Bavilo ma žiť rýchlo, dnes si vážim čas v tichu, hovorí Veronika, ktorá žije s tetániou

Rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast.

Máš za sebou dlhú a náročnú cestu, kým ti diagnostikovali tetániu. Ako sa to u teba začalo? Kedy si zistila, že by si mohla mať tento syndróm?

Často sa zamýšľam, čo to mohlo spôsobiť, aký som mala spúšťač alebo či bolo niečo, čo som mohla zmeniť, aby som tomu predišla, ale neprišla som na nič špecifické, na nijaký konkrétny moment vo svojom živote. Viem len zhodnotiť, že toho bolo veľa. V tom čase som študovala na vysokej škole, popritom som robila divadlo, ktoré ma bavilo a dávala som doň veľa času. Popritom som ešte pracovala a jasné, že človek chcel mať aj nejaký osobný študentský život. Moje dni vyzerali tak, že som skákala z jednej veci na druhú, nemala som na nič čas a stále som bola niekde rozlietaná. No a najhoršie alebo najlepšie na tom bolo to, že mňa to takto bavilo. Jednoducho ma tento životný štýl napĺňal a nikdy som nemala pocit, že niečo, čo robím, mi spôsobuje stres.

Nestretla si sa v tom období s nejakými výstrahami od ľudí zo svojho okolia, ktorí by ti povedali, že by si mala spomaliť?

V podstate jediný feedback na to, že to možno trošku preháňam, som dostávala od svojich spolubývajúcich kamarátok a spolužiačok, ktoré si často z toho robili srandu a vraveli: „Bože, ako to všetko stíhaš? Zastav sa na chvíľu.“ Vtedy som si uvedomila, že mám toho asi fakt veľa, ale mňa to napĺňalo.

Dokonca, aj čo sa týka nejakého mentálneho zdravia, nikdy som to príliš neriešila. Samozrejme, že som počula o kadejakých diagnózach, aj som vedela, čo zhruba úzkosť a depresia je, ale že by som to riešila osobne alebo vo svojom okolí alebo že by nám doma rodičia vraveli o mentálnom zdraví a že si naň treba dávať pozor, s týmto som sa nestretávala.

Až do momentu, keď som prišla do Holandska na vysokú školu, kde som zostala úplne prekvapená, keď som videla plagáty na školách o tom, aké je duševné zdravie dôležité, ako sa máme kontrolovať, a ak náhodou máme pocit, že si napríklad aj náš spolužiak niečím prechádza, máme to nahlásiť. Veľmi sa v tom kruhu vysokoškolských študentov venovali duševnému zdraviu. Bola som z toho prekvapená, ale mala som pocit, že mňa sa to jednoducho netýka.

Potom však prišiel prvý záchvat. Bolo to už v Holandsku, kde som popri štúdiu aj stážovala, opäť som toho mala viac a nejaké veci som riešila aj v osobnom živote. Jedného dňa som sa vracala z istého eventu, ktorý organizovali v práci, kde som stážovala. Všetko dopadlo super, a keď som si tak spokojne kráčala domov, zrazu to na mňa prišlo.

Až neskôr som sa dozvedela, že to niekedy takto býva, že keď sa dlhodobo človek hecuje, napríklad v robote, aby stihol všetky deadliny, tak na konci toho vypätia to naňho akoby celé doľahne.

Prišiel na teba prvý atak, vtedy si ešte netušila, že ide o prejav tetánie. Ako to vyzeralo?

Zrazu som nebola schopná nadýchnuť sa, začala som sa celá klepať a plakať. Nevedela som chytiť dych, volá sa to tiež hyperventilácia, čiže som začala hyperventilovať a zrazu ma ovalila neskutočná úzkosť. Bolo to, ako keby celé moje vnútro zrazu niečo zalialo, a premohol ma strašný strach, úzkosť, depresia. Úplne som sa zrútila.

