Cesta s trochou dobrodružstva alebo kontemplovať, a pritom zostávať medzi ostatnými

Keď som po prílete vystál takmer hodinovú frontu na pasovú kontrolu a myslel si, že o niekoľko minút budem už pri svojej batožine, všetko sa v jednej chvíli zmenilo. Pracovníčka pasovej kontroly v uniforme mi povedala, že musím ísť ešte na preverenie a ďalšiu kontrolu. Prišla iná pracovníčka pasovej kontroly, vzala si môj pas a ukázala mi miesto, kde mám čakať. Nič viac mi nebolo povedané. Nevedel som, čo sa bude diať… Čakal som. Hodinu, dve, tri… Nemohol som sa opýtať, ako dlho budem ešte čakať.  V rovnakej situácii so mnou čakalo ďalších niekoľko desiatok ľudí z najrôznejších krajín sveta… Nikomu sa nepáčilo, že musí čakať, ale nedalo sa nič robiť. 

A tak som sa snažil „využiť“ čas na ruženec, modlitbu a potom mi spontánne prišlo rozprávať sa s nebeskou Mamičkou. Povedal som jej, že i v tejto situácii sa chcem schovať pod jej plášť a nech mi ona vyprosí ten pravý pokoj. Pokoj, to bolo to, čo som v tých hodinách očakávania tam na letisku cítil ako to najpotrebnejšie. Nebolo mi ľahko, obavy, strach… Ale akoby ten pokoj, o ktorý som prosil, do srdca prichádzal. Nerozčuľoval som sa… A snažil sa prosiť, modliť aj za tých pasových pracovníkov… Ten pokoj v srdci, chvíľami miešaný so strachom, s otázkami, neistotou – tu som sám uprostred letiska, uprostred množstva ľudí zažíval, že On na mňa myslí, vie o mne a je tu so mnou …  

Po takmer štyroch hodinách čakania si ma zavolal pasový pracovník a poslal ma znovu na ďalšiu kontrolu, ktorá už prebehla len s jednou pre mňa nevýznamnou otázkou. Dostal som pečiatku do pasu a po východe som našiel aj svoju batožinu (tiež som sa obával, či so mnou doletí a či ju po takom dlhom čakaní nájdem). Medzitým som ešte musel čakať na svojich priateľov, ktorí po mňa prichádzali autom. Ostávalo mi ešte trištvrte hodiny. Tak som si sadol na pás, kde sa na letisku odoberá batožina, a začal v duchu ďakovať Tomu, kto mi dával počas tých takmer štyroch hodín ten pokoj, kto so mnou celé tie hodiny čakania, bol tam so mnou… Lokálne sa blížila polnoc, ale vďaka časovému posunu pre mňa bolo už niekoľko hodín po polnoci… Aj keď bola hlboká noc, s priateľmi, bratmi to bolo radostné stretnutie – stretnúť sa po dlhom čase zasa osobne. 

Druhý deň, keď som cestoval v metre, som si znovu vybavoval včerajšie čakanie na letisku. Spontánne som si spomenul na to, že aj tu, uprostred stovák, tisícov ľudí, ktorí cestujú v metre, môžem stretnúť Darcu pravého pokoja, ktorý i tu kráča so mnou, vedľa mňa. Spontánne mi prišla na myseľ meditácia Chiary Lubichovej Po čom volajú moderné časy. A tak som tam pod zemou, uprostred množstva ľudí, prežíval a opakoval si to, čo je v meditácii napísané:

Hľa, po čom volajú moderné časy:

byť v čo najhlbšej kontemplácii,

a pritom zostávať medzi ostatnými,

človek po boku človeka.

Ba — povedala by som — čosi viac:

stratiť sa v dave a prenikať ho božským,

ako presakuje víno skyvou chleba.

Ba — povedala by som — ešte viac:

ako účastníci Božích zámerov s ľudstvom

vpisovať do davu ornamenty svetla,

a pritom deliť sa s blížnym

o potupu, hlad, rany aj o krátke radosti. (…)

A na druhý deň som išiel po meste a prechádzal podchodom pod veľmi rušnou ulicou. A tam v podchode „na mňa čakala“ starenka, opretá o múr s plastovým hrnčekom čakajúc, až jej niekto niečo do neho „hodí“. Zamyslený som ju náhle uvidel, hneď som sa zobudil a vybral aspoň tri drobné mince a daroval ich do nastaveného plastového hrnčeka s tou myšlienkou, že ich dávam Tomu, ktorý ma stále aj tu, uprostred ľudí, sprevádza. Odmenou mi bolo tiché poďakovanie a pohľad do mojich očí. V nasledujúcich dňoch som opakovane prechádzal týmto podchodom, ale „moja“ starenka tam už nebola… A tak som jej na diaľku vždy poslal požehnanie…