Ander z Košíc ako kňaz? Kavej miestami prináša prekvapivú hĺbku (recenzia)

Film Kavej (SR, 2024) som si pozrel asi tým najlepším možným spôsobom.

Zabudnite na klimatizované mestské multikiná, pohodlné sedačky, 15-minútové reklamy a všadeprítomnú vôňu pukancov. Pridajte do svojej predstavy drevenú lavičku bez operadla, detský džavot, stánky s pivom a cukrovou vatou a dedinský amfiteáter s plátnom menším, ako by bolo komfortné.

Presne preto to bolo také dobré. Čokoľvek iné by bolo pre Kavej, film napísaný a odohraný východniarmi pre východniarov, urážkou na cti.

A tie stovky ľudí okolo mňa sa dobre bavili, komentovali niektoré scény, dokázali sa dobre stotožniť s niektorými vyobrazenými reáliami. Nebolo to o tom, že by niekto vykradol zahraničný námet a hrubo ho pribil k slovenským kulisám, Kavej je v dobrom slova zmysle poctivo lokálny film, ktorý je presiaknutý tunajšími reáliami.

Uznajte, že k niečomu takému sa nablýskané multikino naozaj nehodí.

Dve kamarátky, dve línie

Kavej vychádza z rovnomennej internetovej série, ktorá sa venuje rôznym životným situáciám dvoch žien z východu Slovenska, žijúcich v Bratislave. Jej celovečerné vyústenie sa však odohráva kompletne na východe (zahrajú si tu Košice, Prešov, Kysak a tuším, že aj Obišovce), Bratislavu s jej lukratívnymi pracovnými príležitosťami a drahými bytmi vo filme zachytíme len z rozprávania.

Na východ Slovenska smeruje vlakom Veronika, slobodná žena, ktorá chce obehnúť tri svadby svojich kamarátok a ideálne si pritom sama nájsť manžela, aj Klára s manželom Konštantínom a dieťaťom, ktorá prichádza na pohreb svojej babky.

Každá zo žien zároveň potajomky túži po živote tej druhej. Veronika si so závisťou pozerá rodinné fotografie Kláry a Klára sa pri zaspávaní so svojím manželom rozpráva o tom, ako po narodení dieťaťa prestali žiť a iba prežívajú a starajú sa o rodinu a účty.

Pred Klárou sa navyše ocitne ďalšia dilema: Teraz, keď je v dome miesto po zosnulej babke, majú s manželom zostať na východe? Nebudem prezrádzať, tak len poviem, že Konštantín, rodený Bratislavčan, ktorý sa však rýchlo zžíva s východom, je s touto ideou stotožnenejší ako samotná Klára z Kysaku.

Dej sa tak prirodzene rozdelí na dve línie – Veronikinu a Klárinu –, ktoré sa z času na čas spoja. Obzvlášť Veronikina línia s troma svadbami je takmer až „nolanovka“ a ja osobne som sa v nej nachvíľu dokonca stratil. Ale s trochou pozornosti a menej rušivým prostredím na sledovanie filmu to asi nebude problém.

Nečakajte slovenský Kameňák

Priznám sa, že som na film išiel s jemnými obavami, či sa z neho nevykľuje slovenská obdoba Babovřeskov či Kameňáku, čiže či to nebude primitívna zábava, kde pocity trápnosti prerušuje len pocit nudy.

Nestalo sa.

Scenár Michaely Zakuťanskej a réžia Lukáša Zednikoviča sa síce hojne spoľahli na situačný humor a gagy, no aj tie sú tu podávané so sympatickým nadhľadom a (až na pár výnimiek) z nich necítiť samoúčelnosť. (DJ Metod so soškou Panny Márie a disko svetlami na pohrebnej hostine ma napríklad rozosmiali tak veľmi, ako už dlho nič iné zo slovenskej kinematografie.)

Slováci sa učia, ako točiť komédie, a je to skvelý pohľad. Spomeňme si napríklad na minuloročného Invalida. My predsa vieme točiť aj iné veci ako ťaživé sociopolitické drámy. A keď sa na nič nehráme a humor autenticky pramení z našich reálií, je to ešte lepšie.

Keďže sa to však zatiaľ len učíme, aj na Kaveji je pár aspektov, ktoré by sa filmu dali vytknúť. Asi najpodstatnejším je stopáž. 

Áno, sú to necelé dve hodiny, čo nie je veľa, no pre skečovitý film by odobranie takých desiatich až dvadsiatich minút vôbec nebolo na škodu. Miestami som mal pocit, že film, najmä v druhej polovici, ktorá mala byť tá bláznivá, strácal dych.

Niektoré postavy (napríklad privatizátor hydinárne) sú vo filme ešte len veľmi krátko a už robia zásadné veci, ktoré ovplyvňujú dej, no my im vôbec nerozumieme, pretože sme ich videli len na pár sekúnd. Pri iných postavách (odporná svokra na svadbe) sa zas nedočkáme takmer žiadnej katarzie alebo rozuzlenia a ich miesto vo filme pôsobí samoúčelne.

Prekvapivá hĺbka

Niečo iné však tvorcom vyšlo – cameá. Prvé objavenie sa Petra Stašáka v role profesionálneho zvodcu a zabávača diváka predpripravilo na to, čo má čakať celý film. S kamarátom sme pospoznávali členov kapely Chiki liki tu-a a párkrát sa v role kňaza objaví aj Ján Pisančin, a. k. a. Ander z Košíc.

Ten pritom prekvapivo miestami prináša zamyslenia, ktoré majú reálnu hĺbku, a nie je to len dvojrozmerná karikatúra kňaza ako v niektorých iných slovenských počinoch. Podobne miestami konajú aj iné postavy.

Divák tak z filmu odíde vysmiaty, no zároveň s kopou myšlienok o východe, o jeho mieste v našich životoch, o pendlovaní, o dileme práca vs. vzťahy a komunita… Tvorcovia naozaj nenatočili iba slovenský Kameňák.

Kavej odporúčam. Nie je to nič svetoborné a film trpí niekoľkými chybami, no ak sa v našich kinách objaví dielo plné autenticity a zabŕdania do neohraných žánrových škatuliek v našich končinách, treba ho vidieť.

Prinajmenšom sa dobre zasmejete. Ak ste z východu, tak ako autor tohto textu, viem to takmer garantovať.