Spomínam si, že som si sadla na schody pred domom a čakala som, kedy to prejde. Keď sa to skončilo, cítila som sa ako „po opici“, prišla som domov a ostala som úplne v šoku z toho, čo sa mi stalo. Vôbec som tomu nerozumela. Neskôr som mala ešte momenty, keď som občas cítila nejakú úzkosť, ale tým, aká som, stále som tomu nepripisovala nejaký význam. Stále som si našla nejaký dôvod, že sa mi takéto veci dejú, lebo som niečo zažila a podobne, a vravela som si, že to predsa z času na čas rieši každý.

Zverila si sa s týmto problémom niekomu?

Pamätám si, že som sa veľmi dlho hanbila za to, že takéto stavy alebo úzkosti mám. Dlhý čas som nebola schopná sa s tým nikomu zdôveriť, a to ani najbližším ľuďom. Skutočne veľmi dlho som si to nechávala pre seba. Keď to však došlo už do takýchto stavov, nakoniec som sa dokázala zveriť, ale iba jednej svojej najbližšej kamarátke. Ona mi už vravela, že s tým mám niečo robiť, ísť za niekým, ale ja som jej ešte aj vtedy argumentovala, že o nič nejde a že je to bežné.

Po štúdiách v zahraničí si sa opäť vrátila na Slovensko, vtedy sme tu mali covid a pandémiu a až na pár podobných skúseností sa tvoj stav na istý čas ustálil, ale to len do istého momentu. Čo sa stalo?

Bolo to v roku 2020, keď som šla cez leto na Malorku. Veľmi som sa tam tešila, hlavne preto, lebo som to brala tak, že trochu unikneme od covidu. Šla som tam s tou svojou spomínanou kamarátkou, ktorá o mojich stavoch vedela. Keď sme tam už boli, konečne som bola schopná si oddýchnuť a reálne relaxovať. Vtedy to však na mňa celé ako keby padlo. Až neskôr som sa dozvedela, že to niekedy takto býva, že keď sa dlhodobo človek hecuje, napríklad v robote, aby stihol všetky deadliny, tak na konci toho vypätia to naňho akoby celé doľahne. Mne sa stalo niečo podobné, ale s tetániou. Začalo sa teda opakovať to, čo predtým, ale v omnoho intenzívnejších intervaloch. Niekedy tieto ataky trvali aj pol hodinu. A čo je na nich najhoršie, človek má často pocit, že to už nikdy neprestane a ostane v tom uviaznutý.

Keď hovoríš o týchto svojich stavoch, vnímam to tak, že si ich stále pripisovala nejakej duševnej nepohode a úzkostiam, prípadne panickým atakom. Toto si si počas tohto obdobia hovorila? Rozumiem tomu správne?

Áno. Vlastne toto som začala riešiť ako prvé. Mne ani nenapadla tetánia. Tak ako veľa ľudí, ani ja som netušila, že niečo také existuje. Automaticky som si teda svoje stavy spojila s úzkosťami a depresiami. Aj v rozhovore s kamarátkou sme to zvážili asi nejako tak, že som toho mala veľa, a snažili sme sa nejako si to vysvetliť. Aj sme si povedali, že to nebudeme nejako riešiť, že to opäť môže byť len nejaké obdobie, ktoré hádam po čase prejde.

Ono to však neprechádzalo. Nemali sme v tom čase žiadne znalosti o tom, čo to môže byť, prečo sa mi to deje. Navyše, keď človek zažíva tento záchvat, naozaj má pocit, že svet sa pre neho končí, že je to nejaký infarkt alebo mŕtvica, a je veľmi ťažké zachovať si chladnú hlavu. A ono to vyzerá dosť desivo aj pre okolie. Jedného dňa ma teda kamarátka vzala na pohotovosť, kde mi spravili vyšetrenia a riešilo sa, o čo by mohlo ísť. Nakoniec ma poslali domov s tým, že si mám dávať niekoľkokrát denne isté tabletky, ktoré mi pomôžu a bude mi lepšie.

