Bojím sa, že tému LGBTI+ ľudí tu opäť necháme vyhniť, lebo je to také naše

V rozhovore sa dozviete:

• Ako jeho odlišnú sexuálnu orientáciu prijala rodina a veriace spoločenstvo
• Prečo si myslí, že dobrovoľný celibát u homosexuálne orientovaných ľudí nemôže z dlhodobého hľadiska fungovať
• Ako ovplyvnila jeho život vražda dvoch mladých ľudí na Zámockej
• Čo by podľa neho na začiatok pomohlo, aby sa téma LGBTI+ ľudí posunula dopredu aj v politike

Ako by ste opísali rodinné pomery, v ktorých ste vyrastali?

Čo sa týka viery, boli sme vlažnou rodinou. Rodičia ma pokrstili, keď som mal päť rokov. Išlo však skôr o kultúrnu zvyklosť než o niečo kľúčové. Doma teda boli prítomné skôr prvky toho tradičného ľudového katolicizmu, ktorý nesiahal ďalej ako po bežné rituály. Nejaké pravidelné chodenie do kostola tam tiež nebolo.

Učiteľská rodina z maminej strany bola v niečom pokrokovejšie zmýšľajúca v porovnaní s otcovou rodinou, ktorá pochádzala skôr z robotníckych pomerov. Určite to neboli hlúpi ľudia, názorovo však boli takpovediac rustikálnejší. V takýchto pomeroch som vyrastal zhruba až do siedmich rokov, keď sa moji rodičia rozviedli.

Cez koho ste sa napokon dostali k viere a aktívnejšiemu životu v Katolíckej cirkvi?

Bolo to cez moju učiteľku spevu, cez ktorú som Katolícku cirkev spoznal o čosi lepšie. Mal som vtedy šestnásť rokov a začínal som ako typický novoobrátenec, ktorý sa veľmi horlivo snažil konvertovať aj celú svoju rodinu. Samozrejme, že sa mi to nepodarilo.

Boli ste sklamaný?

Mimoriadne sklamaný a frustrovaný. Vtedy som si myslel, že budú všetci naveky zatratení. Všetky pokyny a odporúčania som bral totiž príliš doslovne a veľmi som si ich kládol na srdce. Potreboval som nejaké vnútorné naplnenie a myslím si, že aj tá viera, hoci v rigidnej forme, mi ho priniesla.

Robil som v Združení mariánskej mládeže animátora a dodnes na tie časy rád spomínam. Zároveň to však bolo aj obdobie, keď som šiel sám proti sebe. Krátko po konverzii som si totiž uvedomil, že si v sebe nosím nevysporiadanú otázku vlastnej sexuálnej orientácie.

Kedy ste si začali uvedomovať svoju odlišnú sexuálnu orientáciu?

Mal som trinásť alebo štrnásť rokov, keď som si začal uvedomovať, že dievčatá ma nejako nepriťahujú. Akákoľvek predstava vzťahu s dievčaťom mi navodzovala skôr úzkosť ako radosť. Na úplne prvý impulz si však pamätám ešte zo škôlky, keď som sa platonicky zamiloval do svojho spolužiaka. Vtedy to bolo skôr o tom, že je to pekný chlapec a ja by som sa s ním chcel veľmi kamarátiť. Potom sa mi páčili aj nejaké dievčatá v škôlke. Zlomilo sa to však, ako som povedal, v puberte. Mal som nejaké pokusy s dievčatami, nikdy to však nebol príjemný pocit. Predstava, že by som s nejakým dievčaťom mal prežiť celý svoj život, ma vyslovene desila.

Po vnútornom obrátení prišli mnohé otázky. Hovoril som si, že neprichádza do úvahy, aby som bol teplý, pretože sa to jednoducho nemôže.

Neuvažovali ste nad tým, že by tieto najhlbšie strachy a pocity mohli nejako súvisieť aj s problémami a ťažkým rozvodom vašich rodičov?

Nie, hoci tento naratív sa v konzervatívnych kruhoch vyskytuje relatívne často, a to najmä v spoločenstvách, ktoré by rady videli homosexualitu liečenú. Navyše bol problematickým článkom rodiny otec, nie mama, ktorá ma vychovala a s ktorou mám srdečný vzťah. Sedliackym rozumom by človek dospel k záveru, že v takom prípade by som sa mal desiť skôr mužov.

