Prežil pod lavínou: Naučilo ma to, že stačí málo a nemusíme tu byť (2. časť)

Prinášame vám druhú časť rozhovoru s liečebným pedagógom a priekopníkom terapie dobrodružstvom na Slovensku Martin Murárom. V rozhovore sa okrem iného dočítate i to:

• Prečo môže byť aj dobré byť výkonovo orientovaný a kedy sa výkon stáva pascou
• Podľa čoho viete rozlíšiť, čo je pre klienta ešte výzvou a kedy je to už za hranou
• Ako si spomína na zážitok zasypania lavínou
• Akú rolu zohráva pri terapií dobrodružstvom ticho

Prvú časť rozhovoru si prečítate tu:

Podľa čoho viete rozlíšiť, čo je pre klienta ešte výzvou, ktorú je schopný zvládnuť a kedy je to už za hranou a môžete mu tým spôsobiť traumu?

To, na čo sa pýtate, voláme optimal arousal (optimálne vzrušenie). Keď činnosť, ktorú s človekom robíme, nie je na tejto úrovni, efekt nedosiahneme. Ak je, naopak, nad touto úrovňou, výsledkom môže byť zlyhanie alebo dokonca trauma.

Preto je optimálne dávkovanie záťaže absolútne zásadné. Vynikajúco sa to dá napríklad pri lezení, kde nám pomáhajú stupnice náročnosti. Už pri prvom stretnutí v teréne rozpoznám, ako na tom daný človek je.

Pri terapii dobrodružstvom treba mať veľkú dávku vnímavosti, akceptácie a trpezlivosti. Kľúčové je dokázať rozpoznať možnosti človeka a vedieť ho povzbudiť správnym spôsobom.

O tom je napokon aj náš život. Sú to neustále malé aj veľké zápasy. Zvládame ich lepšie, ak máme pri sebe niekoho, kto nám pomáha a môžeme sa na neho spoľahnúť.

V súčasnosti je veľa ľudí orientovaných na výkon a na každú ďalšiu výzvu sa pozerajú cez optiku dosiahnutia úspechu. Ako ustrážite, aby pre človeka, ktorý k vám prichádza, nebola terapia dobrodružstvom len ďalším výkonom?

Orientácia na výkon je jedným z veľkých problémov súčasnosti. Stále sme totiž zvyknutí zapínať si pomyselné stopky. Predstavme si činnosti, ktoré robíme v živote najradšej. A teraz si predstavme, že sa pri nich budeme limitovať čo najkratším časom.

Ak nám to sedí, sme „pretekári“. Ľudská spoločnosť potrebuje aj takýchto atlétov. Problémom býva, ak chceme žiť so zapnutými stopkami celý život. Do určitej miery je dobré byť výkonovo orientovaní, lebo práve to pre nás znamená optimálne vzrušenie.

Ak sa neprekonávame, nerozvíjame sa. Ale ustrážiť si tú zdravú hranicu je veľmi náročné. Keď som hovoril o tom, ako mi hory zachránili život, musím pripomenúť, že sa mohlo veľmi ľahko stať, že by mi ho aj vzali. V tom čase som mal menej skúseností ako šťastia.

Život je neustála jazda na tenkom ľade. Ubrať z výkonovej orientácie môže niekedy znamenať zachrániť si život. Neplatí to iba v horách. Na dobrodružstvo potrebujeme výzvu, ale keď to prepískneme, z dobrodružstva sa stáva hazard.

Musí sa podľa vás človek dostať do hraničnej situácie, aby dokázal spoznať sám seba? Neprinášajú aj ťažké životné okolnosti, ako napríklad vážna choroba či narodenie dieťaťa s postihnutím dostatočné príležitosti na to, aby si človek siahol na vlastné limity?

Určite áno. Ľudia sa väčšinou dostávajú k lezeniu vtedy, keď už nemusia riešiť boj o holý život. Keď niekto musí otáčať každý peniaz a riešiť, ako nakŕmi svoje deti, nemôže si dovoliť takýto luxus sebapoznávania.