Začala si brať lieky, ktoré ti predpísali v zahraničí, a, ako si mi ďalej povedala, začalo sa jedno bláznivé obdobie tvojho života. O čo išlo?

V podstate som sa stala od toho lieku úplne závislá. Naozaj som netušila, čo beriem a čo môže tento liek spôsobiť. Keď som sa potom vrátila na Slovensko, úplne som vypadla z každodenného života. Nebola som absolútne schopná fungovať, rozmýšľať či robiť nejaké racionálne rozhodnutia. Mám však veľké šťastie, že mám okolo seba skvelých ľudí, ktorí boli ochotní vyhradiť si na mňa čas. A v podstate sa dá povedať, že celé to „velenie“ nado mnou prevzala moja rodina a priatelia.

Objednali ma teda na psychiatrické vyšetrenie, keďže sme si stále mysleli, že mám nejaké úzkosti, depresie. Dokonca vtedy sme sa už vlastne bavili aj o nejakej panickej poruche a báli sme sa aj bipolárnej poruchy a týchto vecí. Poslali ma teda do jedného centra v Bratislave, kde mi povedali, že lieky, ktoré beriem, sú druhé najnávykovejšie na trhu a na Slovensku sa už ani nepredávajú a budem ich musieť vysadiť s tým, že sa mám pripraviť, že to bude veľmi zlé. Keď sa na to pozerám spätne, nikto z nás si podľa mňa neuvedomoval, že čo to slovo zlé môže predstavovať.

Prežila si si veľmi náročné obdobie odvykania, ktoré si zvládla hlavne s pomocou priateľov. Uzavrela sa pre teba týmto nejaká etapa? Začala si hľadať ďalej príčiny svojho stavu? Ako to vyzeralo?

My sme si uvedomovali, že strašne veľa vecí, ktoré sa mi diali, sa diali vinou tých liekov. Bol z toho teda strašný zmätok, čo z tých všetkých vecí, ktoré sa mi stali, boli spôsobené liekmi a čo z toho bola nejaká moja choroba alebo syndróm. Bolo veľmi ťažké určiť, kde sú tie hranice. Preto vravím, že toto by som úplne nenazvala začiatkom svojho príbehu s tetániou, lebo hoci som tetániu už mala, pre nesprávnu diagnostiku som sa, bohužiaľ, dostala do situácií, ktoré si iní ľudia s tetániou napríklad nemusia prežiť. Nech to teda nie je niečo odstrašujúce, toto nie je nejaký bežný priebeh tetánie.

Po čase si si našla dobrého psychiatra v Košiciach a aj vďaka liečbe a antidepresívam si sa dostala celkom do normálneho stavu. Ako do toho vstúpila nakoniec tetánia?

Vstúpila do toho tak, že sa mi tie stavy – aj napriek tomu, že som sa liečila na panickú poruchu, respektíve potom už na posttraumatický syndróm spojený s ťažkými spomienkami – stále vracali. V istom zmysle sa môj stav teda ustálil, ale v istom nie. Fyzické ataky stále pretrvávali a stávali sa mi aj v bežných situáciách, keď som šla napríklad na bicykel, na večeru s rodinou a podobne. Išlo teda o momenty bez nejakého stresového vypätia, ale aj napriek tomu to neprestávalo. Vtedy už aj moja rodina videla, že nie je možné, aby som mala takéto stavy, keď sa liečim a prešlo toľko času. Z vlastnej iniciatívy sme to teda začali riešiť a začala som chodiť po rôznych vyšetreniach po neurológii a endokrinológii a hľadali sme nejaké logické vysvetlenie.