Samotná otázka pôvodu inej orientácie je však stále predmetom výskumu a popri environmentálnych faktoroch existujú pomerne jasné indície, že orientácia ako taká môže byť aj vecou genetickej predispozície. Ja sám však na tento výskum nie som odborníkom a jediné, čo môžem, je sledovať aktuálny výskum a žiť život tak, ako mi hovorí moje vnútro a moje svedomie.

Vaše obrátenie prišlo v období dospievania, keď vo vás zároveň začala silno rezonovať otázka vlastnej orientácie. Prežívali ste nejaký rozpor?

Áno. Po vnútornom obrátení prišli mnohé otázky. Hovoril som si, že neprichádza do úvahy, aby som bol teplý, pretože sa to jednoducho nemôže.

Nastala u vás teda fáza popierania?

Áno. Vtedy som sa opäť snažil o nejaké vzťahy s dievčatami. Odozva však bola rovnako nepríjemná ako predtým. Napriek tomu, že ma to ťahalo k chlapcom, nebolo to možné a prinášalo mi to obrovskú bolesť. Prežíval som úzkosť a jednoducho som nebol šťastný. Bral som to tak, že mi možno ani nie je dané, aby som bol na tomto svete šťastný. Vravel som si, že si možno treba počkať na ten ďalší, keď to už bude jedno. Odovzdane takto čakať na smrť v šestnástich nie je želateľný scenár. Snažil som sa preto upínať na iné veci a nasmerovať na to svoju pozornosť.

Odvážili ste sa niekomu zo svojho nového spoločenstva zveriť s tým, čo prežívate?

Nie. Bolo to pre mňa veľmi dlho tabu. V podstate ešte nejakých ďalších päť rokov. Až keď som mal dvadsaťjeden, tak som to prvýkrát niekomu povedal. V rámci cirkevno-hudobnej komunity, do ktorej som chodil, som sa spoznal s dvoma gejmi. Oni boli prví ľudia, ktorým som sa zveril. Vtedy som mal prvýkrát pocit, že som to konečne ja a toto je moja identita.

Na druhej strane to bolo aj zvláštne. Vieme, že Katolícka cirkev neodsudzuje homosexualitu, ale homosexuálne správanie. A vzhľadom na túto definíciu som vedel, že pre mňa – v tom čase rímskeho katolíka s takouto orientáciou – by tu neexistoval plnohodnotný život.

Čo tým myslíte?

Pasáž o tom prijatí, súcite a jemnocite je síce pekná a je pravda, že keď som potom niektorým svojim priateľom zo združenia o sebe povedal, tak tým, že ma poznali dlhé roky, sa odo mňa neodvrátili. Zároveň to však bolo asi aj preto, lebo ja som dlhý čas predstavu vzťahu s iným mužom odtláčal. Až do chvíle, keď som sa v dvadsaťjednotke po prvýkrát intenzívne zamiloval do jedného chlapca. Pochopil som, že sa v takýchto štruktúrach nedá fungovať a že takto to ďalej nepôjde. Tá bolesť, keď si človek odopiera lásku, je priveľká. Spôsobovalo mi to veľmi zlé stavy a moja psychika to už nedokázala uniesť. Musel som preto hľadať nejaké východisko.

Hovoríte, že ste v cirkvi nemohli naďalej fungovať bez možnosti naplno prežívať svoju intimitu. Aký je váš názor na dobrovoľný celibát, ktorý je pre veriacich homosexuálov v podstate jediným východiskom, ak chcú žiť podľa katolíckeho učenia?

Podľa mňa to nie je dobrovoľné. Vnímam to ako vec nanútenú, hoci existuje mnoho argumentačných obratov, ktoré sa to snažia poprieť. Sám som sa snažil niekoľko rokov žiť takýmto spôsobom a ono to nejaký čas ide, ale je otázka, kedy príde ten moment, keď to fungovať prestane. Prípadne ak v tom bude človek pokračovať, akú cenu za to zaplatí jeho psychika. A tá tú cenu stopercentne skôr či neskôr zaplatí, o tom som bytostne presvedčený.

