Assisi: pútnická atrakcia alebo liaheň nových svätých?

Autobus sa krúti horúcimi údoliami sladkej Umbrie. Lúky okolo cesty vyzerajú tak isto ako v kultovom filme Brat Slnko, sestra Luna, ktorý ani po štyridsiatich rokoch neviem zo seba vymazať. Možno aj preto sa mi zdá, že sa uprostred tráv čochvíľa objaví bosý, usmiaty Francesco. Ten pravý, za ktorým idem. 

S vysokými byľami sa však hrá len vietor. Spoza zákruty a kopcov sa predo mnou v okne autobusu objaví Pekelný vrch. Niekdajšie najsmutnejšie miesto popráv v Assisi sa nestalo len miestom posledného odpočinku svätého Františka podľa jeho želania, ale aj cieľom ciest známych aj neznámych. Som zvedavá, čo s nimi robí dotyk miesta oslávenca roka. A hlavne: čo to urobí so mnou?

Rok svätého Františka by nám mal podľa túžby pápeža Leva XIV. pomôcť vrátiť sa k tomu, čo objavil pred stáročiami z postele počas svojej choroby aj rozmaznaný assiský jedináčik: k  jednoduchosti, bratstvu, obráteniu srdca, radosti z evanjelia a odvahe začať žiť inak tam, kde každý z nás je.

Staré Assisi je celé tak trochu ako múzeum.

Úprimne, pápež má na dôležité posolstvá nos: nie sme oveľa menej rozmaznaní ako František pred radikálnou premenou. Mnohí sa máme príliš dobre a nedovidíme si na konček nosa, nieto ešte na tých, ktorí trpia. A miesto žabomyších vojen o slávu, úsmevy pekných žien, prestíž a politickú moc medzi Perugiou a Assisi tu máme na mraky malicherných dôvodov rodinných, lokálnych či globálnych vojen a biedy.

Genius loci

Autobus parkuje pri Bráne svätého Petra, parkovisko je takmer prázdne. Tohtoročné marcové návaly pútnikov, ktorí si prišli uctiť vystavené relikvie svätca, už utíchli. Vystieram stuhnuté nohy, sprievodca nás varuje, že budeme chodiť veľa, niečo z kopca a niečo do kopca. A potom znovu.

Asi rovnako, ako tu chodili František, Klára aj Carlo Acutis. No neboli sami. Assisi bolo miestom inšpirácie a spojenia s Bohom aj pre iných svätých: svoje cestičky a tiché miesta tu mal sv. Bernardín zo Sieny, ale z Padovy si sem „odskočil“ aj sv. Anton Paduánsky. Nedá sa však zabudnúť ani na Chiaru Corbellovú Petrillovú: Assisi bolo plné aj jej smiechu a hry na husliach. 

Do kopca sa po starých kamenných kockách štverali aj pápeži: od priateľa sv. Františka Gregora IX. cez Jána Pavla II., Benedikta XVI., pápežom Františkom a Levom končiac. Zatiaľ. Koľko iných, ešte neviditeľných a zatiaľ nepoznaných svätých tadeto chodí, vie len Boh.

Hneď za bránou vchádzame do Opátstva sv. Petra a do rovnomenného kostola. Ktovie, ako to vlastne Taliani mali v úmysle, ale predstava, že v jednom kostole „vybavíme“ komplet jedného svätca, nefunguje. V tomto prvom sú relikvie krvi Carla Acutisa na bočnom oltári, za relikviou jeho srdca musíte k svätému Rufínovi, a ak ho chcete vidieť celého, treba si to vyšľapať do Santa Maria Maggiore, do Sanktuária zrieknutia sa majetku. Kartónová maketa mladého patróna internetu a milovníka Eucharistie v životnej veľkosti rovno pred dverami vám nedovolí zablúdiť.