V začiatkoch bolo horolezectvo športom šľachty a majetných ľudí, ktorí si mohli dovoliť ísť na mesiac do hôr a zaplatiť si všetko vybavenie. Pre tých ostatných bola cesta na vrcholy hôr ťažšia.

My, ktorí máme dnes šancu liezť, potápať sa a prekonávať svoje limity, sme v zásade privilegovaní. Sú totiž aj ľudia, ktorým zasiahlo do života vážne ochorenie či iné okolnosti, ktoré ich priviedli k hlbšej sebareflexii a prekonávaniu vlastných limitov takýmto spôsobom.

To znamená, že sa môžu dopracovať k rovnakému zážitku sebapoznávania?

Áno, ten proces sebapoznávania sa môže udiať, len inou formou. Je to životná téma Viktora Frankla. Ľudia ho poznajú ako psychoterapeuta, ale on bol okrem toho aj výborným horolezcom.

Terapia dobrodružstvom by mala budovať v človeku pokoru. Pri tom, ako niekto prekonáva vlastné limity, sa však môže ľahko stať, že namiesto pokory sa v ňom ešte posilní jeho vlastné ego. Aký efekt má táto terapia u vašich klientov?

To je veľmi individuálne. Keď sa povie horolezec, väčšina ľudí si vybaví férového muža s priateľskou povahou a poriadnou dávkou odvahy. Je to správne, lebo medzi horolezcami sú stále aj takíto ľudia.

Keď však vojdeme do horolezeckej komunity, nájdeme tam aj emočne plochých egoistov, ktorí nemyslia na nič iné, len na seba a svoje ciele. Preto nemám rád idealizáciu.

Sú ľudia, ktorí podávajú špičkové výkony v športe, ale keď sa pozrieme do hĺbky ich ľudského charakteru, môžeme byť nemilo prekvapení. Naša spoločnosť je nastavená tak, že má tendenciu heroizovať a médiá jej v tom nahrávajú.

Máme radi hrdinov, ale neviem koľkí z nás si uvedomujú, čo všetko za ich heroickým príbehom je. Vezmime si horolezca, ktorý ide na expedíciu. Niekedy nechá doma ženu s deťmi a ide preč. A tá žena to ťahá sama celý mesiac. V tom je podľa mňa určitá dávka egoizmu.

Okrem iného to potvrdzuje, že sila hôr je obrovská. Najviac si to, samozrejme, uvedomujeme my horolezci, lebo sa jednoducho od hôr stávame závislými.

Dočítala som sa, že vás pred nejakým časom zasypala lavína a takmer vás pripravila o život. Akým spôsobom sa vo vás zapísal tento zážitok?

Môj život si nedelím na obdobie pred lavínou a po lavíne. Mal som šťastie v nešťastí a dokázal som sa z nej vyhrabať sám. Zažil som v horách podobných situácií viac.

Ak mám byť úplne úprimný, môžem byť najlepší na svete, mimoriadne dôsledný a absolútne zodpovedný, ale v horách sú momenty, keď rozhodne niekto iný.

To je súčasťou pokory, ktorej sa učíme. Pripomína nám to, že stačí veľmi málo a už tu nemusíme byť. Treba sa naučiť tešiť z každej maličkosti v živote, žiť tu a teraz. Terapia dobrodružstvom je aj o tom.

Akú rolu zohráva pri tejto terapii ticho? Najmä ak zoberieme do úvahy, že sa odohráva v prírode, ktorá je v zásade večným mlčaním.

Je veľmi dôležité vycítiť čas, keď sa v človeku odohrávajú procesy, ktoré si vyžadujú ticho. Napríklad keď vystúpime na vrchol a vidím, že v mojom spolulezcovi už niečo vnútorne beží, tak mu nezačnem vymenúvať okolité štíty.

