Ako prebieha kríza stredného veku u rehoľníka? Odíde z kláštora do pustovne

Životný režim rehoľníka Matúša sa vyprázdnil, prekonal veľkú životnú krízu, aby tak spoznal kontemplatívnu modlitbu.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Františkánsky rehoľník brat Matúš (50 rokov) pochádza z Prešova. Do rehole vstúpil ako 21-ročný v roku 1995. V rozhovore približuje svoju krízu stredného veku a tragické okolnosti v covidovom období.

Tie ním zamávali tak silno, že žiadal o premiestnenie do pustovne mimo civilizácie, kde zotrval dva roky v modlitbe, pôste a práci. Pred svojou päťdesiatkou si osvojil kontemplatívnu modlitbu a vrátil sa k čerpaniu františkánskej spirituality, aby tak opäť našiel stabilitu.

Od septembra tohto roku pôsobíte v Beckove, vo františkánskom kláštore. Ten sa stal tzv. Centrom novej evanjelizácie, ktoré oslávilo 10 rokov od svojho založenia. Ako vnímate 10 rokov tohto Centra?

Na začiatku to bola iniciatíva laického katolíckeho hnutia z Hlohovca, ktoré sprevádzali naši bratia a spoločne sem chodievali na víkendy. V tom čase to bol prázdny kláštor, kde sme ešte nemali stálu prítomnosť.

Vtedy tu toto hnutie robilo evanjelizačné podujatia, kurzy, modlitby za uzdravenie a podobne. Postupne sa to rozbehlo do takej miery, že si to žiadalo stálu františkánsku prítomnosť. Provincia tu založila komunitu bratov. Aktuálne sú aktivity v našej františkánskej správe.

My poskytujeme priestor a kňazskú službu. Organizujú sa tu duchovné cvičenia, duchovné obnovy, birmovanecké stretnutia, prípravy snúbencov, duchovno-rekreačné a iné stretnutia. Náš dom má kapacitu 60 postelí a je obsadený skoro každý týždeň počas celého roka.

Pred Beckovom ste žili dva roky v ústraní, v tzv. pustovni vzdialenej od bežných životných okolností. Bratia z vašej rehole tu trávia krátky, či dlhší čas v modlitbe a práci.

Takáto tradícia siaha až k svätému Františkovi, ktorý tiež svoj čas striedal medzi pustovníckym spôsobom a prítomnosťou medzi ľuďmi. Prečo ste išli do pustovne? Plánovali ste tam byť tak dlho?

Išiel som tam na vlastnú žiadosť. Naša pustovňa sa nachádza v extraviláne Lysej pod Makytou.

My, bratia našej provincie môžeme ísť do pustovne na krátkodobý pobyt jeden či dvakrát za rok.

No ja som chcel ísť na dlhodobý pobyt. Potreboval som to. Vďaka Bohu i predstaveným mi to umožnili. Bol som vo veľmi náročnej etape svojho života, mal som v sebe chaos z toho, ako sa my ľudia k sebe správame a ako by som mal ja pristupovať k ľuďom.  

Uvedomoval som si, že môžem pre druhých urobiť oveľa viac, keď sa budem za nich modliť v pustovni, ako keď budem pri nich fyzicky. Aj keď mi pobyt v pustovni veľmi prospel, až tam som si uvedomil, že som vlastne ťažkosti a náročnosť toho, čo som zažíval, nevedel ďalej niesť a ustúpil som.

Nie som si istý, či som nemal podľa nasledovania nášho Pána Ježiša a sv. Františka ťarchu okolností niesť vo väčšej pokore ďalej, na tom mieste, kde som bol. Aj keď iste, takto zmýšľam, už keď som stabilizovaný, z nadhľadu, no vo vtedajšom vypätí som to už „nedával“.

Čo ste robili v pustovni počas dvoch rokov? Zmenil Vás ten čas tam?

