Čierno-biela kampaň pred eurovoľbami, preháňala koalícia aj opozícia

Hovorí sa, že eurovoľby voličov nezaujímajú? Ako sa na to pozeráte ako politický marketér? Akú váhu dávajú kampaniam pred eurovoľbami politické strany?

Paradoxne to celkom nezávisí od eurovolieb, ale od toho, aký je aktuálny vývoj na domácej politickej scéne. Eurovoľby sú zástupná téma, politické strany v nich odrážajú témy, ktoré rezonujú domácou scénou.

Pred 15. májom, keď sa stal atentát na premiéra Fica, bolo preto najväčšou motiváciou opozície predĺžiť protestnú vlnu až do eurovolieb a vyťažiť z toho dobrý výsledok. Motiváciou strán koalície bolo zasa podľa všetkého urobiť z eurovolieb referendum o opozícii.

Udalosti z 15. mája všetky tieto motivácie prehádzali a otočili. Ale pri európskych voľbách sa v prvom rade pozerá na domácu agendu, máloktorá strana na Slovensku vytiahne európsku tému. Možno viac sa to deje v Čechách. Tam som si všimol, že viac sa rieši Zelená dohoda (green deal) a migračné kvóty. Ale všetky voľby v Európe sú v princípe lokálne, ľudia sa zaujímajú o lokálne témy.

Prečo ľudí neoslovujú viac európske témy?

Celý volebný systém je nastavený tak, aby národné strany a témy boli v popredí, takže neexistujú štandardné európske strany, ktoré by kandidovali v celej Únii a predstavili čisto európsku agendu. Určitý presah do európskych tém sa objavuje – v Česku som tú debatu sledoval viac.

Napríklad budúcnosť Zelenej dohody a spaľovacích motorov diskusiám dominovali, ale vždy vo vzťahu k domácemu publiku, vlastnej krajine, nie k celoeurópskemu projektu. Hoci už vznikajú strany a kandidujú aj na Slovensku, ktoré sa prezentujú ako federalistické strany a presadzujú celoeurópske témy.

Je to tým, že európsky parlament nemôže navrhovať zákony, že je to len akoby diskusný klub? Volič má potom dojem, že jeden poslanec tam nemôže veľa zmeniť alebo dokonca ani všetkých 15 zo Slovenska? Že môžu iba kričať, vypúšťať holubice a to je všetko? Takže radšej tam pošlime niekoho výrazného až drzého, aby si nás tam všimli?

V našej branži sa hovorí, že politika je showbiznis pre škaredých ľudí. 😊 Takže európsky parlament akoby bol takou platformou pre showbiznis. Je to výborné miesto, z ktorého sa dá vybudovať silná politická platforma. Príkladom môže byť britský politik Nigel Farage, hoci celkom osamotený a izolovaný v Európskom parlamente, bol schopný získať pomerne výrazný politický vplyv. Až doslova hackol politický systém v Británii a presadil brexit.

Politická váha tohto orgánu je však pomerne nízka. Voliči nevnímajú Európsky parlament ako miesto, kde by sa reálne vykonávala politická moc. Je to skôr politická aréna. Preto si myslím, že volič, keď vidí silu našej politickej reprezentácie, nemá veľké očakávania, že zmení politiku na úrovni EÚ.

Je viac príkladov, ako niekto cez Európsky parlament vyrástol tak, že potom získal väčší vplyv aj v domácej politike?

V Česku napríklad Tomáš Zdechovský, ktorý sa presadil ako poslanec za KDU-ČSL v Štrasburgu, vybudoval si tým veľkú vzťahovú a vplyvovú bázu v Českej republike. Na slovenskej scéne je to napríklad Richard Sulík. Ten si pozíciu na to, aby sa stal jedným z koaličných lídrov a ministrom hospodárstva vybudoval práve v Európskom parlamente. Bol to priestor, kde mu to viac vyhovovalo, cítil sa doma vďaka svojmu pôvodu. Vyrastal v Nemecku a na Slovensko sa vrátil až neskôr.

Ako sa pozeráte na kampane slovenských strán pred eurovoľbami, kto na čo stavil?