Vtedy mi jedna kamarátka spomenula prípad svojej kamarátky, ktorá mala tetániu, a že má veľmi podobné príznaky ako ja, a teda sa ma opýtala, či sa na to nechcem pozrieť a spraviť si testy. O rok nato som sa napokon dostala na vyšetrenie EMG na neurológii, kde mi vyšetrili funkciu svalov, a napokon mi potvrdili tento syndróm. V tej chvíli mi padol kameň zo srdca, pretože som konečne mala pocit, že nie som blázon, nie je to tým, že sa neviem správať, ale že je tu niečo fyzické, čo mi chýba, a preto som na tom tak, ako som. Bolo to teda veľmi oslobodzujúce a mala som pocit, že som konečne našla spôsob, čo s tým môžem robiť a ako sa pohnúť ďalej.

Takže ťa to naštartovalo?

Áno, začala som sa tetánii venovať viac. Zistila som, že je o tom veľmi málo informácií a veľa ľudí si ju mýli s tetanusom. Pamätám si tiež na jeden článok o tom, čo je tetánia, ako s ňou žiť, tak som si začala veci viac študovať. Vtedy som si uvedomila, že toto je o mne, a pýtala som sa, ako je možné, že som to nevidela. Dočítala som sa, že ide naozaj o chorobu vystresovaných ľudí a že stačí, ak človek žije dlhšie vo vystresovanom móde alebo prežíva nejaké emočné vypätie. Vplývať na to môžu aj rôzne komplexy, s tým som tiež mala problém, keď som mala pocit, že stále musím vyzerať chudšie. A, samozrejme, stravovanie a vôbec životný štýl. Často si to pri tom zhone neuvedomujeme, ale veľakrát nemáme tie tri jedlá denne, ako by sme mali mať, a na konci dňa v podstate zistíme, že fičíme na káve.

Rozumiem, žijeme veľmi rýchlo a obrovským nebezpečenstvom je, že si to ani neuvedomujeme.

Zabúdame na seba. Ja som si uvedomila, že v tom svojom životnom móde, svojom workoholizme, v zanietení pre všetky svoje aktivity, pre priateľov som zabudla na seba, a trvalo mi dlho zvládnuť to. Bola to však vec, ktorá mi najviac pomohla. Nešlo len o to, že mi doplnili magnézium a vápnik, čo je v podstate príčinou vzniku tejto choroby, a že som si začala pravidelne dávať kontrolovať krv, magnézium, vápnik a pod., ale hlavne o to, že som našla spôsob, ako byť šťastná sama so sebou. Keď mi totiž niekto predtým povedal, že sa musím naučiť byť šťastná sama, mala som na to strašné nervy. ,Ja mám byť sama, prečo?‘ pýtala som sa.

Myslíš sama v zmysle byť sama so sebou, nájsť si čas na relax, byť v tichu?

Áno, naučiť sa pochopiť v istom zmysle samu seba. Bol to pre mňa veľmi ťažký proces, lebo som nerozumela prečo – veď to aj svojím spôsobom robím. Šla som ku kaderníčke a na nechty. Veď predsa mám nejakú psychohygienu, vravela som si, ale to nebolo ono.

Potrebovala som sa totiž naučiť byť v istom zmysle egoistka. Pre ľudí s týmto syndrómom ani iná cesta podľa mňa neexistuje. Ak človek nedá dokopy seba, nemôže tam byť ani pre tých druhých. Prišiel teda moment, keď som si povedala, že sa teraz idem venovať sebe a idem zistiť, čo mi pomáha.

Naučila som sa tento syndróm prijať, a to je veľmi dôležité. Viem, že to tu vždy bude, viem, že sa toho asi úplne nezbavím a je veľmi nepríjemné, keď to príde, ale naučila som sa brať to ako súčasť svojho života.

A na čo si prišla?

Prišla som na to, že to vôbec nie je ľahké a že na to neexistuje nejaká príručka. (Smiech.) Časom som si však uvedomila, že sú pre mňa obrovským relaxom napríklad knihy a že pri dobrej knihe dokážem úplne vypustiť celú realitu.

Najprv som si myslela, že veď si pozriem nejaký seriál na Netflixe alebo nejaký film a zrelaxujem sa, ale časom som si uvedomila, že pri tom nie som schopná vypnúť. Pri knihách som teda odložila aj sociálne siete a našla som v tom čas pre seba. Potom som si uvedomila, že som si naozaj oddýchla.