Vo väčšine dní sa zachováva ticho, čiže silencium. Trikrát za týždeň sa tam pije čaj a je sa len chlieb. Počas dňa je modlitba každé tri hodiny, počas noci je hodinová modlitba, ktorá začína o pol druhej.

V priebehu roka máme i dovolenku, počas ktorej som navštívil rodinu a známych. Našiel som úplne nový rozmer modlitby a to kontemplatívnej. Paradoxom je, že aby som mohol rásť a po takom páde stúpať opäť hore, musel som sa umenšovať, teda priznať si prehry, že som to prepol do extrému, že som na dne.

Pred Božou tvárou som ľutoval to, čo som vo svojom živote nezvládol. Ľútosť bola prvým krokom k tomu, aby som sa mohol otvoriť Božiemu pôsobeniu, nanovo uveriť a prijať Jeho lásku.

Covid a smrť

Do pustovne ste prišli z Trstenej, kde ste vo františkánskom kláštore pôsobili šesť rokov. V čom spočívala kríza, po ktorej ste išli do pustovne?

Každý človek má rôzne etapy vo svojom živote. Aj vývojové, aj ideologické. Netušil som, že niečo ako kríza stredného veku u mužov existuje. U niekoho to nie je nič dramatické, ani ju nemusí zažiť.

No u mňa som pozoroval náznaky krízy už pred Trstenou a to počas môjho pôsobenia v bratislavskom kláštore. Dovtedy mi fungoval taký dosť bežný život, ktorý som mal rozdelený na komunitu, stretko, učenie náboženstva v škole, klub „Hľa človek“ pre ľudí bez domova, šport.

Okolo štyridsiatky mi tento systém rôznych oblastí života začal haprovať. Všetko sa to začalo vyprázdňovať alebo kaziť. V tomto období ma predstavení preložili do Trstenej. Tam sa k tomu pridali ďalšie komplikácie a vrchol bytostného problému nastal cez obdobie pandémie covidu.

To som už nezvládal, lebo sa udiali veci, o ktorých som si nikdy nepomyslel, že im budem čeliť. Podstata krízy sa týkala toho, že keď som sa odovzdal Bohu ako najvyššiemu dobru, pravde a láske, vnímal som to ako najlepšiu a najsprávnejšiu vec v živote. No dovtedy som nezažil, že sa mám vedome obetovať.

Čo sa udialo cez covid?

Snažili sme sa dodržiavať všetky obmedzenia, ktoré nariadili štátne úrady: o stretávaní sa ľudí, v pristupovaní k sviatostiam, o zákaze svätých omší na určitý čas…

No problémom sa stali ľudia, a to najmä nám najbližší veriaci, od ktorých sme očakávali zrelosť, lebo boli formovaní v spoločenstvách. Netrápilo ma až tak, keď sme dostali anonymný list, kde stálo, že sme nakazili polovičku Slovenska covidom, pretože nedostatočne dodržiavame pravidlá.

Oveľa viac ma ničilo a bolelo, že útoky prichádzali od blízkych miestnych ľudí. Cez obdobie pandémie sme znášali obvinenia zo zaslepenej poslušnosti vo vzťahu k autoritám na jednej strane, ale aj obvinenia zo smrti tých, ktorí sa pre naše údajné zanedbanie nariadení od nás nakazili.

Iná skupina našich veriacich sa od nás dištancovala argumentujúc tým, že nemáme dodržiavať pravidlá, veď sme predsa veriaci ľudia a nám nemôže predsa ublížiť nejaký covid, ktorý vlastne ani neexistuje, Boh nás predsa ochráni, sviatosť nemôže prenášať nejakú chorobu a že nemáme počúvať biskupov, ktorí mali nariaďovať zatváranie kostolov.

Podľa nich sme nemali počúvať ani pápeža, ktorý je nehodný, lebo nás všetci len manipulujú. Bolo to obdobie chaosu, rozporu, napätia a trvalo to dlho, čo som už nezvládal.