Čo teda nasledovalo potom, ako ste sa rozhodli opustiť staré spoločenstvo?

Hľadal som riešenie. Vďaka spoločenstvu Signum som sa spoznal s chlapcami a dievčatami, ktorí žili svoju sexualitu otvorenejšie a zároveň sa snažili žiť aj dobrý kresťanský život. Chodieval som teda k nim na stretká a taizé večery. Mali sme tiež nejaké socializačné aktivity. Následne som sa vďaka nim dozvedel o Starokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Začal som tam skusmo chodievať. Videl som, že liturgia je tam veľmi podobná a že je to miesto, ktoré je voči mne otvorené vo všetkých aspektoch. Zrazu som sa cítil prijatý a zároveň zmizlo veľa prvkov, ktoré mi do života prinášali úzkosť.

Prísť do nového spoločenstva zvykne byť náročné aj v rámci jednej cirkvi. Neboli ste nervózny z toho, že opúštate to, čo poznáte, a idete takpovediac do neznáma?

Áno. Zo začiatku som sa bál, lebo som sa cítil, akoby som sa rozhodoval, či opustím opevnené mesto. To je paralela, ktorú zvyknem používať. V tom meste sa cítite bezpečne, vidíte, že jeho múry sú hrubé a zvonku vám nikto nemôže ublížiť, zároveň ste však plne podriadený jeho pravidlám a miestami to môže byť stiesňujúce.

Neskôr som sa cítil, akoby som už stál v bráne a rozhodujem sa, či z nej vykročiť alebo nie. Uvedomoval som si, že vonku budem mať zodpovednosť za svoju bezpečnosť v prvom rade ja, zároveň som však vedel, že budem mať slobodu robiť vlastné rozhodnutia. Prechod k Starokatolíckej cirkvi bol napokon pre mňa prechodom od viery, kde som dostal všetko jasne nalinajkované, k viere, ktorá je viac o tom osobnom vzťahu s Bohom a o vlastnej zodpovednosti.

Znamenal pre vás odchod aj pretrhnutie starých vzťahov alebo vám zostali priateľstvá z predchádzajúceho spoločenstva?

Nikdy som nebol uzavretý voči tomu, aby tieto vzťahy pokračovali. V mnohých prípadoch však zanikli alebo veľmi ochladli. Musím však povedať, že také tie najpevnejšie putá a priateľstvá, ktoré som mal, tie pretrvali napriek môjmu odchodu, pretože sme sa v prvom rade mali radi ako ľudia, až potom ako členovia spoločenstva. Už tých kamarátstiev nie je toľko, zároveň mám však istotu, že sú o to reálnejšie. A za to som dodnes vďačný.

Čo na vašu orientáciu povedala rodina?

Najlepšie to vzala babička z maminej strany. Otčim to dlho vnímal ako problém, časom to však nejako odznelo a na túto stránku sme nekládli nejaký dôraz. Moja mama sa zo začiatku veľmi trápila, pretože sa bála, že nebudem šťastný. Bála sa nastavenia v spoločnosti a krajine. Priznám sa, že som tomu najprv nerozumel, pretože som sa pohyboval v kruhoch, ktoré boli minimálne akceptujúce alebo neutrálne. Necítil som preto v tom čase nejaké ohrozenie.

Samozrejme, keď som randil s bývalým priateľom, tak sme sa v meste za ruky nedržali. Človek nechcel riskovať. Ani so súčasným partnerom, s ktorým sme spolu štyri roky, sa dodnes nedržíme na verejnosti za ruky. Mama to po čase nejako zvládla. A keď sa už spoznala s mojím aktuálnym priateľom, bola spokojná, lebo videla, že je to fajn chalan. Dnes sa teší, že sme spolu a že je nám spolu dobre.

A čo rodina z otcovej strany? Ako to prijala?

Toho som sa obával. V dávnej minulosti mal totiž môj otec narážky typu‚ že ak mi povieš, že si teplý, tak ťa vydedím. Bral som to však s rezervou, keďže som vedel, že otec má rád kategorické vyjadrenia, ale nie vždy dostojí slovu. Napokon však došlo k tomu, že ma preto odsúdil. Povedal, že som si to vybral, a chcel, aby som ho ďalej nekontaktoval a aby som nekontaktoval ani starú mamu. Kontakt s ním je teda prerušený, hoci som mu ešte párkrát anonymne napísal k narodeninám. Tam sa to však skončilo.

