Čo Duch hovorí Cirkvi: Aké sú cesty, po ktorých by sme sa mali vydať?

Duch Svätý naďalej hovorí k Cirkvi na jej ceste dejinami. A pokračuje v tom nielen tým, že pripomína a nanovo dáva zaznieť Ježišovým slovám, ani len tým, že oživuje ich význam a naliehavosť. Duch Svätý hovorí Cirkvi aj prostredníctvom volania tých, ktorí trpia a sú zranení, tých, ktorí sa dovolávajú, a tých, ktorí hľadajú; robí to prostredníctvom mlčaní a očakávaní, ktoré sú často výrečnejšie ako akýkoľvek prejav; skrz nevyslovené náreky, ktoré mnohí – a napokon všetci – ucho­vávajú hlboko v sebe a chcú ich rozlúštiť.

Povolanie ku konverzii

Ak dnes zameriame pozornosť na podobu Cirkvi – Cirkvi, kto­rá nie je a ani sa necíti byť iná ako ľudstvo, ktorého je súčasťou, ale svoje radosti a nádeje, bolesti a úzkosti prežíva v Ježišovi Kristovi (porov. GS, 1) – naplní nás protichodný pocit.

Na jednej strane je to pocit radosti a zápalu: z toho, ako sa veci dali znova do pohybu a my dýchame do pľúc čerstvý, nový vzduch. No na druhej strane je to pocit bolesti, ba až skľúčenosti, ak si čo i len na chvíľu všimneme zotrvačnosť určitého stavu pokoja, odpor niektorých a ich bojové reakcie, ktorí – i keď v menšine – robia veľký hluk a dezorientujú my­seľ; alebo ak sa pozrieme na pohromy, ktoré ubližujú životu Cirkvi a ktoré sa jedna po druhej vynárajú a silno bubnujú na poplach.

A tu treba dať pozor, lebo ak budeme zrelo a komunitne pre­mýšľať nad týmto rozporuplným pocitom – ktorý treba prijať, očistiť a preniknúť doň vo viere – môžeme ovládnuť schop­nosť rozoznať slová, ktorými Duch dáva zaznieť svojmu hlasu.

Duch dnes volá všetky zložky Božieho ľudu, aby spoločne kráčali po ceste obnovy.

Vari nezačal pápež František – svojím magistériom slov, gest a štýlu – novú etapu na ceste Božieho ľudu? Iste, osvojil si smerovanie vyjadrené Druhým vatikánskym koncilom v jeho mnohorakých a vzájomne prepojených líniách, ale pretavil ho do rozhodného a účinného konania, ktoré na rôznych frontoch cirkevného poslania nenechávalo veci rovnaké, akými predtým boli. Reality v Cirkvi uviedol do pohybu, poprepá­jal ich s ich pôvodnou evanjeliovou energiou, donútil ich premýšľať a hýbať sa s tvorivou vernosťou. Bolo zrejmé, že príchod udalosti takéhoto rozsahu – vzhľadom na význam, aký má charizma a služba rímskeho biskupa pre univerzálnu Cirkev – nenechá nič a ni­koho na pokoji.

Odpor a reakcie na takúto vlnu obnovy – prihliadajúc aj na určité percento nutných nedo­rozumení – v konečnom dôsledku odhaľujú to, čo je v stávke pri tejto premene vychádza­júcej z realizácie a aktualizácie koncilovej reformy. Hoci majú vykonané činy a dosiahnuté výsledky neoceniteľnú hodnotu a usadili sa na mnohých úrovniach cirkevného fungova­nia, predsa tento proces vyvoláva dojem čohosi nedokončeného, niečoho, čo by malo ďalej pokračovať. Akoby sme uviazli uprostred brodu: nedá sa vrátiť späť, ale nedá sa ani vyslobodiť a pohnúť sa vpred.

Strašné pedofilné škandály, zneužívania a konflikty moci v cirkevnom podsvetí na strane jednej a na strane druhej urážlivé a zúrivé obviňovania proti magistériu pápeža Františka zjavne prezradili, že nemožno podceňovať túto situáciu v Cirkvi, ktorú Duch naliehavo vyzýva, aby sa bez strácania času obrátila a reformovala.

Zapojenie celého Božieho ľudu

Keď pápež František v Liste Božiemu ľudu (20. augusta 2018) – ktorý vznikol práve z intenzívnej, takmer neznesiteľnej hanby a utrpenia spôsobeného „sexuálnym zneužívaním, zneužívaním moci a svedomia, ktorého sa dopustil značný počet klerikov a zasvätených osôb“ – zdôraznil, že „rozmer a rozsah udalostí si vyžaduje, aby sme sa tejto skutočnosti chopili globálnym a komunitným spôsobom“, mal odvahu dotknúť sa tejto veľkej rany a zá­roveň aj jasne naznačil cestu k jej uzdraveniu.