Ako som spomínal, koalícia sa snažila prezentovať ich ako referendum o opozícii, ukázať že „toto sú tí, čo vás sklamali, ktorí Slovensko dotiahli tam, kde sme, tí čo hrotia protesty a teraz o nich rozhodnite“. Na druhej strane to bol pokus opozície natiahnuť protestnú náladu. To boli základné motivácie. 

Pokiaľ ide o jednotlivé strany – Progresívne Slovensko má určite štandardnú motiváciu vyhrať voľby. Aj strany, ktoré národné voľby nevyhrávajú, dokážu eurovoľby vyhrať, napríklad v minulosti SDKU.

Smer spravil po 15. máji z kampane referendum o Ficovi. Tam niet pochýb, že využívajú pozíciu mučeníka, ktorý takmer padol za obeť guľkám atentátnika. Našťastie to prežil, aj podľa videa rekonvalescencia vyzerá dobre, minimálne pokiaľ ide o fyzickú stránku zdravia.

Hlas sa bude snažiť dosiahnuť len prežitie. Otrasy, ktorými prešli, i keď pre nich pozitívnymi, že predseda strany sa stal prezidentom, potom výmena predsedu už po atentáte, to všetko nevyhnutne voličom Hlasu otriaslo.

Musí sa oprávnene pýtať, či je Hlas strana, ktorá je tu teraz potrebná, či by sa nemala spojiť s inou, väčšou, kam ju to prirodzene tiahne. Tam ide o prežitie, hoci posledné prieskumy hovoria, že sa to neprejavilo dramatickým presunom voličov.

Ostatné strany opozície ako SAS a KDH budú bojovať o prežitie, aby sa do EP vôbec dostali. Väčšie zastúpenie ani nehľadajú, skôr je otázka, ktorá osobnosť z nich sa tam prekrúžkuje. O to je vo voličských skupinách väčšia bitka.

Potom sú takí, ktorí by v europarlamente radi boli a legitimizovali existenciu svojej strany. Za všetky príklady spomeňme Demokratov, pre ktorých to môže byť existenčný zápas. Začali kampaň veľmi provokatívne, až šokujúco. Koncovka zatiaľ nie je jasná, ale je to pri nich boj o prežitie. Ak neukážu životaschopnosť v týchto voľbách, bude veľmi ťažké ukázať ju v ďalších.

Kampaň bola dosť konfrontačná, často v štýle kto z koho, objavovali sa útočné naratívy. Prečo chýbali vecné témy?

Každú kampaň definujú nejaké pocity, symboly, predstavy. Základom volebnej kampane je vybudovať predstavu. V ideálnom prípade je v súlade s faktmi, v populistickom prípade sa s nimi ani nestretáva. Kampaň bola najmä do 15. mája vysoko antagonistická, rozdeľovala svet na čiernu a bielu, koalíciu a opozíciu. Je to typická polarizovaná spoločnosť, o ktorej sa píše už niekoľko mesiacov, ak nie rokov.

Bolo citeľné, že obidve strany trochu preháňali. Aj koaličná, ktorá sa snažila „zastaviť progresívny liberalizmus z Bruselu“. To je veľké preháňanie vplyvu progresívneho liberalizmu v Bruseli, aj keď istotne tam nejaký je.

Opozičné strany, najmä jej vedúca sila Progresívne Slovensko si napísala na billboardy „Udržíme Slovensko v Európe“. To tiež nie je úplne pravda, že by niektorá z relevantných strán chcela urobiť nejaký exit a vytiahnuť Slovensko z Európskej únie. Takže na oboch stranách bola určitá miera preháňania. Nieslo sa to na vlne koalično-opozičného zápasu, ktorý prebiehal od nástupu 4. Ficovej vlády a najmä po schválení trestných kódexov.

Veľa ľudí sa rozhoduje emocionálne, ale určite sú aj voliči, ktorí sa rozhodujú vecne, racionálne. Podľa čoho by sa mali rozhodovať? Podporiť toho, kto má šancu vyhrať alebo niekoho, kto je na hranici zvoliteľnosti alebo koho osobne poznám?