Carlo tu leží vo svojej červenej mikine, rifliach a teniskách. Vyzerá tak živo, akoby len práve zišiel z horúcich prašných cestičiek Assisi a natiahol sa na oddych. Desaťročný Matúš z nášho zájazdu stojí pred jeho telom úplne užasnutý, bez slov. Až po chvíli sa ticho opýta: „On je ozajstný?“ Fotiť sa tu nedá, dve staršie rehoľné sestry strážiace presklenú urnu na to veľmi dôsledne upozorňujú. Faktom je, že obrazy s Carlovou podobizňou (aj v obchodíkoch so suvenírmi) sú dosť verné – ibaže to „ozajstné telo“ má nejaké to kilo navyše oproti vyretušovaným fotkám.

V každom prípade už len cesta za komplet relikviami Carla pútnika uchodí. A to tu ešte máme Františkov a Klárin príbeh.

Tri františkánske sľuby v kaši

Staré Assisi je celé tak trochu ako múzeum: len pípajúce pokladne v predajniach suvenírov a splachovacie WC nás ubezpečujú, že sme v rovnakom storočí ako doma. Domy aj ulice sú tu stále rovnako kamenné a mierne čarovne krivolaké. Škoda, že nevedia rozprávať, brala by som to. Už len zistiť, koľko pohrebov bolo v každom dome starej časti mesta, by bolo fajn – keďže podľa tradície sa dvere po vynesení truhly vždy zamurovali a o meter vybúrali nové. Stopy po vyplnených oblúkoch tých pôvodných vidieť hlavne pri stúpaní do gotickej časti mesta ku Katedrále svätého Rufína.

Teraz však stojíme na nádvorí pred Bazilikou svätého Františka. Slnko praží riadne, skrývame sa v tieni pod oblúkmi po obvode nádvoria. Sme vďační, že sa sprievodcovi podarí rýchlo nás dostať do vnútorných priestorov kláštora minoritov pri bazilike, kde budeme mať svätú omšu v Kaplnke svätého Bonaventúru. Očarí ma typická františkánska jednoduchosť zariadenia a fresky, ktoré v kaplnke sú. Kým vzadu sú tie pôvodné, nad oltárom a z ľavej strany dostal priestor moderný štýl v modrých a žltých odtieňoch. Je to zvláštne, ale páčia sa mi oboje, dokonca tie nové viac.

Sprievodca nám po svätej omši dáva inštrukcie k osobnej prehliadke oboch bazilík. Začíname v hornej, no po chvíli neviem, čo vlastne pútnikov (ak to ozaj pútnici sú) zaujíma. Kým sedím s manželom v modlitbe, ľutujem staršieho pátra, ktorý nerobí nič iné, iba rýchlymi krokmi chodí po priestore lode s jedinou vetou: „No foto, please!“ 

Očividne tu však mnohí neprišli učiť sa františkánskej a Františkovej poslušnosti, čistote a chudobe. Padre je sám, pútnikov veľa. Viac ich zaujímajú Giottove fresky ako nejaký František a jeho duchovný odkaz. Len málo z prichádzajúcich zostáva čo len na chvíľu v stíšení, väčšina hľadá popri pobehovaní správny uhol na fotku. Ba ani ticho, všade pripomínané piktogramami, nie je také, ako by malo byť. 

Ešte viac to vidno dolu v krypte pri Františkovom sarkofágu. Hoci sú okolo lavice a stoličky na sedenie a modlitbu, sedí nás tam len pár. Prúd ľudí obchádza hrob, možno ešte tak poškrabkajú jeho kamene. Nakoniec, nič zaujímavé tu nevidieť. O to viac sa teším, že nám sprievodca dal v predstihu lístočky na spísanie osobných prosieb. Ten môj, husto popísaný, vkladám do mreže okolo sarkofágu k ostatným. Pátri ich vytiahnu a vložia do úmyslov modlitieb a svätých omší. 

Pietro Bernardone sa skrýva v mnohých rodičoch: tak veľmi túžia dať deťom to najlepšie podľa svojho gusta, mať ich na svoj obraz…

 V dolnej bazilike zízam na habit svätého Františka za sklom. Ako človek, ktorý miluje obliekanie a šitie, som fascinovaná tým, ako sa dá roky prežiť v jednom odeve, ktorý má viac záplat ako pôvodnej látky. Úprimne, hanbím sa už len pri pomyslení, koľko šiat ma čaká doma. Záplatu nemám na žiadnych. To je môj prvý chrobák, ktorý mi nasadil František do hlavy. A je tam stále. Ako mám správne žiť chudobu?