Hrozná skúška, ktorá postihla aj veľkú časť katolíckeho kléru – a tým aj život celých miestnych cirkví – jasne a zreteľne vraví, že určitý model formácie a vykonávania služby Bohu zasvätených osôb, ako aj určitý spôsob chápania a riadenia Cirkvi mal už definitívne skončiť a tam, kde ešte pretrváva, hrozia nekalé zvrátenosti, ktoré deformujú identitu a poslanie Cirkvi a zahmlia jej tvár Kristovej nevesty. Nemožno ďalej prišívať nové zá­platy na roztrhané šaty! Je potrebná zmena šiat! Ako sa vyjadril Druhý vatikánsky koncil: posvätný stav (kňazstvo) treba umiestniť na živú cestu Božieho ľudu, ktorý „vychádza z tábora“ (porov. Hebr 13, 13).

Nebolo práve toto tým, o čo žiadal pápež František? „Je potrebné, aby sa každý pokrstený človek,“ napísal v spomínanom Liste, „cítil zapojený do cirkevnej a sociálnej premeny, ktorú tak veľmi potrebujeme. Táto premena si vyžaduje osobné a komunitné obrátenie a vedie nás k tomu, aby sme sa pozerali tým istým smerom, ktorým sa pozerá Pán (…). Nie je možné predstaviť si premenu cirkevného konania bez aktívnej účasti všetkých zložiek Božieho ľudu. Ba čo viac: zakaždým, keď sme sa snažili vytlačiť, umlčať, ignorovať, zre­dukovať na malé elity Boží ľud, vybudovali sme spoločenstvá, programy, teologické roz­hodnutia, spirituality a štruktúry bez koreňov, bez pamäti, bez tváre, bez tela, a napokon bez života.“

„Zmysel pre vieru“ a „charizmatické dary“

Taká je diagnóza situácie a s ňou aj cesta terapie, pomocou ktorej sa môže podariť zahojiť rany a vykročiť na správnu cestu tým, že svoj pohľad necháme preniknúť Kristovým po­hľadom na Cirkev a dejiny.

Duch dnes volá všetky zložky Božieho ľudu – v mimoriadnom bohatstve povolaní, chariziem, služieb, zručností a kultúrnych prejavov, ktoré ho charakterizujú –, aby spoločne kráčali po ceste obnovy: po ceste spoločnej skúsenosti, ktorú treba zdieľať so všetkými, po ceste radosti, ktorá pramení zo slobody a bratstva, ktoré nám daruje Ježiš. Z tohto dôvo­du, ako dôrazne pripomínal pápež František, musíme s láskou načúvať volaniu ľudu až do tej miery, aby sme v ňom rozoznali Boží hlas, a načúvať Božiemu srdcu až do tej miery, aby sme v ňom vnímali milosrdnú ozvenu volania Božieho ľudu.

Nastal čas, kedy musíme počúvať všetkých, viesť dialóg so všetkými a spoločne rozlišovať. Koncilové učenie o sensus fidei – zmysle pre vieru, ktorým je obdarený každý Ježišov učeník (porov. LG, 12), nás vyzýva, aby sme si vyzuli sandále pred „posvätnou zemou“ druhého človeka (porov. EG, 169). A to platí nielen pre oblasť cirkevného života a pre ohlasovanie a svedectvo evanjelia, ale aj pre aktívnu a účinnú prítomnosť Ježišových učeníkov v živej štruktúre občianskeho a politického spoločenstva, kde riadne formované kresťanské sve­domie musí byť kompetentným a zodpovedným protagonistom (porov. GS, 43).

Na to, aby sme mohli interpretovať znamenia čias vo svetle evanjelia, je potrebné počúvať – špecifickým a rozhodným spôsobom – hlas Ducha, ktorý hovorí k Cirkvi prostredníc­tvom daru chariziem a svedectva svätých. V Lumen Gentium nachádzame: „V živote tých, čo majú s nami tú istú ľudskú prirodzenosť, ale dokonalejšie sa premieňajú na Kristov obraz (porov. 2 Kor 3, 18), Boh živo zjavuje svoju prítomnosť a svoju tvár ľuďom. V nich sa nám prihovára on sám a dáva nám znamenie svojho kráľovstva, ktoré nás mocne pri­ťahuje, keďže máme okolo seba toľko svedkov (porov. Hebr 12, 1) a také potvrdenie evan­jeliovej pravdy“ (č. 50).

Školy nového života a nového myslenia sú skutočnou a rozhodujúcou naliehavosťou v dnešnej Cirkvi, ktorá vďaka Bohu žije pre ľudstvo.

