Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
V rozhovore sa dozviete:
O sexualite by sa mali deti dozvedieť najprv doma. Prvou odpoveďou mám je, že nevedia, ako na to, že ich to tiež nik neučil…
Môžu sa dať viesť svojimi deťmi. Tie mladšie bývajú v tomto úplne spontánne. Vtedy rodičovi stačí vytvoriť priestor a držať ho – nekomentovať, nevtipkovať, byť otvorený a vnímavý… možno len počúvať a občas sa spýtať. Najkrajšie a najužitočnejšie rozhovory u nás často boli práve tie, v rámci ktorých som ja povedala najmenej.
Neskôr pri starších deťoch už potrebujeme byť, samozrejme, iniciatívni, pripravení a dobre informovaní. No a k tomu nám môžu poslúžiť rôzne knihy, filmy, ktoré si môžeme prejsť spolu s deťmi alebo sami. Takto vieme prísť nielen k dobrému obsahu, ale aj forme. Teda nielen.
Tieto témy však treba otvárať aj s pubertiakmi, ktorí sa teda často do komunikácie s nami – a už vôbec nie o tomto – nehrnú…
S pubertiakmi sa o týchto témach už často ťažko rozpráva zoči-voči. Film, kniha, rozhovor v aute či pri koláči, na ktorý môže ten môj pubertiak upriamiť zrak, sú preto veľmi dobrou pomôckou. O to viac, ak sme sa predtým o takýchto veciach doma nerozprávali alebo ak je u nás komunikácia nastavená tak, že sa o veľa veciach nehovorí – nieto ešte o intímnych.
Deti z rodín, ktoré nie sú úplne otvorené alebo citlivé na tieto témy, hľadajú informácie často inde. A dnes je tých zdrojov skutočne neúrekom. Niektoré sú výborné, iné menej, no môžu natrafiť aj na úplne nevhodné, klamlivé a škodlivé obsahy. Preto je dôležité deti aspoň dobre nasmerovať a obklopiť kvalitnými zdrojmi, ak už o tom s nimi nevieme alebo nechceme hovoriť priamo my.
Je to kompetencia i zodpovednosť nás ako rodičov. Netreba byť dotieraví, ale dostupní. Pýtať sa. A určite sa nespoliehať na to, že deti niekde a raz tie informácie dostanú… alebo že budú správne, presné a bezpečné.
Narážate v prípade dobrých zdrojov na to, čo všetko sa hmýri vo svete internetu aj ohľadom sexuality?
Áno, aj. Hoci primárne som mala na mysli oblasť ženského cyklu. Podľa mňa sa dá aj v online priestore nájsť kvalitný, citlivý a odborne spracovaný obsah. Problémom však nie je samotná existencia zdrojov, ale schopnosť ich rozpoznať. Vyžaduje si to kritické myslenie, schopnosť triediť informácie a istú mieru sebaregulácie – a to nie vždy zvládajú dospelí, nieto ešte deti.
Aké zdroje, ktoré pomáhajú vo výchove vám?
Ja som napríklad narazila na veľmi kvalitné materiály, ktoré zrozumiteľne vysvetľujú témy ako ženský cyklus a zdravie, reprodukcia, súhlas, hranice v intímnych vzťahoch, ochrana súkromia online či varovné signály manipulácie.
Existujú aj dobre spracované videá a texty zamerané na prevenciu sexualizovaného násilia, dokonca aj pre menšie deti. Spomeniem napríklad video Consent for kids – souhlas pro děti od organizácie Bílý kruh bezpečí, ktoré považujem za veľmi citlivé a veku primerané spracovanie témy. Takéto zdroje môžu deťom a tínedžerom ponúknuť orientáciu a praktické nástroje, ktoré v bežnom prostredí často chýbajú. No opakujem – treba vedieť, kde a ako hľadať.
Ako to vyzerá u vás doma? Ako regulujete, čo deti môžu a nemôžu pozerať na internete?