Starej mame som to napriek všetkému povedal. Bola trochu zaskočená. Keď som jej však pri jednej návšteve predstavil svojho priateľa, veľmi sa jej zapáčil. Má ho rada a odvtedy ho necháva pozdravovať. Dá sa teda povedať, že v najbližšej rodine, za ktorú považujem mamu a babky, prešiel ten coming out krásne. Som za to vďačný, pretože viem, že mnohí to takto doma nemajú.

Ak jedna strana hovorí o kultúre smrti, tak je načase hovoriť aj o kultúre nenávisti, ktorá tu vznikla.

Podľa vašich slov sa zdá, že ste posledné roky žili celkom vyrovnaným životom. Ako do tohto vášho sveta zasiahla udalosť vraždy dvoch mladých LGBTI+ ľudí na Zámockej?

Zostal som vydesený. Úprimne, po tom, čo som nejakým spôsobom uzavrel svoj coming out v rodine, snažil som sa zabezpečiť si prostredie, či už pracovné, alebo to sociálne, aby som sa obklopoval ľuďmi, ktorí sú prijímajúci a otvorení. Celkom dobre sa mi darilo žiť v takejto bubline. V nej som sa cítil dobre, bezpečne a prijatý. Trochu tomu pomáhala aj atmosféra Bratislavy ako kozmopolitného, otvoreného mesta. Ja som Bratislavčan od narodenia a toto mesto mám rád. O to vďačnejší som bol, že som nikam nemusel odchádzať, aby som sa mohol cítiť bezpečne.

Po týchto udalostiach som však ostal v šoku. V ten večer, keď sa to udialo, som bol v kostole u evanjelikov, kde sme s priateľmi pripravovali jeden hudobný projekt. Pamätám si, že som zostal zdesený z toho, že je to kúsok od nás a že ten vrah môže byť kdekoľvek. Bál som sa a v nasledujúce dni som mal strach aj vychádzať na ulicu.

Po tejto udalosti sa následne začali vynárať rôzne vyjadrenia od politikov a iných spoločenských autorít. Čo ste si vtedy pomysleli?

Mnohé vyjadrenia som v danom momente považoval za veľmi prázdne. Vyjadrenia z oficiálnych miest, z prostredia vlády som považoval skôr za povinnú jazdu než za úprimné vyjadrenie ľútosti, pretože mnohí z tých politikov a političiek majú toto všetko na svedomí napriek tomu, že budú tvrdiť opak. Oni tu zaviedli kultúru jazyka nenávisti. Ak jedna strana hovorí o kultúre smrti, tak je načase hovoriť aj o kultúre nenávisti, ktorá tu vznikla. Potom prišli ďalšie momenty, keď niektorí ľudia, bohužiaľ aj z rímskokatolíckych kruhov, začali strácať zábrany.

Máte na mysli obežník trnavského arcibiskupa?

Áno. Išlo však aj o niektoré kázne, ktoré kolovali po internete. Vtedy som sa pýtal, kde majú títo ľudia súdnosť. Zároveň som bol strašne vďačný, že do Katolíckej cirkvi už nepatrím. Neviem totiž, ako by som si to tentokrát sám pred sebou ospravedlnil. Viete, ja som si totiž dokázal v roku 2015, keď som bol stále aktívny, odôvodniť, prečo pôjdem na referendum o rodine, hoci som tým šiel sám proti sebe. Spätne môžem byť len vďačný za tých, ktorí „hlasovali nohami“, a Slovensko vďaka nim nezradikálnelo. Mňa to však ešte hrýzlo vo svedomí dlhý čas. Nielenže som škodil sám sebe, chcel som škodiť aj komunite ľudí, ktorí teraz dostali ďalšiu ranu. Dnes po tejto tragédii to mám opäť pred očami.

Na margo arcibiskupovho obežníka sa však ozvali aj mnohí katolíci a katolíčky, ktorí petíciou vyjadrili otvorený nesúhlas s takýmto prístupom. Zachytili ste tento hlas?