Je príznačné, že na podnet svätého Jána Pavla II., ktorý si osvojil pápež František, Dikastérium pre náuku viery napokon vydalo list Iuvenescit Ecclesia o spolupôsobení „hie­rarchických a charizmatických darov“. Tento strategický dokument, ktorý rozvíja línie koncilovej ekleziológie a vychádza zo živej skúsenosti Cirkvi v posledných desaťročiach – rozkvet hnutí a nových cirkevných spoločenstiev, širší diskurz o spoločenstvách zasvä­teného života –, špecifikuje, v akom zmysle sú charizmy konštitutívnym rozmerom pri budovaní a napĺňaní poslania Cirkvi.

Treba dúfať, že toto teologické poznanie, rovnako dôležité ako poznanie týkajúce sa rovnakej dôstojnosti všetkých veriacich, ktorá vyplýva zo sviatostí kresťanskej iniciácie, pod­porí náležité dozrievanie svedomia a praxe na pastoračnej úrovni. To nepochybne zna­mená iný pohľad – ten komunitný – zo strany pastierov a miestnych cirkví, ale znamená aj „vychádzanie“ spoločenstiev zasväteného života, hnutí a nových cirkevných spoločen­stiev z ich separovaných ohrád, aby sa podelili o vlastnú skúsenosť a to, čo ju inšpirovalo, čiže o kvas darov Ducha, z ktorých sa zrodili uprostred celého Božieho ľudu. A to bez lakomstva a bez závisti, lebo „zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (porov. Mt 10, 8).

Za „mystiku cirkevného my“

Otázka, ktorá tvárou v tvár tomuto poznaniu interpeluje Boží ľud, je napohľad jednoduchá, no odpovedať na ňu je náročné: Čo treba robiť? Akými cestami sa treba vydať, aby obrátenie, ktoré sa od nás žiada, bolo efektívne?

Pápež František často opakoval: nejde o vonkajšiu kozmetickú úpravu, ani o nejaké uvažovanie a prehodnotenie štruktúr, hoci aj to je v mnohých prípadoch nevyhnutné. V sku­točnosti ide o premenu srdca a mysle, o vstup do Ježišovho pohľadu, o zmenu paradigmy. Rozhodujúce je, že sa jedná o zmenu pohľadu na duchovnej úrovni, panenskú otvorenosť pre pôsobenie Ježišovho Ducha v našej súčasnosti.

Vychádzajúc z tejto pozície, ktorá predstavuje conditio sine qua non – nevyhnutný predpoklad všetkého, čo sa bude dať dosiahnuť na všetkých frontoch, pápež František vyzval k mi­moriadne odvážnemu kroku: otvoriť sa a všetkých v Božom ľude formovať k tej evan­jeliovej mystike, ktorá je svojou podstatou „mystikou cirkevného my“: „Ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás“ (Jn 17, 21).

Toto je prameň, z ktorého môže vyvierať a ktorým sa môže živiť ekleziológia spoločenstva Druhého vatikánskeho koncilu. Ako podotkol Yves Congar, ak „hierarchickému“ poňatiu Cirkvi pred Druhým vatikánskym koncilom zodpovedala spiritualita poslušnosti ako cesta k zjednoteniu s Bohom, teraz ekleziológia Božieho ľudu požaduje spiritualitu spoločenstva s Bohom Trojicou a skrze ňu aj s bratmi a sestrami.

Trvalo istý čas, kým toto sebauvedomenie dozrelo v nás všetkých. Bol to svätý Ján Pa­vol II., ktorý ho v liste Novo millennio ineunte explicitne vyjadril. Ale – a to treba priznať s paréziou a realizmom – veľa, takmer všetko, ešte treba urobiť: pretože kresťanská forma mentis – nastavenie mysle, ktorú si odovzdávame a ku ktorej sa formujeme vo všetkých oblastiach cirkevného života, je v realite ešte stále výrazne individualistická, hoci môže byť posypaná pátosom spolupatričnosti; tento však „neohrozuje“ predchádzajúci indivi­dualistický status quo…

V tomto rozhodujúcom období pre život Cirkvi boli príklad a učenie pápeža Františka prozreteľnostné. On bol stvárňovaný veľkou spiritualitou, akou bola spiritualita svätého Ignáca z Loyoly, a dobre vedel, čo bolo potrebné, aby sme vstúpili do tohto Ježišovho po­hľadu. Na uskutočnenie „mystiky cirkevného my“ je určite potrebné obnoviť si poznanie veľkých prúdov kresťanskej mystiky, ktoré prekvitali počas storočí: pretože bez dôsled­ného a reálneho vnútorného života sa človek nikam nedostane. Avšak treba ich chápať a re-aktivovať nanovo – a to na pozadí Ježišovho ut unum sint – aby všetci boli jedno.