Kostolná myš

Od Františka kráčame v sparne hore kopcom úzkymi uličkami ku Katedrále sv. Rufína. Práve v nej je krstiteľnica, v ktorej boli pokrstení tak František, ako aj Klára. Apropo: Klára! Nemala vlastne inú možnosť, ako byť „kostolnou myšou“ – dom jej rodičov dodnes podopiera ľavý roh baziliky, zvony z veže chrámu mala Klára zrejme miesto uspávanky. Ani lukratívne miesto a na tie časy luxusný veľký dom so všetkými vymoženosťami doby a peňazí, ktoré Klárin otec mal, nemohli prebiť to, čo je viac: Krista.

Nakoniec, zažil si to aj František. Schádzame ku Chiesa Nuova, Novému kostolu, ktorého príbeh je trošku opačný: bol postavený za „humnami“ rodného domu svätého Františka. Pozerám do okien domu, kde prišlo k takej neuveriteľnej premene: z blázna pre slávu a zábavky na blázna pre jeho Pána. Niet sa čo čudovať Pietrovi Bernardonemu, že svojho syna uviazal reťazami doma, aby ho to radikálne bláznovstvo prešlo.

Musím si spytovať svedomie: som ako Františkova mama Pica a upriamujem pozornosť svojich detí na Božie veci? Dávam im slobodu a podporu pri hľadaní Božej vôle? Alebo som skôr odvar jeho otca Pietra? V každom prípade sa Pietro Bernardone skrýva v mnohých rodičoch: tak veľmi túžia dať deťom to najlepšie podľa svojho gusta, mať ich na svoj obraz… Ako často zabúdame, že to „mať“ nenasýti dušu… Nečudo, že František robil blbosti… a nečudo, že ich pri takom recepte na výchovu robia dnes mladí tiež. 

Je to zvláštne, že Františka prešli divoké stavy až vtedy, keď sa kvôli Kristovi stal chudobným ako kostolná myš. Aj o tom je jeho odkaz na kamennej tabuli, upevnený kúsok od vstupnej brány Chiesa Nuova.

Prvý assiský deň končíme u svätej Kláry v jej bazilike. Hoci si už necítim nohy od chodenia, pri jej sarkofágu je pokoj a neha. Klára spí s takou bezprostrednosťou, že niet pochýb o jej čistom živote poctivej „kostolnej myši“.

Čo to znamenalo pre Františka, si naplno uvedomujem v Rivotorto. Tu, kúsok od vrchu Subasio, začala rásť prvá komunita dvanástich bratov. Opustená kamenná šopa nie je ani dnes o nič krajšia či útulnejšia, aj keď už na ňu priamo neprší a nefučí do nej. Sedím v nej prikrčená na jednoduchej drevenej lavici, vystrieť sa tu v stoji nedá ani mne, čo mám výšku pod 170 cm. Tu sa modlilo, spalo, žilo a občas aj jedlo, ak bolo čo. A predsa radosť bratov bola úplná!

Toť výzva číslo dva: prísť na ten Františkov recept radosti!

Mária, oprav môj dom!

Druhý deň mám problém sa obuť do topánok, ktoré inak so mnou zvládajú dlhé trate. Nohy sú opuchnuté, a tak končím skoro františkánsky iba našuchnutá do prednej časti topánok. Do Kostola svätého Damiána, kde ku Františkovi prehovoril Kristus z kríža, sa teda nedostanem. Sprievodca hovorí o 20 minútach len tam s prudkým stúpaním a klesaním. Vzdychnem si, toto teraz musím oželieť. Asi aj to je františkánska pokora, priznať si v pravde, kde sú moje hranice.

Svet umiera na duchovnú dehydratáciu, dusí ho bezcitnosť a nezáujem.

Kým teda tí šťastnejší s funkčnými nohami a topánkami idú k svätému Damiánovi, šľapem s druhou časťou posádky 103 schodov hore do kopca späť k svätej Kláre. Kus Kostola svätého Damiána je totiž aj tu: v bočnej kaplnke visí originálny kríž Františkovej výzvy opraviť Boží dom. Sedíme spolu s manželom vyše hodiny v tichom kostole, kde je možno 15 ľudí. 

Dívam sa na Krista s veľkými očami a musím sa ho pýtať: „Pane, čo mám opraviť ja?“ Výzvy od osobnej zodpovednosti cez manželstvo, rodinu a farnosť mi naskakujú ako na filmovom plátne. Vkladám to pred Pána a hovorím mu: „Tu som, pošli mňa.“ Netuším, ako to dám, sú to teda riadne pálky. Ale učím sa dôverovať ako František. Aj v tom, kedy mi dá uvidieť najfrantiškánskejšieho Assisana. Takú repliku svätého Františka dnes.

Boh je však rovnako vtipný a prekvapivý, ako za čias Františka. Prvé, čo som uvidela po východe z baziliky na opačnej strane cesty, bola maličká brašnárska dielňa. Ešte nie je ani deväť a už si v nej pri staručkej mašine hvízda majster. Úsmev od ucha k uchu, ufúľaná zástera, oči mu svietili radosťou. Priznávam, špicľovala som ho dlho. Či šil, strihal, naprával parádne kožené tašky, alebo sa bezprostredne rozprával s okoloidúcimi, dával to najlepšie zo seba. Jeho obraz mám v hlave ako chrobáka č. 3: Čo ti bráni byť takou?

Kamenné uličky Assisi obehneme ešte raz, žasnem nad tým, akí lokálpatrioti sú miestni. Postava Františka či výjavy z jeho života sú aj v maľbách či mozaikách na priečeliach domov alebo vedľa zvončekov na dverách. Hlavne majú ďaleko do gýčov miliónov podobizní v obchodíkoch, nasekaných po celej trase od Baziliky svätého Františka až po svätého Rufína. Podvečer sa presúvame dolu k Porciunkule. My už len taxíkom, lebo nohy si fakt necítim. 

Dnes je pôvodný minikostolík, ktorý František mal tak rád a ktorý postavil „na nohy“, prekrytý mohutnou stavbou veľkej Baziliky Panny Márie Anjelskej. Františkáni neboli zo stavby nijako nadšení: ani trochu sa nepodobá jednoduchosti, po ktorej túžil ich zakladateľ. A on sa pokušeniam vyhýbal, ako sa len dalo – tak ako aj v záhrade pokušení v areáli baziliky. Tu podľa tradície František radšej skočil medzi ruže s tŕňami, aby odolal pokušeniu. No ruže, vidiac jeho nevinnosť, navždy stratili tŕne. Dodnes sú také.

Ja mám už len pokušenie dostať do františkánskej predajne kníh pri bazilike do poličky s nápisom Slovakia and Czechia niečo viac ako tých pár nevýrazných starých kníh. Ale tomu asi František rozumie.

Miesto ex post

Nohy ma ešte stále bolia. Ráno, keď sa zobudím, vidím obraz pískajúceho si brašnára od Baziliky svätej Kláry. V hlave tri chrobáky z Assisi. Učím sa jednoduchosti, radosti, pokore, poslušnosti, láskavosti.

Púť do Assisi nemusí priniesť len tašku s podobizňou Božieho blázonka. (Tú som si ani nekúpila). Môže spustiť revolúciu láskavosti podľa Františka, level 2.0. Treba. Svet umiera na duchovnú dehydratáciu, dusí ho bezcitnosť a nezáujem, a to aj v Cirkvi. 

Ak má teda pápež nos na to, čo treba, František má recept a Boh moc to zmeniť. Treba už len odvážne vyzliecť to, čo nás dusí, a opýtať sa tak, ako sa pýtal František: „Pane, čo chceš, aby som urobil?“

Foto: Mária Kohutiarová.