Ticho je kľúčové. Sú ľudia, s ktorými idem a oni celý čas rozprávajú, no sú aj takí, ktorí potrebujú ticho a treba to rešpektovať. Ticho neznamená, že je väzba medzi nami slabšia. Krásne zdieľanie v tichu má obrovskú silu.

Ten pocit, keď niekam prídeme, sme ticho a vnímame, že sme spolu rovnako naladení, je veľmi posilňujúci. Je to súčasťou vzájomného zdieľania. Okrem toho má v dnešnom čase akustického smogu veľký význam aj samotné ticho hôr, aj keď je to v skutočnosti sústava zvukov rôznej intenzity.

Aké miesto má terapia dobrodružstvom pri komplexnej vývinovej traume? Dá sa využiť napríklad aj pri deťoch z detských domovov, ktoré si často nesú náročné zážitky z minulosti?

Áno, aj tam má svoje miesto. Keď som napríklad pracoval pre detský domov, chodieval som s deťmi bicyklovať alebo na turistiku do Slovenského raja. Táto práca však bola frustrujúca.

Cítil som sa ako námorník, ktorý sa plaví na lodi s obrovskou dierou a má odčerpávať vodu z podpalubia. A hoci pumpuje o život, tú dieru v trupe lode nikto nezapláta.

Problém detských domovov je, že naša spoločnosť nemá odvahu riešiť kauzálnu príčinu, prečo sa tie deti ocitajú v ústavnej starostlivosti a namiesto toho len zmierňuje dôsledky.

Okrem tohto typu terapie ponúkate aj zážitkové teambuildingy pre firmy. O aké typy zážitkov ide?

Je to veľmi rôznorodé – od turistiky, cyklistiky, lezenia a lyžovania cez splavovanie až po letecké športy. Okrem dobrodružných používam aj umelecké prostriedky.

Viackrát sme stavali pec a vyrábali sme keramické veci, ktoré sme potom v tejto peci vypaľovali. Kovali sme železo. Tých aktivít je nesmierne veľa. Niekedy je ich súčasťou aj samotné cestovanie.

Robím teambuildingy aj mimo Slovenska a občas aj mimo Európy. Ľudia v pracovných tímoch odrážajú celé spektrum životných štýlov, preto je dobré, keď si na teambuildingu môže každý nájsť niečo svoje.

Čo urobí s kolektívom takýto intenzívny zážitok?

Je toho viac, ale v prvom rade sa ľudia navzájom lepšie spoznajú. Komunikácia vo firmách je väčšinou obmedzená na small talky vo výťahu alebo na obede. A tým sa to často končí. Na teambuildingu majú zrazu ľudia čas rozprávať sa.

Tým, že aktivity, ktorými si prešli, búrajú zábrany a otvárajú nové možnosti poznávania seba i druhých, majú dobrý základ na rozhovory. Zároveň sa ich snažím inšpirovať ku kultivovanému spôsobu požívania jedla a alkoholu.

Je fajn, keď sa človek na teambuildingu naučí niečo uvariť, robiť drinky alebo si rozšíri svoje poznatky o víne, pive či destilátoch. Pri určitej časti ľudí sa však na teambuildingu podarí vzbudiť aj trvalý záujem o aktivity v prírode.

Čo vás na tejto práci najviac baví?

To, ako sa navzájom rozvíjame. Vždy mi ľudia, s ktorými sa stretnem, odovzdajú nejaký nehmotný a nemajetkový dar. Mám veľké šťastie, že pracujem so zaujímavými, inšpiratívnymi a podnetnými ľuďmi.

Tí, čo prídu na terapiu, prežívajú zvyčajne ťažké životné obdobie. Považujem za veľkú výsadu byť prítomný pri ich osobnostnom rozvoji a vidieť ich neskôr v plnej sile a životnej radosti.

Foto: archív Martina Murára

Prečítajte si prvú časť rozhovoru s Martinom Murárom: