Chiara Lubichová v mojej obývačke

Pred historickými príbehmi, životopisy nevynímajúc, mám rešpekt. Vo väčšine prípadov si pri nich človek veľmi neoddýchne. Často konfrontujú s ťažkými témami a tie si žiadajú určité divácke odhodlanie. Všetko videné má svoju sugestívnu silu a veľké životopisné príbehy nám vedia do tej večernej televíznej pohody vniesť aj riadnu dávku ťaživosti, tragiky až depresie.

Filmy zobrazujúce vojnu môžeme vnímať ako nepríjemné sústo, a to najmä v čase, keď sa nám obrazy z reálnej vojny každý deň zarývajú až do špiku kostí.

Ak však hľadáme v Chiarinom živote obdobie, keď sa v nej niečo významné naštartovalo, bolo to práve obdobie vojny. Zábery z pivníc a podzemných skrýš, kde hľadajú kus istoty vystrašení civilisti, sa tentokrát vôbec nemusia javiť také vzdialené a prekonané. Človek podchvíľou rozmýšľa, či druhá svetová vojna priniesla skutočne vrchol skazy alebo na ľudstvo v budúcnosti ešte len čaká niečo podobné, nedajbože horšie.

Ale naspäť k filmu – prekvapivá a osviežujúca bola práve jeho pointa, akési vnútorné zmŕtvychvstanie, ktoré sa v tomto vojnou poznačenom čase udialo v Chiarinej duši.

Hoci úvaha o univerzálnom bratstve, ktorá vo filme zaznela z Chiariných úst kdesi v podzemí za detonácie bômb, mohla z obrazovky pôsobiť mierne strojene, v jej celkovom odkaze sa dá nájsť veľa autentického. Služba chudobným, zraneným, strápeným – deťom, sirotám, alkoholikom v talianskom Tridente vniesla otázniky aj do našich hláv: Ako sa dá naplno žiť v čase vojny? Je človek schopný vidieť aj potreby iných v takejto ťažkej skúške, v existenčnom boji o pokoj, o vieru, o nádej? Má ešte vo svete svoje miesto láska, nezištnosť? Ako dokážeme naplniť poslanie obetovať sa pre iných?

Niektoré momenty filmu sú odľahčujúco humorné, napríklad keď nemeckí vojaci prídu do príbytku Chiary a jej priateliek hľadať čosi iné ako nezištnú lásku. Miestni obyvatelia ich totiž nasmerovali do tohto „domu lásky“. „Haus der Liebe“ si nemeckí vojaci zjavne vysvetlili po svojom.

Dnes, keď musí svet nanovo uchopiť myšlienky jednoty, všeobecného bratstva a dialógu, ktoré Chiara niesla vo svojom živote a diele, môže byť užitočné načrieť do vnútorného sveta tejto veľkej ženy.

Herečka stvárňujúca hlavnú postavu bola, myslím, príjemným osviežením filmu. Sympatická Cristiana Capotondiová sa dokázala zmocniť roly statočnej kresťanky presvedčivo a môžeme ju považovať za vydarenú voľbu režiséra Giacoma Campiottiho. Ten stojí, mimochodom, aj za inými zaujímavými snímkami, napríklad o svätej Bakhite alebo Filipovi Nerim. Je tiež autorom filmu s názvom Mária z Nazareta. Generáciu mladých zas môže osloviť jeho film Biela ako sneh, červená ako krv o študentskej láske, do ktorej vstúpi zákerná choroba. Film vznikol podľa bestselleru populárneho milánskeho profesora a autora Alessandra D’Aveniu.

V čase vojny sa nevyvíja všetko podľa plánu. Samotná Chiara by o tom vedela rozprávať, keď práve pre vojnové nepokoje nemohla študovať filozofiu v Benátkach. Alebo ako laička – čo bolo dovtedy nevídané a cirkevnou vrchnosťou považované za nerozvážne – vzala do rúk evanjelium a na pohoršenie niektorých ho bez vedenia a výkladu kňaza čítala a dávala čítať ľuďom okolo seba. No práve evanjelium bolo silou, ktorá prinášala život tam, kde dýchala ľuďom na krk smrť.

Dnes, keď musí svet nanovo uchopiť myšlienky jednoty, všeobecného bratstva a dialógu, ktoré Chiara niesla vo svojom živote a diele, môže byť užitočné načrieť do vnútorného sveta tejto veľkej ženy. Rodil sa v atmosfére straty istôt a viery, v temnote vojny, veľkých sklamaní, či už z medziľudských vzťahov, alebo z neschopnosti štátov zastať sa svojich občanov.

Tam niekde, v Tridente, medzi ruinami, v krytoch, v pivniciach sa rodil životný postoj, ktorý rezonuje so silou aj cez televíznu obrazovku. Ako v tej pôsobivej scéne, ktorá sa stala mottom filmu, keď pri svetle sviečok a v kruhu priateliek za dunenia výbuchov hovorí samotná hlavná hrdinka: „Naše životy za jednotu celého sveta,… za univerzálne bratstvo,… aby sme tvorili jeden celok, a nielen my, ale celý svet. Každý národ, každý jazyk, každá viera.”

Chiara – stále aktuálna, stále inšpiratívna.

Ilustračná foto: Jonas Leupe / Unsplash.com