Nikto nevidí všetkým do hláv, ale z toho čo vieme, čo nám hovorí veda, prax a pozorovanie vyplýva, že sa ľudia nerozhodujú racionálne, ale veľmi emocionálne. Dokonca aj pri tých, čo hovoria, že sa rozhodujú racionálne, čísla dokazujú, že to tak nie je.

Ale to asi nie je dobré pre budúcnosť krajiny, nie?

Nemám právo posudzovať, či je to dobré, že sa ľudia rozhodujú emocionálne. Je to ľudská prirodzenosť, s akou sme boli stvorení, je nedokonalá.

Ale napríklad v Nemecku je to rozhodovanie oveľa racionálnejšie…

Áno, ale ľudská prirodzenosť je vždy poučená historickou skúsenosťou, nejakým spoločenským kontextom. Vyspelé demokracie, aj Nemecko, si prešli za posledných 100 rokov svojím emocionálnym príbehom. To ovplyvňuje, s akým kontextom a emóciami sa vo voľbách rozhodujú.

Aj v Nemecku môže v týchto eurovoľbách prísť k prekvapeniam, podľa posledných údajov tam zrejme posilní pravica, ktorú väčšina nemeckej spoločnosti považuje za extrémnejšiu a to je pre nemecké svedomie veľkým rizikom.

Vráťme sa však k otázke, podľa čoho sa treba rozhodovať…

Dôležitý je volebný program. Lenže nie každá strana k nemu pristúpila poctivo, sú strany ktoré z toho urobia volebnú tému, že majú ten najlepší a najdokonalejší program ako v každých voľbách. A sú strany, kde to niekto dá dokopy za 10 minút pri počítači alebo použijú nejaký Chat GPT. Volebný program teda môže byť návod pri rozhodovaní, ale asi veľmi nie je.

Pomôckou môže byť povedať si, s kým mám hodnotový presah, kto reprezentuje ľudí ako som ja. To je zasa o identite človeka, ktorá má čo do činenia s jeho emocionálnym nastavením. Pre väčšinu ľudí je identita emocionálna vec. Odporúčal by som pozrieť, kde je najväčší hodnotový presah so stranou a kandidátmi. Aká je ich história, výsledky, čo už dosiahli, či sú v súlade s tým, čo už o sebe v minulosti tvrdili, aké hodnoty prezentovali.

Ale to už zachádzame do analytického režimu, pri voličoch excely nefungujú. Poznám jedného jediného človeka, ktorý si pred voľbami urobí analýzu, naštuduje programy, urobí si excel, dá si tam kategórie, oboduje si ich, spraví si takú výsledkovú listinu a volí podľa toho, ako mu to vyjde. To je však jediný taký človek, ktorého poznám široko-ďaleko a to naznačuje, ako to je s racionálnymi voličmi.

Spomenuli ste hrozbu posilnenia krajnej pravice v EÚ, z ktorej by sa mohla stať druhá najsilnejšia frakcia v europarlamente po Európskej ľudovej strane EPP. Čo to prinesie?

V tejto oblasti nie som expert, iba pozorovateľ vývoja. Museli by sme vedieť predpovedať budúcnosť, aby sme odhadli, čo to prinesie. Určité trendy však vidím. Jeden z nich ukazuje, že mladí voliči, ktorí vždy volili ľavicovo až progresívne, sa začínajú otáčať doprava. Nie nutne k extrémnej pravici, ale trend je doprava.

Tiež vidieť silný občiansky odpor voči opatreniam z veľkého balíka Zelenej dohody. Napríklad nedávne holandské parlamentné voľby ukázali, že odpor voči mnohým z nich pomohol dostať sa do holandského parlamentu stranám, ktoré by tam nikto nečakal.

Je to vlna, na ktorej surfuje aj talianska premiérka Meloniová, z iných dôvodov aj maďarský premiér Orbán. Na pravici od stredu až do extrému surfujú na tom viacerí s rôznymi motívmi. Nie som si však istý, že ak by dosiahli výrazné zastúpenie v europarlamente, že by vznikol jednoliaty politický tábor, ktorý by sa vydal na pochod inštitúciami. To si nemyslím.