U nás to funguje tak, že vyhľadávanie beriem na seba. Keď nájdem niečo vhodné, ponúknem to deťom a následne sa o tom rozprávame. V ich veku mám ešte stále pomerne veľký vplyv na to, čo sledujú a čítajú, túto rodičovskú kompetenciu vnímam ako svoju zodpovednosť. Zároveň si však uvedomujem, že nemôžem mať pod kontrolou všetko – napríklad to, čo vidia u kamarátov.
Popri jasne dohodnutých limitoch a pravidlách týkajúcich sa obsahu, času a spôsobu používania technológií ich vedieme predovšetkým k premýšľaniu – k tomu, aby si kládli otázky, pochybovali, overovali si informácie a citlivo vnímali vlastné hranice. Verím, že práve toto je z dlhodobého hľadiska najúčinnejšia ochrana.
Ako učíte svoje deti, aby dokázali rozlišovať medzi rôznymi informáciami?
U nás doma žiadna otázka nie je hlúpa, trápna ani ťažká. Snažíme sa rozumieť zvedavosti a potrebám svojich detí. Nespoliehame sa na to, že sa nebudú pýtať alebo že sa k niečomu „nedostanú“, keď im to my zatajíme alebo zakážeme. Obmedzený prístup k informáciám považujeme za rovnako rizikový ako úplne nekontrolovaný. Zároveň si uvedomujeme, že s pribúdajúcim vekom detí budeme mať nad ich svetom čoraz menšiu kontrolu.
Preto pracujeme na tom, aby sme boli my s manželom pre ne tými, za kým prídu, keď im niečo nebude jasné, nebude im to „sedieť“ alebo budú mať z toho zlý pocit. A to aj v prípade, ak sa k tomu dostanú tak, že porušia nejaké naše pravidlo či dohodu. Ich dôveru a úprimnosť si vážime viac než bezchybné dodržiavanie pravidiel.
U nás doma žiadna otázka nie je hlúpa, trápna ani ťažká. Snažíme sa rozumieť zvedavosti a potrebám svojich detí.
Zvedavosť je však často silnejšia a sú tu aj rovesníci, ktorí im môžu ponúknuť iný obsah na internete ako vy…
Práve preto sa s deťmi veľa rozprávame o tom, ako funguje digitálny svet – o algoritmoch, dizajne sociálnych sietí, ochrane súkromia, manipulácii, hoaxoch či návykovosti. Učíme ich klásť si otázky: Kto túto informáciu vytvoril? Prečo? Je to fakt alebo názor? Dá sa to overiť? Čo to vo mne vyvoláva? Keď sa objaví niečo virálne, rozoberáme to spolu. Nehodnotíme deti za to, že niečomu uverili alebo že ich to láka, ale zaujímame sa, čo ich presvedčilo, čo sa im na tom páči.
A napokon – snažíme sa ísť príkladom. Aj my používame nástroje digitálneho zdravia, nastavujeme si pravidlá a otvorene hovoríme o vlastných limitoch. Dávame tým deťom najavo, že nikto z nás nie je imúnny voči nástrahám online priestoru a že pýtať sa, overovať a vedome sa regulovať je úplne normálne.
Problémom sú aj „pikantné“ až hrubé vyjadrenia a pomenovania pohlavných orgánov a činností súvisiacich s intimitou, ktoré frčia v mnohých rodinách aj medzi mladými. Dá sa pred tým uchrániť?
Úplne sa pred tým uchrániť nedá. Naše deti žijú v kultúre, kde je sexualita aj jazyk okolo nej často zjednodušený, zosmiešňujúci lebo vulgarizovaný. Stretnú sa s tým v škole, online, v hudbe či medzi rovesníkmi. Otázkou teda nie je, či sa s tým stretnú, ale čo s tým urobíme my doma. U nás sa snažíme vytvárať prostredie, kde o tele a intimite hovoríme prirodzene, pravdivo a bez hanby. Používame primerané, vecné pomenovania pohlavných orgánov a vysvetľujeme, že jazyk má svoju váhu. Keď sú časti tela pomenované s rešpektom, učí to rešpektu aj vo vzťahoch.