Áno a som vďačný za každého človeka, ktorý to podpísal. Pre mnohých to mohol byť vnútorný boj. Ja sám, keď som bol v období po obrátení, akékoľvek sprotivenie sa vôli cirkvi pre mňa bolo nemysliteľné. Moje okolie ma totiž formovalo k veľmi dôslednej poslušnosti. Keď som však videl, že sa našlo niekoľko tisíc ľudí, ktorí boli schopní toto vo svojom svedomí uzavrieť a v slobode Božích detí povedať, že toto nie je v poriadku, veľmi ma to potešilo a zahrialo pri srdci. Som veľmi vďačný za toto gesto.

Prijali ste aj neskoršiu reakciu arcibiskupa ako jeho ospravedlnenie?

Ale veď tam nezaznelo slovo prepáčte. Ospravedlnenie človek spozná podľa toho, že sú tam slová prepáčte alebo ľutujem. Ako jazykár viem rozoznať, keď sa niekto snaží hovoriť, a pritom nič nepovedať. To sme museli ovládať hlavne pri tlmočení prejavov politikov a konštatujem, že toto je ten prípad.

Mnohé emočné reakcie či hádzanie do jedného vreca zazneli aj od LGBTI+ ľudí, respektíve tých, ktorí stoja na ich strane. Vytkli by ste niečo aj im?

Vnímam, že tie radikálnejšie kruhy sa pod vplyvom emócií vyjadrili drsnejšie na adresu názorových oponentov, než by museli. Bolo tam cítiť veľký hnev a bolo by dobré, ak by sa do toho dalo vniesť trochu pokoja. Na druhej strane, možno sa tomu čudovať, keď nás strieľajú? Nečudujem sa niektorým členkám a členom LGBTI+ komunity, ktorí už volia veľmi drsný slovník, pretože celé roky sa snažili o zhovievavosť a dialóg a nešlo to. V určitom bode jednoducho príde frustrácia. A ja tomu rozumiem. Napokon, mojím osobným prekliatím je aj empatia. Moje obrátenie ma naučilo empatizovať s konzervatívnymi kruhmi a moja orientácia zase s tými liberálnymi. Pre mňa je veľmi ťažké sa voči komukoľvek vyhraniť.

Položili ste si po týchto udalostiach opäť otázku, čo s vaším súkromným životom, ako si ho ďalej aj s partnerom zariadite?

Môžem povedať, že v súčasnosti som sa dostal do bodu, keď veľmi intenzívne uvažujem nad odchodom. A to hovorím ako človek, ktorý má túto krajinu veľmi rád a snažil sa aj v deckách, s ktorými som pracoval, vyvolať pocit, že je to dobré miesto na život.

Kam by ste šli?

Vyzerá to tak, že vláda v Poľsku sa budúci rok skončí a je šanca na nejakú otvorenejšiu a umiernenejšiu koalíciu. Čakám teda, ako dopadnú výsledky volieb v Poľsku, a na základe toho sa rozhodnem. Reálne to totiž vyzerá tak, že poľská spoločnosť bude skôr pripravená prijať registrované partnerstvá než my. To je jedna alternatíva, keďže som si v Poľsku za posledné obdobie už vytvoril nejaké zázemie. Ak by som si však mal vybrať miesto, ktoré mi je kultúrne blízke a zároveň ho považujem za dobré na život, tak mi to vychádza na Česko.

Cítite sa teda v Poľsku – aj napriek nenávistnej rétorike voči LGBTI+ ľuďom zo strany autorít v niektorých jeho častiach – slobodnejšie a bezpečnejšie?

Ja sa najčastejšie vyskytujem v regióne Horného Sliezska, čo je taký postindustriálny región, kam kvôli práci stále prichádza veľa ľudí z celého Poľska. Ten kozmopolitný duch tam teda je a s ním aj väčšia miera otvorenosti. Necítil som sa tam preto nejako zle. Zároveň si však uvedomujem, že ide o veľmi malú vzorku, a neviem posúdiť, ako by to bolo niekde inde. Skúsenosť, ktorú mám z okolia Katovíc a Gdaňska, je taká, že sú to všetko regióny, ktoré sú zvyknuté na inakosť a rôznorodosť.

Pamätáte si moment, keď ste sa cítili naplno slobodný?

