Pri hľadaní nového života: Ako sa menia otázky

Prečo toľko ľudí dnes už nie je schopných nájsť Boha tam, kde sa – pre kresťanov – stal a stáva prítomným? Teda v Ježišovi a tam, kde sa nám dáva stretnúť: v ľudskosti tých, ktorí žijú, milujú, trpia a bojujú, majúc účasť na jeho skúsenosti?

Pri príprave dňa otvorených dverí Univerzitného inštitútu Sophia pred niekoľkými rokmi študenti vymysleli tento slogan: „Ako sa menia otázky“. Vysvetlili mi, že to neznamená len to, ako sa menia otázky, ktoré si dnes kladieme, ale aj to, ako otázky, ktoré si dnes kladieme, menia tých, ktorí sú povolaní na ne odpovedať, a aj tých, ktorí ich kladú.

Taká je situácia, čo sa týka otázky Boha dnes. Je to otázka, ktorá – aby našla autentickú a sviežu odpoveď – musí najprv zmeniť vnútro tých, ktorí sú povolaní, aby sa stali vnímateľnými a uskutočniteľnými cestami pre odpoveď, ktorá v konečnom dôsledku môže pochádzať len od Boha. Ide o počúvanie otázky bez predsudkov: vidieť novými očami, cítiť novým srdcom, myslieť novou mysľou to, čo nám dáva a čo od nás žiada Ježišovo evanjelium ako odpoveď.

Je výzvou pozorne počúvať a vnímavo čítať skúsenosti Boha, ktoré „oslovujú“.

Preto nám Chiara Lubichová raz povedala: Je potrebné byť „pred Bohom prázdnymi a nahými“. V skutočnosti je výzvou pozorne počúvať a vnímavo čítať skúsenosti Boha, ktoré „oslovujú“: urobiť z nich motív pre obrátenie, predstavivosť a nádej.

Vidíme, že Boha dnes nevnímame, nerozpoznávame a neprijímame ako niečo objektívne, pevné a nehybné, ale ako toho, kto sa nám predstavuje ako prekvapenie, svetlo, pozvanie na cestu.

Je to niekto – svedčí o tom Ježiš, ktorý to ohlasuje jednoznačnými slovami a gestami –, kto sa nám stáva blízkym a sprevádza nás krok za krokom na našej ceste, postupne vyžaruje svetlo a silu Boha prostredníctvom svojho Slova a na vrchole sa nám predstavuje ako ten lámaný chlieb, ktorý je jeho vlastným životom. Ako sa to jedného dňa stalo učeníkom z Emauz.

Niekto – ako hovorí Augustín –, kto je mi „bližší ako ja sám“, ale zároveň ma nekonečne presahuje, niekto, kto rešpektuje každého v jeho jedinečnosti a zároveň sa otvára transparentnosti a vzájomnosť voči všetkým – aj voči bratovi Slnku, bratovi Mesiacu a sestre Vode…, pretože predovšetkým on sám je v sebe nevyčerpateľným prekvapením stretnutia a spoľahlivým prísľubom vzájomnosti. Či to nehovorí Trojica?

Niekto – a aj to je rozhodujúce –, kto vie ukázať cestu a ponúknuť nástroje, aby sa ideály spravodlivosti, bratstva a mieru, ktoré uchvacujú dušu, stali konkrétnymi, vážnymi a vytrvalými. A s húževnatosťou a trpezlivosťou učí neskrývať tvár pred slabosťami, obmedzeniami, porážkami, najstrašnejším a najzáhadnejším „Prečo?“, ale vziať ich na svoje plecia s dôverou v neomylné víťazstvo Lásky.

Prevzaté z cittanuova.it.