Európsky parlament je totiž odkázaný na konsenzuálne fungovanie. Vedenie Európskej komisie tiež vždy vychádza z dohody veľkých, to je štandardný jav v zabehaných demokraciách ako Nemecko. U nás na to nie sme zvyknutí, u nás je to konfrontačné, víťaz berie všetko a nechce sa deliť o moc s inými. Takže posilnenie krajnej pravice môže vyvolať spoločenskú paniku, že sa niečo v spoločnosti deje, ale nemyslím, že to zásadne zmení mocenské pomery v EÚ.

Neprinesie to posun ku konzervatívnejším témam, minimálne konzervatívnejší prístup k Zelenej dohode?

Záleží na téme, pretože miera konzervatívneho prístupu v jednotlivých stranách je rôzna. Niekto dáva dôraz na kultúrno-etický rozmer, iní ako Meloniová a Holanďania idú viac po ekonomických témach. Stavajú sa proti extrémnym opatreniam, ktoré vyplývajú zo Zelenej dohody. Najvypuklejší príklad je zákaz predaja áut so spaľovacími motormi po roku 2035.

Je to výborná téma, ktorá sa dá v národnej politike demonštrovať, lebo každý má auto, alebo ho aspoň videl. Dokáže si predstaviť aj spočítať, čo by sa stalo, ak by si musel kúpiť elektroauto. Vie si predstaviť, že ak býva na sídlisku v Petržalke alebo na dedine pri Humennom, čo to znamená, ak by ho tam mal nabíjať.

Je to pre voliča veľmi predstaviteľné, nie je to štandardná konzervatívna téma, ale boj o zdravý rozum. Preto sa na nej zvezú nielen poctiví konzervatívci s históriou, ale aj populisti, ktorí sa za konzervativizmus schovávajú a toto im príde vhod. Dokonca aj niektorí liberáli, ktorí to postavia na zdravom sedliackom rozume, ako sa u nás hovorí.

Ba aj ľavicové alebo mainstreamové strany ako EPP sa už v tejto téme posunuli pod tlakom voličov. Čítajú prieskumy a vidia odpor obyvateľov, najmä strednej triedy, ktorá je takými opatreniami najviac postihnutá. Je to ťažká debata, objavujú sa hoaxy, ťažko sa v tom dá vyznať.

Na konci dňa je však pre konzervatívcov kľúčovou témou konkurencieschopnosť Európy ako kontinentu. Či dokážeme udržať krok s USA a Čínou, ktorí nás výrazne predbiehajú v inováciách a konkurencieschopnosti.

Ďalšia dôležitá téma je bezpečnosť, ktorá sa na najbližšie roky môže stať v EÚ témou č. 1. Sme svedkami sabotáží, hybridných útokov, vyhrážok školám, nemocniciam, zažili sme to aj na Slovensku. Hrozí to ohrozením bezpečnosti, obmedzovaním slobody, ale v kampani sa to vôbec neobjavilo…

Doma sa téma bezpečnosti dostala na pretras po atentáte na premiéra 15. mája, to je niečo, čo zatieni všetko ostatné. Ďalej vojna na Ukrajine, ktorá rozdeľuje politické tábory v tom, aký výsledok by mala priniesť. Tam je až civilizačný rozdiel medzi oboma tábormi. Potom menej hrozba imigrácie, je to skôr o predstavách, čo by mohla spôsobiť.

Je to však téma, ktorá môže voličov v Západnej Európe posunúť doprava. Obrat môžu spôsobiť tragické udalosti posledných týždňov ako zabitie policajta v Nemecku. Sú to silné symboly, ktoré signalizujú nezvládnutie migračnej politiky z rokov 2015-16. Nálady obyvateľov budú tlačiť vlády k väčšej opatrnosti až do radikálneho postoja ako v Británii po brexite.

Na Slovensku to nikdy nebol problém, okrem strachu z migrantov. Pokiaľ ide o nedávne hackerské útoky na školy, v tomto prípade hlavou voliča ani neprebehol ich súvis s eurovoľbami. Myslím si, že aj keď súvis tam zjavne bol, nikto sa necíti ohrozený ruskou hybridnou operáciou. Táto téma emóciou voliča nezahýbala.  

 Foto: Dominik Sepp