Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Boží ľud je na všetkých úrovniach po celom svete pozvaný zúčastniť sa na synodálnom procese. Je to veľká príležitosť. Nejde o rozchod s minulosťou ani neopatrné dobrodružstvo, ktoré by malo zmeniť identitu a poslanie Cirkvi – ktorým je svedčiť o oslobodzujúcej a bratskej láske Boha v Ježišovi –, ale o príležitosť verne, tvorivo a vytrvalo podporovať cestu viery v tomto našom dnešku plnom výziev. Synodalita sa teda realizuje ako proces a do budúcnosti ako otvorenosť počúvať Ducha.
V centre úvah stojí potreba prechodu od čisto poradnej úlohy synodálnych orgánov k uznaniu ich deliberatívnej, teda rozhodovacej schopnosti. Takýto posun je teologicky, kánonicky aj pastoračne opodstatnený. Synodalita totiž nepredstavuje len jeden z organizačných nástrojov, ale vyjadruje spôsob života a konania Cirkvi, ktorá je povolaná spoločne „skúmať, poznávať a rozhodovať v záujme dobra celého spoločenstva“ prostredníctvom rôznych synodálnych štruktúr – od ekumenických koncilov až po farské rady.
Poďme k teologickému dôvodu, ktorý robí štruktúru cirkevnej synodality relevantnou a povedal by som, že dnes nevyhnutnou. Je ním kvalifikujúci výraz deliberatívny komunitný subjekt – a to je navrhovaný výraz –, ktorý primerane vyjadruje (pokiaľ je to možné pre ľudské záležitosti) identitu a poslanie Božieho ľudu.
Od takzvaného Jeruzalemského koncilu až po Druhý vatikánsky koncil je sebauvedomenie si Cirkvi – aj vrátane mnohých zmien – jasné: Cirkev je vďaka milosti a so zodpovednosťou povolaná predstaviť sa a realizovať sa ako to historické spoločenstvo, v ktorom sa vďaka nasledovaniu Ježiša a načúvaniu Duchu stáva semenom a začiatkom Božieho kráľovstva v službe ľudskej rodine.
Ale čo to znamená? Že v spôsobe, akým sa Cirkev formuje a kráča, je režimom Kristova milosť, teda záväzok nasledovať ho v komunitnom rozpoznávaní krokov, ktoré treba urobiť. „Zdalo sa dobré [upresnil by som grécke édoxen, prekladané ako ,posúdili sme a rozhodli sme‘] Duchu a nám…“ (Sk 15, 28). Takto sa komunikuje uznesenie zhromaždenia v Jeruzaleme: „my“ hovorí o komunitnom subjekte, ktorý rozpoznáva a rozhoduje. Odkaz na Ducha hovorí o špecifickej identite v nasledovaní Krista, ktorý sľúbil: „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). Z tohto vyplývajú dva dôsledky.
Po prvé: je tu zvláštny charakter stretnutia v Kristovi medzi tým, čo je Božie, a tým, čo je ľudské a historické, čo kvalifikuje zhromaždenie Božieho ľudu: nielen pri oslave Eucharistie, ale – vychádzajúc z jeho eucharistickej podstaty – tiež v zhromaždení, zjednotenom tak, aby dokázalo rozpoznávať cestu nasledovania a misiu a prijímať príslušné rozhodnutia.
Každý je oblečený do toho istého Krista, teda má rovnakú dôstojnosť a schopnosť byť synom pred Bohom a pred bratmi a sestrami.
Druhý dôsledok: takto zvolaný a Pánom vyslaný komunitný subjekt nie je jednotný ani amorfný. Je to – podľa známej Pavlovej metafory – telo s mnohými a rôznymi údmi. Ich základná rovnosť vyplýva zo skutočnosti, že každý z údov tohto tela, teda každý člen tohto zhromaždenia, je – ako to hovorí Pavol – oblečený do toho istého Krista, teda má rovnakú dôstojnosť a schopnosť byť synom (udelenú krstom) pred Bohom a pred bratmi a sestrami. Táto rôznorodosť je plodom Kristovho daru a jeho Ducha. Vďaka nej sa prostredníctvom rôznych chariziem a služieb – aktivujú rozličné schopnosti a funkcie: všetky pre spoločné dobro a v službe poslania, ktoré Ježiš zveril svojej Cirkvi. Z toho tiež vyplýva úloha tých, ktorí dostali v rámci zhromaždenia Božieho ľudu – a nie mimo neho alebo nad ním – povolanie a moc osobitnou a sviatostne udelenou milosťou vykonávať službu vedenia. Nie imperatívne, ale v pospolitosti, v mene a v transparentnosti jediného Pána a Majstra.