To muselo byť veľmi náročné…

…a zažil som aj ďalšie veľmi ťažké udalosti. Osem rokov som navštevoval jedného väzňa vo väznici v Banskej Bystrici. Nebol som schopný pochopiť, vytušiť dôvod, prečo plánuje spáchať samovraždu. Nebol som schopný pomôcť mu…

Druhá tragická udalosť bola, že náš dobrý známy, sused, si tiež vzal život. Mal 27 rokov… No a do tretice, mali sme v kláštore postulanta, ktorý o mesiac mal odísť do noviciátu. Zavolal ma na bicykel. Na spiatočnej ceste do kláštora spadol z bicykla a ťažko sa zranil. Po pár mesiacoch od pádu zomrel.

Bola to tretia smrť blízkeho človeka po sebe. Ten pád lekári vyšetrili, že najskôr mu praskla cieva v mozgu a až potom spadol z bicykla. Cítil som sa veľmi bezmocný, nerozumel som ľuďom, túžil som ísť do pustovne. Jedinú útechu som videl v modlitbe a tichu.

Do pustovne môže ísť každý

Čo ste si počas dvoch rokov modlitby a ticha v pustovni uvedomili? Ako Vás ten čas zmenil?

Ľudia sa ma pýtali, či celá pandémia nie je Boží trest. Ja som si uvedomil, že počas nej sa nám udialo toľko krívd, tragických udalostí, nezvládania množstva informácií aj výmyslov, na ktoré sme neboli vôbec pripravení.

Ja osobne som potreboval zažiť, že problémy nemusím vždy vytesniť a zbaviť sa ich. No môžem ťažkosti prijať ako obetu. Veď i Kristovi sa udiala veľká neprávosť a obetoval sa za celé ľudstvo.

Obeta Ježiša Krista na kríži prináša spásu. František z Assisi tiež upriamil pohľad vtedajšieho človeka na zmysel obety. Môžeme ťažké veci prijať odovzdane a s úmyslom  obetovať za niekoho ťažkosti či krivdy. 

V dnešnom rýchlom životnom tempe je mnoho ľudí, ktorí sú zahltení informáciami a ťažkosťami a nemajú možnosť ísť do pustovne. Čo by ste im poradili? Ako sa podľa Vás ľudia dnes môžu stíšiť a nájsť pokoj?

Ale áno, majú možnosť! Naša rehoľná provincia a tiež iné rehole na Slovensku ponúkajú ľuďom prísť do ticha kláštora či pustovne. Môžu si vybrať mieru duchovného programu a takto sa môžu stíšiť a duchovne načerpať.

My františkáni ponúkame pobyt pre zasvätených mužov v pustovni Beňadín pri Lysej pod Makytou a pre laikov (ženy i mužov) na Galambe pri Fiľakove (medzičasom zhorela, ale bude sa obnovovať).

Druhá možnosť je dopriať si čas na duchovnú literatúru. Tretia veľmi odporúčaná možnosť pre duchovne živého človeka je nájsť si duchovného sprievodcu.

Ako vyzerá viera päťdesiatnika po prekonaní krízy stredného veku?

Cítim sa pokorený, som malý človek. Žijem zo dňa na deň, nie na dlhé trate. Ale som odovzdaný, oveľa slobodnejší od nepotrebných cieľov, túžob a ohľadov. Nebojím sa prechodu k Pánovi do inej dimenzie života, veď tam bude konečne pravda a toľkí sa tam stretneme.

Prežívam väčšie šťastie v Božej prítomnosti a nádej v budúcnosť s Ním. V ľudskom svete sa všetko prirýchlo mení a chaos v ňom je čoraz viditeľnejší. U mňa vyhral na celej čiare osobný Boh. Vzťah s ním vyrovnáva nerovnováhu ľudského sveta, ktorého som súčasťou.

Foto – archív brata Matúša

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články