Zároveň deťom vysvetľujeme, že niektoré „pikantné“ či hrubé výrazy sú často len spôsobom, ako zaujať, vyvolať smiech, zakryť rozpaky alebo získať pozornosť. Nie je to znakom dospelosti ani odvahy – skôr neistoty alebo snahy zapadnúť.
Deti sú však ako špongie a často aj nevedomky donesú takýto „slovný suvenír“ zo školy…
Keď sa s takým jazykom stretnú alebo sami použijú vulgarizmus, nie sme z toho v panike. Skôr sa pýtame: Ako ti to znelo? Ako by si sa cítil, keby tak niekto hovoril o tebe? Kde je hranica medzi humorom a ponižovaním? Učíme ich rozlišovať kontext. Niektoré slová môžu byť medzi rovesníkmi vnímané ako „vtip“, ale stále môžu zraňovať alebo znevažovať telo a intimitu. A telo – vlastné aj cudzie – si zaslúži dôstojnosť.
S dcérami sme si už prebrali jednotlivé vulgarizmy. Vysvetlili sme si, čo ktorý vulgarizmus znamená, prečo ho niekto používa, čo je na tom lákavé a ako reagovať, keď smeruje priamo voči nám. Učíme ich však komunikovať inak – rešpektujúco a úctivo. S manželom sami vulgarizmy nepoužívame, a to ani vo vypätých situáciách.
Takto to máme doma nastavené a verím, že naše deti vnímajú rozdiel medzi takouto komunikáciou a tou inou. Vidia, že komunikácia môže byť dôstojná, pekná, úctivá a inteligentná. Aj keď teraz vonku kadečo počujú a možno samy experimentujú so slovami, verím, že tento základ im zostane a budú sa k nemu vracať, až pri ňom napokon zostanú.
Hrubé výrazy sú však počas dospievania v kolektíve „cool“. Nemajú s tým vaše deti problém, ak chcú zapadnúť?
Jasne sme im odkomunikovali, že vulgarizmy zraňujú, ponižujú, vyvolávajú konflikt. Vulgarizmami vieme ukázať tak akurát len výbuch či svoju hrubosť – nie vyjadriť reálny pocit, problém alebo myšlienku. Preto deťom poskytujeme alternatívy: konkrétne pomenovanie svojich emócií, slovnú reguláciu hnevu či frustrácie a spôsob, ako komunikovať jasne a s rešpektom.
Takto sa snažíme deťom ukázať, že jazyk je nástroj, ktorý môžeme používať vedome. Nie preto, aby sme im zakázali určité slová, ale aby si osvojili komunikáciu, ktorá je účinná, dôstojná a nezraňuje druhých ani ich vlastný intelekt.
Naša „ochrana“ nespočíva v zákaze, ale v našich vzťahoch a schopnosti kritického myslenia. Svoje deti učíme, že môžu naraziť na čokoľvek, ale vždy majú možnosť spýtať sa nás a porozprávať sa o tom s nami.
Dospievajúce deti však už začínajú mať svet širší, ako je mama a otec. Nebojíte sa, že im za dverami vášho domu niekto povie niečo, čo sa im viac zapáči? Alebo na to máte tiež recept?
Presne – dospievajúce deti už majú svet oveľa širší, než je ich domov, a určite sa stretnú s jazykom alebo názormi, ktoré môžu byť pre ne lákavé. Snažíme sa nebyť v tom naivní. Nemyslíme si, že ich vieme nejako izolovať – a ani nechceme.
Naša „ochrana“ nespočíva v zákaze, ale v našich vzťahoch a schopnosti kritického myslenia. Svoje deti učíme, že môžu naraziť na čokoľvek, ale vždy majú možnosť spýtať sa nás a porozprávať sa o tom s nami. Práve preto je pre nás dôležité byť pre ne dôveryhodným a bezpečným zdrojom, za ktorým prídu, ak niečomu nerozumejú alebo ak sa cítia zneistené. Okrem toho doma pravidelne trénujeme schopnosť rozlišovať zdroje, informácie a hodnoty.