Teologický dôvod, prečo by sa malo hovoriť o Cirkvi ako o komunitárnom subjekte a mala by sa uznať tomuto subjektu schopnosť (v kánonickom zmysle) rozhodovania, je tento: „Zdalo sa dobré Duchu Svätému a nám…“ Ale akým spôsobom? Podľa akej praxe?
Súčasná kánonická legislatíva kvalifikuje hlas tantum consultivum ako príspevok, ktorý môžu, ba musia členovia rôznych synodálnych orgánov ponúknuť pri deliberácii, ktorá je vyhradená tým, ktorí predsedajú týmto orgánom. Ale s jednou výnimkou: ekumenický koncil, ktorého rozhodnutia sa prijímajú na základe väčšiny hlasov, ktorá musí obsahovať súhlasný hlas rímskeho biskupa, pápeža, slobodne vyjadrený v jeho postavení ako hlavy biskupského kolégia, bez ktorého kolégium ako také rozhodnutie neudeľuje (cf. CIC, 341 § 1). Tento model, starý ako Cirkev, primerane vyjadruje aj na úrovni deliberácie špecifickú identitu komunitárneho subjektu, ktorým je Cirkev.
V prípade ostatných expresívnych synodálnych orgánov to však tak nie je. Prečo? Kardinál Coccopalmerio v tejto súvislosti formuluje to, čo definuje ako „zvláštny nápad“, ktorý v skutočnosti ide ku koreňu problému: „[myšlienkou je], že kánonický zákonodarca má spontánny strach prijať schému deliberatívneho modelu [s odkazom na synodálne orgány, ktoré nie sú ekumenickým koncilom] a z tohto dôvodu si zvolí držať sa poradného modelu, aby zabránil tomu, že synodálne štruktúry budú postupovať bez pastiera. Ak by sa totiž rozhodlo pre deliberatívny hlas, bolo by veľmi ľahké interpretovať to spôsobom civilným, to znamená takým, že na prijatie platného rozhodnutia by stačila väčšina hlasov, aj keby v tejto väčšine nebol zahrnutý súhlasný hlas pastiera“.
Už Cyprián z Kartága v treťom storočí vyzýval na rešpektovanie špecifickej komunitárnej povahy Cirkvi v Kristovi trojitým nihil sine: „nič bez biskupa, nič bez rady presbyterov, nič bez súhlasu ľudu“ (Ep. 14, 4). Ak sa táto logika nihil sine poruší, poruší sa špecifická identita a poslanie Cirkvi.
Otázka je napokon dvojaká: na jednej strane v duchu Druhého vatikánskeho koncilu rozvinúť vedomie subjektivity všetkých v Cirkvi pri tvorbe jedného a rozčleneného komunitárneho subjektu; na druhej strane určiť a normovať deliberatívnu prax tohto subjektu spôsobom, ktorý je špecifickým a kvalifikovaným vyjadrením cirkevnosti. Kardinál Coccopalmerio vysvetľuje: „V cirkevnom chápaní deliberácie je subjektom každý veriaci člen deliberatívneho spoločenstva, ktorý vykoná akt vôle a prejaví ho hlasovaním. Počíta sa väčšina hlasov, ale aby mohlo ísť skutočne o rozhodnutie komunitárneho subjektu, nestačí samotná väčšina hlasov (tak by to bolo v občianskom rozhodovacom modeli), ale je podstatnou podmienkou, aby v tej väčšine hlasov bol zahrnutý súhlasný hlas pastiera, slobodne vyjadrený v jeho funkcii vodcu (tak vníma deliberáciu Cirkev)“.
Súhlasím s tým, že prišiel čas urobiť tento krok. Bez toho, aby sme zabudli, čo hovoril pápež František: „Synoda je to, čo Boh očakáva od Cirkvi v treťom tisícročí.“ Nie v nasledujúcich dvoch rokoch, ale na ceste otvorenej do budúcnosti, zaiste dlhej a náročnej. Je však potrebné podniknúť ju s dôverou a plným odhodlaním: aby sa rozvinulo toto vedomie a tento obraz Cirkvi, je potrebné zapojiť sa do primeranej a obnovenej formácie každého v Cirkvi, do nasledovania a komunitárneho rozpoznávania Kristovej myšlienky. Počnúc tými, ktorí sú povolaní predsedať v láske a v duchu služby.
Prevzaté z časopisu Ekklesía. Redakčne upravené.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
