Od Františka k Levovi

Aký je Františkov odkaz? Po skončení jeho pozemskej púte je legitímne položiť si túto otázku. Ešte viac je však potrebné rozoznať smer cesty, ktorá nás čaká. Kým zhodnotíme, čo sme nadobudli za 12 rokov Františkovho pontifikátu, bude to chvíľu trvať: bude treba posúdiť dosiahnuté výsledky a konotácie vyplývajúce z jeho osobnosti, ako aj limity a krehkosť, ktoré sú vlastné každému človeku.                                                 

Ovocím, ktoré vidíme už teraz, je, že František zosúladil novú etapu v poslaní Cirkvi s duchom Druhého vatikánskeho koncilu. Kľúčovým bodom je ním iniciovaný synodálny proces, ktorý stále prebieha. Nejde tu len o vyjadrenie evanjeliovej stratégie, ktorá sa rozhodne „začať procesy“ skôr, než „získa priestory“, ale aj o pokračovanie obnovy iniciovanej koncilom. 

Rozhodné vytýčenie cesty k tomu účinnému skoku v kvalite, ktorý sa teraz javí ako zrelý a neodkladný. A to až do takej miery, že posledné Františkovo vyhlásenie významného a smerodajného významu sa zhoduje so Záverečným dokumentom Synody biskupov, ktorý prijal za svoj. Synodálna podoba Cirkvi sa tu uznáva ako konštitutívny kontext biskupskej kolegiality v spoločenstve a pod vedením rímskeho biskupa. A toto predstavuje jeden z najdôležitejších a najproduktívnejších úspechov koncilu, ako to ukázal Pavol VI. práve ustanovením Synody biskupov.                                                                                                        

Faktom je, že synodálna Cirkev skutočne uznáva a podporuje prejavy cítenia a život podľa viery všetkých v Božom ľude: spolu s pokladom chariziem, rôznorodosťou v službách, šírením kvasu evanjelia prostredníctvom dialógu a spolupráce na všetkých úrovniach.                                                                                                         

Zostáva overiť, či a do akej miery toto dedičstvo dokáže zosúladiť sily, ktoré polarizujú cirkevný život (a nielen!), v úsilí čeliť „zmene epochy“, ktorú prežívame: vernosť tomu, čo je podstatné v Tradícii, a otvorenosť voči tomu, čo je nové vo svojej inteligencii a vtelení. Sú to tlaky, ktoré môžu skĺzavať do fundamentalizmu a relativizmu, keď sa jeden z pólov absolutizuje, zatiaľ čo druhý sa jednoducho vylúči.                                                          

Nemyslím si, že je náhoda, že pápež Lev sa pri riešení „nových vecí“ našej doby prejavuje so zámerom, ktorý si – s odkazom na svätého Augustína – zvolil za určujúci smer svojej služby: „In Illo uno unum.“ V ňom jedinom, v Ježišovi, sme jedno, v ňom sme a učíme sa (v pravde a bez kompromisov) byť jedno v rozmanitosti.          

Prevzaté z cittanuova.it.