuje však vhodnejší čas na
