Arcibiskup Cyril Vasiľ SJ: Manželstvo je základným miestom, kde rastie svätosť

Žijeme v čase, keď sa zdá, že zlyhávajú všetky vzory ľudských istôt – manželstvo a rodina. Čo s tým môže Cirkev urobiť?

Nepoznám dobu, v ktorej by sa ľudia nesťažovali na to, že tá doba je zlá. V každom období každá generácia riešila problémy a trochu možno naivne si myslela alebo nostalgicky spomínala, že kedysi to bolo lepšie. Každá doba má svoje problémy a svoje spôsoby ich prežívania, svoje spôsoby riešenia alebo aj neschopnosť ich vyriešiť. Teraz ako chytrý jezuita otočím otázku: Čo je Cirkev? Sú to jej inštitúcie, učiteľský úrad, predstavitelia, všetko od kolárika vyššie? Alebo je Cirkev naozaj celé spoločenstvo veriacich, ktoré žije alebo nežije naplno svoj život viery?

Keď hovoríme o hierarchickej Cirkvi, myslím si, že nie je potrebné vytvárať nové a nové dokumenty, nové vyhlásenia, dekréty, encykliky, pretože všetko to, čo má byť povedané, už povedané bolo. Otázka ostáva, aké je prepojenie medzi oficiálnym učením, hlásaním a vysvetľovaním, teda medzi inštitucionálnou hierarchickou Cirkvou a tou časťou Cirkvi, ktorá je priamym vykonávateľom tohto učenia. Možno niekedy musí dôjsť situácia do takého stavu, že si človek uvedomí, že niečo nie je v poriadku, začne hľadať riešenie a odpovede.

Je to tak, ako v rodine: kým upozornenia prichádzajú len od rodičov, dieťa to často ani nevníma alebo si to nechce pripustiť, alebo v puberte bude just robiť naproti. Ale raz nadíde chvíľa, keď povie: Rodičia mali pravdu. Čo s tým môžeme urobiť? V analogickej pozícii sme všetci jedna rodina, ale niekto zastáva úlohu matky v Cirkvi a niektorí sú tými deťmi. Možno musí prísť situácia, keď deti pochopia, že ak im rodičia niečo hovoria, tak to nehovoria ani zo zlého úmyslu, ani z túžby ich obmedzovať, ale aby pomohli hovoriac zo skúsenosti, ktorú majú.

Asi musí situácia dôjsť do stupňa „narazenia si ňufáka“, aby každý začal cítiť učenie Cirkvi ako niečo, čo mu pomáha sa znovu postaviť na nohy a nie niečo, čo ho obmedzuje alebo limituje alebo čo len prikazuje či zakazuje. Lepšie by bolo, keby sme až do tejto situácie nemuseli dôjsť, ale – poznajúc ľudskú slabosť – obávam sa, že budeme musieť padnúť až na kolená. Je to často sa opakujúci model, vidíme to v mnohých iných situáciách. Ľudské spoločenstvo začína uvažovať kriticky nad svojím správaním až vtedy, keď ho postihnú dôsledky jeho správania.

Teraz by sme to mohli prehodiť na ekologickú situáciu alebo na kolonializmus, na rasizmus alebo na vojny, čo všetko už ľudstvo skúsilo. Myslelo si, že to jeho riešenie je správne, najlepšie a potom zistilo, že nie. Niečo podobné vidíme, aj čo sa týka rodinného života. Dnes sa ešte nachádzame v situácii, keď sa zdá, že jeho spochybnenie, rozriedenie alebo znivelizovanie na akúkoľvek formu spolužitia osôb je akýmsi znakom pokroku, slobody a rozvoja. Možnože po istom čase pochopíme, že tento model, ktorý vychádza z Božieho učenia o človeku, je asi predsa ten najlepší.

Ľudské spoločenstvo začína uvažovať kriticky nad svojím správaním až vtedy, keď ho postihnú dôsledky jeho správania.

Predstavujú kňazi a tí, ktorí sú zodpovední za pastoráciu rodiny, dostatočne dobre a príťažlivo tento Boží model?

Kňazi tiež len vychádzajú z nejakej rodiny. Istý kazateľ na primičnej kázni raz povedal, že „áno, chceme svätých kňazov!“ Odkiaľ ale majú prísť svätí kňazi, ak nie zo svätých rodín? Vyzerá to, akoby šlo o akýsi bludný kruh alebo o psa, ktorý si naháňa vlastný chvost. Pokiaľ rodiny produkujú zdravé rodinné prostredie s náboženskou výchovou a hodnotami, z takého prostredia vychádzajú aj budúci kňazi. Tí potom dokážu zažitý vzor a ideál odovzdávať a viesť k nemu aj iných.