Ďalej to boli určite prechádzky. Veľkým plusom bolo, keď som si adoptovala psíka z útulku, s ktorým som trávila veľa času v prírode. Alebo som sa len tak šla prejsť s nejakou hudbou v ušiach, kde som už so sebou neťahala všetky tie sociálne siete, od ktorých som bola sama dovtedy veľmi závislá. Stále som mala pocit, že musím byť na mobile, lebo čo ak mi niekto bude písať a bude niečo potrebovať a podobne.

Dovtedy si teda nikdy reálne nevypla hlavu… Na druhej strane si spomínala aj životosprávu a vôbec stravovanie, s ktorým si mala problém.

Áno, s tým dodnes veľmi bojujem, pretože, ako som povedala, mala som komplexy. A aj moja váha veľmi často lietala hore-dolu aj v dôsledku liekov, ktoré som brala. Ale tiež je dôležité nájsť aj v tomto vnútorný pokoj a až tak strašne to neriešiť. Veľmi som prežívala, keď som pribrala nejaké kilá, ale teraz som sa naučila, že mám o pár kíl viac, ale je mi dobre, tak čo? Ide o to, ako sa človek cíti v tom vlastnom tele.

Po všetkých peripetiách, ktoré si si prežila, ako zvládaš ataky dnes?

Tým, že tetánia je v podstate syndróm a nie je to choroba, je v istom zmysle nevyliečiteľná. Naučila som sa však s ňou žiť. Skvelou vecou je podľa mňa aj terapia. Sama som si našla skvelú terapeutku, ktorá mi pomáha nájsť spôsoby a triky, ako s touto chorobou žiť, ale aj ako sa nastaviť, aby som to bola schopná zvládať v každodennom živote. Naučila som sa to teda prijať, a to je veľmi dôležité. Viem, že to tu vždy bude, viem, že sa toho asi úplne nezbavím a je veľmi nepríjemné, keď to príde, ale naučila som sa brať to ako súčasť svojho života.

A ked‘ už viem, že to na mňa ide, veľmi mi pomáha napríklad aj papierové vrecko, do ktorého, keď hyperventilujem, začnem dýchať, a ono to skôr prejde. Alebo si zvyknem na prstoch ukazovať, že viem, kto som, viem, kde som a že všetko prejde, a toto si opakujem ako takú poučku, kým sa nevrátim späť do reality. Vďaka týmto spôsobom a metódam sa mi podarilo zaradiť sa aj do pracovného života a robiť to, čo ma baví. Je to svet projektového manažmentu, kde sa stretávam každodenne s veľkým stresom, ale vďaka týmto veciam to dokážem zvládať.

Čo by si odkázala tým, ktorí majú podobné príznaky, ktoré sme opisovali, ale nie sú si istí, či ide o tento syndróm? Čo by mali podľa teba robiť?

Ak si niekto myslí, že má podobné problémy, a možno by chcel o tom vedieť viac, myslím si, že už len z toho môjho príbehu je dôležité, aby bola človeku poskytnutá správna diagnostika. Je preto určite dôležité vyhľadať odborníka a nikdy nezaškodí, ak sa obrátite na psychiatra alebo psychológa, ktorý vyhodnotí, v akom ste stave, a potom vás vie nasmerovať napríklad aj na toho neurológa, ktorý je schopný vykonať potrebné vyšetrenia. Tetánia sa tak či tak lieči ako keby oboma smermi – zasahuje tam teda často psychiater, keďže je potrebné navodiť psychickú pohodu, a potom neurológ, ktorý určí správnu neurologickú diagnózu. Určite to teda netreba brať tak, že ,ja mám teraz asi tú tetániu a budem robiť to, čo som počul‘, ale naozaj si to treba dať potvrdiť, aby ste sa vyhli takým zážitkom, akými som si prešla ja.