Desať rokov encykliky Laudato si’

Písal sa 15. október 1962. Sovietsky zväz rozmiestnil na Kube obrannú technológiu jadrových rakiet ako odvetu za hrozbu vojenskej intervencie Spojených štátov po nástupe Fidela Castra k moci. Technológiu objavilo prieskumné lietadlo Lockhead U-2. Napätie medzi Nikitom Chruščovom, generálnym tajomníkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, a Johnom Fitzgeraldom Kennedym, prezidentom Spojených štátov, dosiahlo vrchol a takmer došlo ku katastrofe v podobe jadrovej vojny.

V tej dramatickej situácii Ján XXIII. uverejnil svoju poslednú encykliku, ktorá sa stala epochálnou: Pacem in terris. Začal sa Druhý vatikánsky koncil, najpodnetnejšia udalosť 20. storočia pre Cirkev, ale nielen pre ňu. Svetu totiž rozhodne adresoval výzvu, aby sa vo svetle evanjelia premenil na „priestor skutočného bratstva“.

To, čo infikuje srdce ľudstva je nemierne presadzovanie vlastného ja.

Pred desiatimi rokmi pápež František v encyklike Laudato si’ načrtol šokujúcu paralelu medzi nebezpečenstvom jadrovej vojny, ktorej sa vtedy podarilo zabrániť, a tým, čo prežívame v súvislosti s environmentálnou krízou. Lebo dnes viac ako vtedy musíme s úzkosťou skonštatovať, že ekologická katastrofa sa rysuje ako dôsledok sociálnej a politickej katastrofy, ktorej sme svedkami.

„Svet, v ktorom žijeme,“ zdôraznil František v roku 2023 v apoštolskej exhortácii Laudate Deum, pričom aktualizoval obraz načrtnutý v encyklike Laudato si’, „sa rozpadá a blíži sa k bodu zlomu“. Tóny týchto slov sú vibrujúce. V biblickom zmysle dokonca znejú apokalypticky. V súlade s tým, ako to vyžaduje stav vecí. Faktom je, že sa zdá, že na všetkých úrovniach prevláda „ideológia, ktorá vedie k nezriadenej túžbe povýšiť moc človeka nad všetko, čo si len dokážeme predstaviť, pre ktorú je každá realita – okrem ľudskej – len zdrojom na využívanie. Všetko, čo existuje, prestáva byť darom, za ktorý by sme mali byť vďační, vážiť si ho a opatrovať, a stáva sa otrokom, korisťou kadejakých rozmarov ľudskej mysle a jej schopností“.

To, čo infikuje srdce ľudstva v skúsenostiach vzťahov, v ktorých žije, a v projektoch, ktoré rozvíja až do bodu, keď hrozí jeho zničenie, je dnes ako vždy – ale s doteraz nevídaným ničivým dosahom – modlárstvom: nemierne presadzovanie vlastného ja a vlastnej „špecifickosti“ v logike nemilosrdnej konkurencie a cynického utláčania. Za každú cenu. Tu sa usídlil dvojznačný a zvrátený, smrtiaci a diabolský bacil nenávisti a nepriateľstva.

Iba s „neozbrojenou a odzbrojujúcou“ láskou (pápež Lev), ktorá vyviera zo srdca Boha, ktorý je Trojica – a to znamená žiť seba tým, že žijeme iného –, môže každý deň v každom srdci a v našich vzájomných vzťahoch opäť vyrásť skutočná civilizácia mieru v spravodlivosti a bratstve. Buď okamžite zmeníme kurz, alebo čoskoro bude príliš neskoro.

Prevzaté z cittanuova.it.