Pokiaľ ale kresťanské rodiny toto neprodukujú, odkiaľ majú budúci kňazi čerpať skúsenosť, zážitok rodinného života? Len z kníh, len z teórie, len z encyklík. Akoby sa tu dostalo zrnko piesku do súkolia mechanizmu odovzdávania viery, komunikácie a formácie. Je nevyhnutné pomaly v živote každého človeka i celého spoločenstva celý mechanizmus, koliesko za kolieskom rozobrať, prečistiť a znovu poukladať celý náš pohľad na človeka, na spoločnosť, na rodinu a na Cirkev. A to je práca, ktorá nebude rýchla, ani jednoduchá. Netreba si teda robiť ilúzie, že sa to všetko jednoducho vyrieši, že ide len o jednu systémovú chybu v odovzdávaní viery.

Problém je možno aj v tom, že naša tradičná zažitá viera už nestačí na všetky vonkajšie odstredivé vplyvy. Je potrebné uzdravovať rodinný život. Až potom je väčšia nádej, že z takéhoto prostredia budú môcť hojnejšie vychádzať kňazi, ktorí budú aj ostatných takto viesť. Spätne to vidieť na kňazoch, ktorí majú to šťastie, že mali takúto výchovu. Tí majú jasnú myšlienku pomáhať rodinám aj tým, ktorí si ešte neuvedomujú potrebu pomoci slovom, príkladom, povzbudením a vytváraním priestoru a podmienok na to, aby zakúsili rodinu v pravde. Ale viac než všetky teórie je vždy osobná skúsenosť.

Pokiaľ rodiny produkujú zdravé rodinné prostredie s náboženskou výchovou a hodnotami, z takého prostredia vychádzajú aj budúci kňazi. Tí potom dokážu zažitý vzor a ideál odovzdávať a viesť k nemu aj iných.

Ako teda urobiť spoluprácu medzi manželmi a kňazmi účinnou, takou, aby vytvárala prostredie pre svätosť oboch strán?

Vychádzajme z toho, že manželstvo je prirodzený inštitút založený Bohom, ale fungujúci aj mimo cirkevného spoločenstva. Malo by byť v prirodzenosti človeka, aby dokázal hodnoty manželstva a rodiny odovzdať, prežívať. Mohli by sme viesť etnografickú a religionistickú diskusiu o tom, aké boli formy manželstva, aké spoločenské vplyvy sa na ňom odrazili. Ale keď vychádzame z podstaty človeka, z jeho túžby po živote s druhým, po odovzdaní sa, po stabilite, po potomstve, ide o hodnoty, ktoré by mali byť spoločné.

Z náboženského pohľadu o manželstve hovoríme, že je to prirodzená inštitúcia, ktorá bola u kresťanov Kristom povýšená na sviatosť. Ale vo svojej podstate, čo do vnútorného obsahu, by nemala byť odlišná pre veriaceho a neveriaceho, pretože vychádza z Božieho plánu pre človeka. Isteže, kresťanstvo nám dáva pomôcky na prekonanie tých prekážok, ktoré z ľudskej slabosti alebo z kultúrnych zvykov potláčajú skutočné vnútorné hodnoty manželstva a môžu ho časom negatívne ovplyvňovať. Ale na druhej strane vychádzame z toho, čo hovoríme pri náuke o manželstve. Hovoríme o najprirodzenejších, najhlbších túžbach a očakávaniach človeka na svoju realizáciu ako jednotlivca, ako člena spoločnosti, ako človeka túžiaceho zdieľať svoj život s iným, vytvárať vzťahy. To je vlastne základ toho, čím človek je. Preto si myslím, že v tomto by Cirkev mala cítiť spojenie so všetkými tými, ktorí možno aj na celkom laickej ľudskej báze chcú formovať šťastných ľudí aj šťastné manželstvá.

Problémom je aj pochopenie manželského sľubu, kde hovoríme „milovať a ctiť“. Pre mnohých manželov je náročné rozumieť a žiť v praxi práve to druhé…

Ctiť znamená vidieť v druhom Božie dieťa, nesmrteľnú dušu. K slovku „česť“ vždy citujem zo života Konštantína tú časť, keď bol Konštantín vyslancom na dvore tamojšieho chána. Ten sa pýta „Aká je tvoja česť?“, aby ho vedel protokolárne správne usadiť pri stole. A on hovorí, že je vnukom slávneho pradeda, ktorý mal kedysi pozíciu pri samotnom cisárovi, ale potom ju stratil a on ju hľadá. Môžeme teda hovoriť o stratenej cti človeka byť aj po Adamovi a jeho páde Božím obrazom a podobou.