V roku 2019 som bol na konferencii LGBTI+ kresťanov v Chicagu. Bolo to pre mňa veľmi osviežujúce. Stretol som páry s obrúčkami, ktoré hovorili o svojom živote a rodinách. Videl som, ako môžu šťastne tvoriť rodinu a pri tom všetkom sa cítiť bezpečne. Cítil som tam akceptáciu a bol to pre mňa skrátka taký nádych čerstvého vzduchu.

Vidíte ako veriaci gej vôbec v tejto situácii nejaké riešenie pre ľudí z opačných názorových táborov? Ako by si k sebe mohli nájsť cestu?

Ani neviem. Bolesti LGBTI+ tábora rozumiem veľmi dobre. Zároveň rozumiem tomu, že mnohé kresťanské komunity nie sú rady, ak sa na ne chrlí oheň a síra. Obzvlášť ak ide o ľudí, ktorí nikdy priamo proti LGBTI+ komunite nevystupovali hostilne. Chápem, že to hádzanie do jedného vreca môže byť pre mnohých citlivou otázkou. A rozumiem aj bolesti neveriacich, ktorí absolútne nechápu, prečo by mali rešpektovať katolícky pohľad na otázku svojej sexuality, pretože najjednoduchšie by bolo, ak by tu bol štát pre všetkých.

Aj ja ako veriaci človek chcem, aby tu bol štát pre všetkých bez ohľadu na vyznanie. A myslím si, že žiadna cirkev, ani tá moja, by nemala čokoľvek hovoriť do otázok úpravy vzťahov medzi ľuďmi, ktorá sa deje len vo vzťahu k štátu ako takému. Nech štát poskytuje nejakú formu služieb a, samozrejme, ak sú členovia cirkví, ktorí takéto služby nechcú využívať, tak nech ich nevyužívajú. Napokon, mnohí katolíci si napríklad v piatok nedajú v jedálni mäsité jedlo, ale napriek tomu býva k dispozícii pre tých katolíkov, ktorí si vybrali inú formu sebazáporu či pre tých ľudí, ktorí nemajú pocit, že by sa ich pôst od mäsa v piatok mal vôbec týkať.

Je pravda, že v ústave je zakotvená zmienka o cyrilo-metodskej tradícii, a tá nie je nutne zlá a nikto to ani nerozporuje, no zároveň je tam aj zmienka, že štát má byť sekulárny, a teda že sa nemá viazať na žiadne náboženstvo, hoci to tak úplne v našom prípade nie je. Bolo by dobré, keby bol štát naozaj sekulárny, zároveň by však dal priestor realizovať sa cirkvám v plnej miere, aby sa žiaden člen žiadnej cirkvi necítil obmedzene. Bol by to podľa mňa dobrý prvý krok.

Sekulárny štát však stále riadia ľudia, ktorí tiež reprezentujú nejaké ideológie. Na to by cirkvi, v ktorých záujme je starať sa o všeobecné dobro, predsa mali byť citlivé. Napríklad v prípade registrovaných partnerstiev odborníci hovoria, že tieto zákony sa dajú právne ohýbať natoľko, že v praxi už rozdiel medzi manželstvom a registrovaným partnerstvom ani neexistuje. Nie sú potom námietky konzervatívneho hlasu, že ide o hru a manipuláciu s významami, opodstatnené?

Tam si sami konzervatívne zmýšľajúci ľudia vytýčili červenú čiaru, ktorá však zasahuje do práv iných ľudí, a nemyslím si, že je to v poriadku. Otázkou napríklad je, prečo sa inštitút civilného manželstva volá manželstvo. Je to niečo, voči čomu mainstreamové cirkvi do takej miery nenamietajú napriek tomu, že ide o niečo, čo nie je úplne v súlade s ich učením. Ak existuje civilné manželstvo, ktoré nie je ozajstné manželstvo z toho cirkevného pohľadu, tak prečo je problém s jeho novou definíciou, ktorá by umožňovala veci, aké cirkevné manželstvo neumožňuje?

Čiže vám v tom chýba elementárna logika?