Synoda je to, čo Boh žiada od Cirkvi

Ak hovoríme konkrétne, tak len počnúc pokorným a v mnohých ohľadoch bezprecedent­ným a trpezlivým realizovaním náročnej a oslobodzujúcej „mystiky cirkevného my“ bude možné dosiahnuť premenu Cirkvi smerom k „synodálnej“ forme a štýlu, a to vo všetkých aspektoch jej života.

Toto je jeden z rozhodujúcich odkazov magistéria pápeža Františka, ktoré bolo aj výsledkom postupného dozrievania Božieho ľudu v rôznych kontextoch (synoda biskupov, miestne cirkvi, teológia, participatívne orgány a podobne).

„Spoločne kráčať“, pod vplyvom Božieho slova sa živiť namáhavým trénovaním sa v komunitnom rozlišovaní toho, čo Duch hovorí Cirkvi: to je hlavná púť, na ktorú Otec pozýva svoju Cirkev; škola, v ktorej chce svoju Cirkev tvarovať do podoby autentickej a kom­petentnej spoločníčky pre všetkých na ceste dejinami.

Evanjelium a „kultúra stretnutia“

Z tohto vyplýva aj posledné kľúčové slovo pápeža Františka: kultúra stretnutia. Nie je to prázdny slogan, ale označenie, ktoré konkretizuje a usmerňuje to, čo prorocky vyjadril už pápež svätý Pavol VI. v encyklike Ecclesiam Suam: konať misiu dnes znamená vedieť viesť dialóg (porov. č. 66).

Samozrejme, evanjelizácia je výslovné ohlasovanie Ježišovho evanjelia, ktoré potvrdzuje svedectvo. Avšak evanjelium, ktoré sa vyjadruje a vydáva sa mu svedectvo, je predovšet­kým vanutie a inšpirácia Ducha, ktorý usmerňuje život Cirkvi a podnecuje ju, aby „vy­chádzala“ zo seba a stala sa miestom stretnutia kultúr pre rast celého človeka a všetkých ľudí, aby sa dosiahla „plná zrelosť Krista“ (porov. Ef 4, 13).

A práve o to tu ide! Ak sa každá autentická kultúra snaží vyjadriť tu a teraz, v konkrétnostiach časopriestoru, samotné povolanie človeka – práve v tejto konkrétnosti čerpá uni­verzálne, čiže vyjadruje ľudskosť a zároveň je otvorená všetkým mnohorakým prejavom človeka –, evanjelium (gr. euangélion – dobrá, radostná zvesť) je podľa definície strážca a povýšenie ľudskosti. Táto ľudskosť práve cez historické stretnutia medzi kultúrami a skrze Boží dar v Kristovi prijíma to, k čomu každá autentická kultúra zo svojej podstaty smeruje.

Evanjelium je vanutie a inšpirácia Ducha života, čo vanie v kultúrach, ponad nich a medzi nimi: žije v nich, povzbudzuje ich vyjsť z ich vlastných obmedzení a vytvára medzi nimi vzájomnosť. Poslaním Cirkvi je teda umožniť stretnutia ľudských kultúr vo Vánku evanjelia a to tak, že sa zjednotí s každou z nich, pomôže im vyjsť smerom k ich naplneniu a otvorí ich vzájomnému vzťahu. Všade, kde je evanjelium skutočne živé, dochádza k stretnutiu ľudí a kultúr, v ktorých a z ktorých oni žijú: dochádza k stretnutiu s Ježišom v jeho Duchu.

Výzvou dneška v tejto zmene epochy, v ktorej je ľudstvo po prvýkrát v dejinách povolané k univerzálnemu stretnutiu kultúr a doceneniu každej z nich, je výzva a príležitosť pre Cir­kev, aby bola sebou samou tým, že bude „vychádzať von zo seba“, že zaseje semeno evan­jelia ako kvas stretnutia medzi kultúrami a umožní tak príchod Kráľovstva.

Samozrejme, aby všetko to, čo bolo doteraz povedané, nezostalo len vágnou túžbou alebo zbožnou deklamáciou, musíme sa všetci spoločne, odhodlane a prezieravo zapojiť a vy­tvoriť miesta a programy formácie, skrz ktoré bude možné zakúsiť reálnosť, účinnosť a dopad týchto ciest obnovy, začínajúc novými generáciami. Práve školy nového života a nového myslenia sú skutočnou a rozhodujúcou naliehavosťou v dnešnej Cirkvi, ktorá vďaka Bohu žije pre ľudstvo.

Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 8. Redakčne krátené.