Ctiť si druhého človeka znamená vidieť v ňom Boží obraz a podobu. To znamená, že mu nedám len akúsi spoločenskú česť, ale v človeku, s ktorým vytváram plnohodnotný celoživotný zväzok, si ctím Boha. Pri povrchnom, alebo zjednodušenom vnímaní sa to môže zdať prehnané, ba pre niekoho možno až akoby hereticky znejúce, ale v úcte, ktorú vzdávam manželovi či manželke – v ktorých si ctím ich ľudskú dôstojnosť, dôstojnosť Božieho obrazu a podoby – vlastne vzdávam úctu Bohu. Pri sviatostnom manželstve ide o ľudskú dôstojnosť posilnenú štatútom Božieho dieťaťa, ktoré bolo ponorené do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania v krste a je živené sviatosťami.

Sviatosť manželstva má na rozdiel od ostatných sviatostí trojičný rozmer. Je tam prítomný manžel, manželka a Boh. Akým spôsobom to môže inšpirovať manželov, aby žili svätosť?

Táto formulácia je veľmi blízka východnej duchovnosti, kde sa manželstvo nevníma len ako kontrakt dvoch osôb, ale ako zväzok pred Božou tvárou, teda sú tam traja. Tieto slová by mohli byť leitmotívom pre celý kresťanský život. Vieme, že človek – od malého dieťaťa až po dospelého – sa správa inak a nechá sa ovplyvniť tým, koho vníma, čiu prítomnosť si uvedomuje, pred čím pohľadom koná, aj tým, kto je tá osoba, z akého uhla pohľadu sa na neho pozerá. Je to milujúca matka, môj priateľ, môj nadriadený, môj policajt, môj sudca?

Ak svoj život prežívam vo vedomí, že som pred Božou tvárou, a pokiaľ pre mňa Boh nie je len akýmsi princípom spravodlivosti a poriadku, predpisov, ale milujúcim Otcom, ktorý mi praje dobro a vedie ma k nemu, je oveľa ťažšie žiť a správať sa nedobre pred tvárou toho, kto ma miluje, komu na mne záleží a dokonca za mňa obetoval život. Žiť pred Božou tvárou aj v manželstve znamená žiť vo vedomí, že tu nie sme len my dvaja. Sme tu z lásky a z predurčenia niekoho, kto nás od večnosti miloval a ku komu do večnosti smerujeme.

Na druhej strane, ak uprednostním vlastný egoizmus, tak vedomie, že stojím pred Božím pohľadom isteže môže viesť aj k frustrácii alebo pocitu prenasledovania, ktorého sa budem chcieť zbaviť. Stačí, ak mi niekto povie: „Neboj sa, Boh neexistuje, urob si, čo chceš, a budeš sa cítiť slobodný… konaj tak, ako si vyberieš, aj zlo, ak naň máš chuť“. Bude to však prejav skutočnej slobody? Božia prítomnosť má byť pre mňa vedomie, ktoré ma posilňuje, dáva mi útechu a radosť, ale aj dôstojnosť a zodpovednosť, keďže nechcem zarmútiť niekoho, kto má rád mňa a koho mám rád aj ja.

Pápež Ján Pavol II., ako aj pápež František rozbehli vlnu svätorečení manželských párov. Čím by podľa vás mali byť inšpiratívni manželia, ktorí by chceli byť vzorom pre svoje okolie?

Na vývoj teologického vnímania manželstva alebo celých skupín a svätosti v Cirkvi je krásny pohľad. Po stáročiach, keď sa na manželstvo hľadelo len ako na nástroj na zvládnutie žiadostivosti, Cirkev hlboko zmenila tento svoj sploštený pohľad naň. Svätý Alfonz de Liguori v jednej svojej publikácii hovorí, že nie je pravdou, ako si niektorí myslia, že sú životné stavy, v ktorých nemožno dosiahnuť svätosť. Napríklad stav kupecký, vojenský alebo manželský. Tak sa to kedysi písalo, no snáď sme za tých 200 či 300 rokov pokročili. Dnes hovoríme, že práve manželstvo ako najrozšírenejší základný ľudský stav a povolanie je najzákladnejšou formou a miestom, kde môže byť realizovaná ľudská svätosť. Veľká skupina ľudí v manželstve naozaj dosahuje hlboký alebo vysoký stupeň svätosti.