Áno. Snažiť sa zabrániť akémukoľvek progresu v otázke vzťahov rovnakého pohlavia podľa mňa nedáva zmysel, pretože to hracie pole je už teraz zdeformované. Rieši sa tu otázka manželstva, ale aj manželstvo v civilnom ponímaní je už dnes iné ako v ponímaní cirkevnom a práve preto by to podľa mňa cirkvi nemalo nejako trápiť. Zároveň chápem, že nikto by od cirkví nemal žiadať to, aby boli ochotné oddávať páry rovnakého pohlavia, ak samy nechcú. Nemyslím si, že by sa nejaký pár rovnakého pohlavia chcel sobášiť v cirkvi, ktorá to vyslovene zakazuje. To by bolo absurdné.

V prostredí politiky by pomohlo, keby viacerí verejní činitelia a činiteľky urobili coming out a keby sa s tým politická scéna trochu viac konfrontovala. Ako problém politiky totiž vnímam fakt, že sú tam ľudia dosť odtrhnutí od reality a populačná vzorka tam nepôsobí veľmi reprezentatívne.

Ako to v tomto zmysle vyzerá v Starokatolíckej cirkvi?

Ja si myslím, že v našej cirkvi k tomu skôr či neskôr dôjde. Ak sa u nás štruktúry oficializujú, tak my s tým problém mať nebudeme. Minimálne žehnanie párov rovnakého pohlavia, respektíve obrad požehnania u nás určite bude. Či bude aj manželská rovnosť, to je na širšiu diskusiu v rámci cirkví Utrechtskej únie. Myslím si však, že k tomu tiež postupom času dôjde. Vnútorne som tiež presvedčený, že Rímskokatolícka cirkev do nejakého takého bodu raz tiež dospeje. Nie som však presvedčený, že sa toho dožijem, ale nechcel som premárniť celý svoj život čakaním na ten moment.

Rozumiem. Predstavujete si niekedy, kam sa bude situácia s LGBTI+ ľuďmi na Slovensku uberať v nasledujúcich rokoch?

Mám pocit, že to zostane visieť vo vzduchu a politici budú dúfať, že sa na to zase zabudne a zametie sa to pod koberec ako mnohé kauzy, ktoré sme tu mali v minulosti. Necháme to vyhniť, lebo je to také naše. Nemám totiž pocit, že by sme na Slovensku dokázali problémy či rôzne výzvy a otázky riešiť nejako koncepčne a že by sme sa k nim vedeli postaviť čelom. Mnohé ťažké veci odkladáme na neskôr, keď už je často naozaj neskoro, a bojím sa, že rovnako to bude aj v tomto prípade. Želal by som si, aby nasledujúce voľby priniesli nejakú pozitívnu zmenu v tejto oblasti, ale už si to ani netrúfam odhadnúť. Je to veľmi nepredvídateľné, hlavne popri tom vzostupe extrémizmu, a nie som si istý, či budem vyčkávať, ako sa to vlastne vyvinie.

A ak by predsa svitlo na lepšie časy? O kom si myslíte, že by mohol konštruktívne posúvať túto tému dopredu?

V cirkevnom prostredí veľmi pozitívne vnímam Annu Polckovú či Ondreja Prostredníka z Evanjelickej cirkvi. Od nás zasa Martina Kováča, u katolíkov Miroslava Kocúra. Celkovo je otvorených ľudí v tomto prostredí ešte o niečo viac. Tých, ktorých som menoval, vnímam aj ako teologicky podkutých, aj ako ľudsky otvorených a myslím si, že ak by sa aspoň niektorým z nich podarilo dostať na miesto, z ktorého by niečo zmohli, mohlo by to zavážiť. Je otázka, či sa im to podarí, mne však zostáva len držať im palce.

Okrem toho by v prostredí politiky pomohlo, keby viacerí verejní činitelia a činiteľky urobili coming out a keby sa s tým politická scéna trochu viac konfrontovala. Ako problém politiky totiž vnímam fakt, že sú tam ľudia dosť odtrhnutí od reality a populačná vzorka tam nepôsobí veľmi reprezentatívne. Ak sa má teda niečo pre LGBTI+ ľudí zmeniť aj na politickej úrovni, osoby činné v politike potrebujú kontakt s realitou a potrebujú ho oveľa intenzívnejšie než doteraz. Tiež si myslím, že bude dôležité, aby parlament nebol výrazne konzervatívnejší, než je samotná spoločnosť, čo je podľa mňa aktuálny prípad.