Nemáme recept, ktorý by úplne zabránil vplyvu okolia, ale máme základ dôvery, otvorenosti a kritického myslenia, ktorý im zostane, aj keď experimentujú a skúmajú svet mimo nášho domu. A veríme, že práve tento základ im pomôže rozhodovať sa s rozumom a rešpektom, aj keď sa stretnú s tým, čo sa im „viac zapáči“. Samozrejme, rátame aj s chybami, odporom či pochybnosťami.
Anna a Matej. Keď sa srdce rozbúši
Kniha je venovaná chlapcom a dievčatám vo veku od dvanástich rokov. Pozýva ich na cestu objavovania emócií, vzťahov a sexuality. V podobe komiksu im vyrozpráva príbeh Anny a Mateja, ktorí prežívajú svoje prvé zaľúbenie
Postačí deťom do života len kritické myslenie?
Na život vo svete mimo nás pripravujeme deti aj rozširovaním ich bezpečného kruhu o ďalších ľudí. Je pre nás dôležité, aby sa neobmedzoval len na nás s manželom – môžu totiž prísť chvíľky či celé obdobia, keď práve my dvaja budeme tými poslednými, za ktorými by prišli s problémom. Preto podporujeme vzťahy s kamarátkami, ale aj s inými ženami, ktoré sú dcéram blízke a ktorým dôverujem.
Túžila som po tom, aby mali okolo seba dievčatá a ženy, ktoré s nimi budú vedieť byť aj v citlivých témach a poskytnú im to, čo budú potrebovať. Ak príde čas odporu, chcem vedieť, že v tom nie sú samy. Že majú možnosti. Že majú dobré zdroje. A o tom, aké zdroje informácií a pomoci využívať, ako a kedy, sa rozprávame už teraz. Len nedávno sme sa napríklad spolu rozprávali o tom, čím pre nás nemôže byť umelá inteligencia. Zhodli sme sa, že určite nie lekárom, terapeutom ani dôverníkom.
S deťmi teda riešite všetko, čo sa okolo nich šuchne. Už padli aj nejaké „šteklivé“ otázky?
Samozrejme, najčastejšie pri umývaní zubov alebo keď už mali minimálne hodinu spať. (Úsmev.) Tieto otázky beriem ako znak dôvery. Väčšinou prídu úplne nečakane, bez varovania a kontextu. Niekedy sú úsmevné, inokedy veľmi vážne. Snažím sa vtedy nestratiť pokoj ani výraz tváre a odpovedať primerane ich veku. Pravdivo, užitočne a láskavo. Nie zahlcujúco či zosmiešňujúco.
Ak cítim, že potrebujem čas alebo si chcem utriediť myšlienky, pokojne poviem, že sa k tomu ešte vrátime, alebo im odpoviem otázkou – najmä keď si potrebujem ujasniť, o čo presne ide a čo všetko už vedia. Pre mňa je dôležitejšie, aby vedeli, že sa môžu pýtať, než aby som mala v sekunde dokonalú odpoveď. No ako rastú, spontánnych „šteklivých“ otázok je čoraz menej, no o to viac si vážim tie chvíle, keď sa rozhodnú niečo otvoriť. Lebo viem, že za každou takou otázkou je ich odvaha a dôvera.
Spomínali ste, že ste sa v ich veku hanbili pýtať, radšej ste si o tých veciach čítali. Dali ste deťom do ruky aj svoju knihu Vikin denník? Aké boli recenzie?
Moje dievčatá čítali ešte prvú, čiernobielu a kratšiu verziu knihy. Potom ma sprevádzali celým ďalším procesom písania aj kreslenia. Viki je „naša“, vznikala u nás doma, medzi nami. Spätnú väzbu spolu s obrovskou dávkou podpory som tak dostávala priebežne. Takže áno – kniha prešla tým najprísnejším, ale zároveň najláskavejším recenzným konaním, aké som si mohla priať.
A asi najviac za všetko hovorí ich reakcia, keď som im oznámila, že Viki pôjde do sveta. Úprimne sa z toho všetci potešili. Jedna z dcér dokonca povedala: „Veď kamošku, akou je Viki, by malo mať každé dievča.“ A to je pre mňa tá najkrajšia recenzia.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