Donedávna sa za svätosť považovalo len niečo, čo sa dosahovalo akýmsi mimoriadnym spôsobom života v mimoriadnych životných stavoch a kategóriách: zasvätený človek, mučeník, biskup, pápež… Dnes dochádza k tomu, že potrebujeme pripomenúť všeobecnú svätosť práve cez exemplárne prípady svätých manželov, ktoré sú len potvrdením pravdy o svätosti prežívanej v manželskom spôsobe života. Myslím si, že v histórii Cirkvi aj v dnešných časoch sú milióny svätých manželov. Ak Cirkev dnes bude blahorečiť alebo kanonizovať niekoľkých, to je len nepatrná odrobinka z obrovskej svätosti, ktorá sa realizuje aj v manželstve.

Keď hovoríme o svätosti, teraz spomeniem Maurovu legendu o Svoradovi pustovníkovi. Bdel v noci po práci a aby teda nezaspal, dal si tŕne do dutiny, v ktorej prebýval, aby ho to zobúdzalo. Matka, ktorá po celodennej práci bdie pri chorom dieťati, nepotrebuje tŕne, aby nezaspala. Je to menšia forma svätosti? Alebo tu boli svätí, ktorí trpezlivo znášali útoky nepriateľov. Keď niekto dokáže trpezlivo znášať ťažkosti svojho manželského života, chorobu manžela, manželky, psychickú chorobu manžela, manželky, rodinnú nepohodu manžela či manželky – a nielen to znášať v pasívnom útrpnom postoji, ale s modlitbou, vnímajúc skúšku ako prostriedok na sebaobetovanie a záchranu toho druhého – to je menšia forma svätosti? Medzi manželmi je tých foriem veľa a sú také rôznorodé, až si ich akosi neuvedomujeme a preto je dobré občas si ich pripomenúť a oceniť.

Skôr, než by sme lamentovali nad svetom alebo nad okolnosťami, žime každý tam, kde sme, ako najlepšie zo všetkých síl môžeme.

Stretávate rodiny, ktoré vám dávajú radosť a nádej pre Cirkev?

Mám veľkú radosť práve z práce v Rade pre rodinu, pretože stretávam množstvo veľmi kvalitných, zaangažovaných, svätých ľudí. Bez toho, aby som tým degradoval slovo svätý, lebo oni skutočne prežívajú plnosť svojho zasvätenia, manželského a kresťanského. A verím, že napriek zdaniu a napriek množstvu problémov, ktoré existujú, z Božej milosti vždy nájdeme cestičky, ako sa dostať k duši človeka.

To, čo my dnes konštatujeme posledné desaťročia – akýsi zdanlivý úpadok formálnej vonkajšej inštitucionálnej prítomnosti Cirkvi v jej štruktúrach, v zabehaných schémach alebo prejavoch – nie je nevyhnutne len dôvod na strach. Nemali by sme si príliš ružovo vykresľovať ani našu minulosť z predošlých desaťročí či stáročí. Nemyslím si, že by kedysi bol hlbší osobný duchovný život. Je pravdou, že tu boli zabehané a spoločensky paušalizované niektoré vonkajšie formy kresťanského života, ale ľudská povaha bola stále tá istá. Hriešnosť bola stále tá istá. Nenahovárajme si, že kedysi bolo lepšie a teraz je to zlé. Myslím si, že stále boli ľudia dobrí, rovnako ako aj zlí, stále boli ľudia aj svätí, aj hriešni, vytrvalí, ale aj váhaví, schopní zradiť alebo aj schopní vytrvať až do mučeníctva. Menia sa len formy, názvy, tituly a okolnosti, ale podstata ostáva tá istá.

Veríme s kresťanským optimizmom, že v tomto nekonečnom boji dobra a zla – nech by sme zdanlivo akokoľvek prehrávali – nakoniec prehrať nemôžeme, lebo podľa Kristovho prísľubu je tu Cirkev naveky a brány pekelné, teda sily zla, ju nepremôžu. Cirkev zažila vo svojich dejinách toľko období úpadku a znovuvzopätia, na toľkých miestach zdanlivo vyhynula a vrátila sa späť alebo tam, kde bola kedysi silná, zase zanikla. Je Božím dielom, my k jej životu prispievame na tom mieste, v tom čase a tým spôsobom, ktorý nám je v našom krátkom úseku daný, a máme povinnosť bojovať zo všetkých síl bez toho, aby sme riešili celý veľký obraz, ktorý vidí naozaj len Božia vševedúcnosť. Takže skôr, než by sme lamentovali nad svetom alebo nad okolnosťami, žime každý tam, kde sme, ako najlepšie zo všetkých síl môžeme.